Od pádu železnej opony na konci roku 1989 prichádza mnoho doteraz utláčaných ľudí z východných krajín na slobodný Západ. Všetci obdivujú materiálny blahobyt, avšak často hľadajú či už vedome, alebo nevedome akúsi novú životnú orientáciu, pretože prikázaná ideológia komunistického socializmu im ju už nebola schopná ponúknuť. Čo má však nastúpiť na jej miesto? Pri svojom hľadaní sa títo ľudia rýchlo presviedčajú, že popri vysokom životnom štandarde sa v západných krajinách rozširuje vyprahnutosť, strach pred budúcnosťou a pochybnosť o zmysle života. Musia tiež konštatovať, že kresťanská viera už často nie je vnímaná a žitá ako pravda, ktorá oslobodzuje.
Samotní kresťania, ktorí sa pravidelne alebo aspoň pri zvláštnych príležitostiach ešte zúčastňujú na bohoslužbách a na živote Cirkvi, sú zneistení, prípadne sa už nepridržiavajú pravidiel kresťanskej morálky. Prečo? To, čo sa naučili v rodičovskom dome a na hodinách náboženstva, takmer nie sú schopní priviesť do súzvuku s poznatkami moderných vied; zoči-voči životným príležitostiam, ktoré otvorila technika a medicína, sa im to zdá prekonané. Takto sa vlastne ukazujú ako úplne nedotknutí požiadavkami a výpoveďami II. vatikánskeho koncilu (1962-1965). Ján XXIII. od neho očakával nič menej ako “skok dopredu”(un balzo innanzi), aby posolstvo evanjelia formulované v reči minulých generácií bolo zrozumiteľné aj v našom čase a aby našlo vieru. Z tohto dôvodu si spomínam ako bývalý účastník Koncilu 25 ro-kov po jeho ukončení na jeho základnú požiadavku, ktorá je vysoko aktuálna na Západe i na Východe: aggiornamento (preklad do dneška, “zdnešnenie”). Toto spätné zamyslenie je dôležité aj preto, lebo mnohí katolíci sa na výpovede Koncilu dívajú ako na výpredaj katolíckej viery a pripisujú mu úpadok cirkevného života v západných krajinách. Pritom si nevšímajú, že poľutovaniahodný úpadok v nekatolíckych oblastiach je často ešte väčší a v konečnom dôsledku má svoj pôvod v razantnej sekularizácii, ktorá je podstatne podmienená rastúcim blatom a vplyvom médií.
Zverejňujem tieto spomienky na II. vatikánsky koncil spolu s krátkym uvedením toho, čo je stredobodom kresťanskej viery, od biblického vedca Jacoba Kremera. Podujal sa po mnohých rozhovoroch so mnou pre všetkých čo najzrozumiteľnejšie vysvetliť staré vyznanie viery Cirkvi z pohľadu najnovších teologických výskumov a s odlíšením rozšírených nedorozumení. Sústredenie sa na jadro dovoľuje predstaviť ho v ekumenickej otvorenosti bez toho, žeby sa vzdal konfesionálneho hľadiska. Čitateľ v ňom síce nenájde žiadne hotové odpovede na všetky otázky, ktoré ho trápia, avšak určite nájde poučenie o centrálnych problémoch. Vysvetlenia mu môžu slúžiť ako kompas, aby dnes, uprostred mnohých mienok, našiel pevný bod.
Ako pápež Pavol VI. považoval dokumenty II. vatikánskeho koncilu za “veľký katechizmus moderných čias”, tak chce byť toto krátke vysvetlenie jadra kresťanskej viery – úplne v koncilovej línii – síce nie malým katechizmom, ale určite malým povzbudením vo viere na prahu tretieho tisícročia.
Podnet k tejto knihe dal pohľad na tisícky Čechov a Slovákov, ktorí bezprostredne po otvorení hraníc v roku 1989 počas víkendov tiahli ulicami Viedne a obdivovali tovar vo výkladoch a kioskoch. Aký obraz, pýtal som sa s mnohými inými, získajú títo ľudia z bývalého východného bloku o nás, kresťanoch na Západe? Predkladaná kniha sa preto obracia na veriacich, pochybujúcich i neveriacich v západných krajinách, ako aj na všetkých hľadajúcich ľudí z bývalého východného bloku.
Vás všetkých pozývam zamyslieť sa nad časovo podmienenou rečou nám zvereného biblického posolstva, ale aj k tomu, aby sme ako mnohé generácie pred nami žili kresťanskú vieru ako oslobodzujúcu pravdu.
“...k zemi pritlačený metafyzik a zvetraný kresťan, ruina veriaceho človeka, zničená na nepoznanie” – tak sa nazval spisovateľ Ulrich Horstmann (nar. 1949) v knihe “Dichter predigen. Reden aus der Wirklichkeit”(vyd. G. Kunert, 1989). Týmto sa stáva hovorcom mnohých ľudí dnešnej doby, ktorí vyrástli v kresťanskom prostredí, boli pokrstení a navštevovali vyučovanie náboženstva, dnes však už v Boha neveria.
V tejto súvislosti je potrebné sa zamyslieť nad “hierarchiou” jednotlivých právd viery, o ktorých hovorí II. vatikánsky koncil . Koncil na to upozorňuje v dekréte o ekumenizme, aby tak urovnal cestu porozumenia medzi konfesiami: “Pri porovnávaní učení nech sa nezabúda, že jestvuje určitý poriadok, čiže hierarchia právd katolíckeho učenia vzhľadom na ich rozličný vzťah k základom kresťanskej viery”
V posledných dvoch storočiach skúmali totiž mnohí biblickí vedci – celkom v línii staršej teológie – jazyk Biblie. Mohli pritom zhodnotiť mnohé ojedinelé nálezy, nálezy textov a vykopávky na Východe. Tieto potvrdzujú dojímavým spôsobom starú pravdu: Biblia nie je knihou nadiktovanou z neba, ale je dielom napísaným v jazyku tých čias. Jej autori používali spôsob vyjadrovania dôverne známy jej čitateľom. K tomu patrí aj ľudský spôsob reči o Bohu ako v starých mýtoch, chápanie legendy, ale aj básnická reč a vyfarbovanie.
Od Eugena Ionesca (nar. 1912) pochádza veta: “Problém smrti je ľudský problém. Krava na smrť nemyslí.” Básnik tým privádza našu pozornosť k pravde, ktorú celkom iste nemáme stále na pamäti: Ľudia sa odlišujú od ostatných živých bytostí tým, že svoje okolie vnímajú nielen zmyslami (zrakom, sluchom, čuchom), ale o tom, čo vnímajú, aj rozmýšľajú. Pýtajú sa na pôvod – "odkiaľ" a nasmerovanie – "kam" tohto sveta, na vlastný pôvod a budúcnosť, ako aj na zmysel života.
Môžeme však my, ľudia dnešných dní,vôbec súhlasiť s údajmi o Božom “sebaohlásení” v Biblii? Nám sú zákonitosti prírody, ľudskej psyché a ľudského konania známejšie ako predchádzajúcim generáciám. Preto sa nám zdá zarážajúce a neuveriteľné, že Boh sa dáva jednotlivcom spoznať práve takýmto spôsobom. Nestali sa oslovení obeťami namyslenosti a ilúzií? V ľudských dejinách je na to dostatok príkladov.
Príliš málo sa dnes pri bežnej katechéze dbá na to, že Boh sa dal patriarchom a prorokom spoznať a svedčil o sebe v prvom rade ako “Záchranca”. Tým sa jednoznačne odlišuje biblický pojem Boha od filozofických myšlienok o Bohu. Jahve prichádza ľuďom so záchranou na pomoc v situáciách nešťastia a nenecháva ich odkázaných samých na seba: “Tu Pán povedal: ‘Videl som utrpenie ľudu svojho v Egypte a začul som jeho hlasitú žalobu na pracovných dozorcov. Viem o jeho utrpení.
Niekoľko mesiacov pred svojou smrťou napísal básnik Rehold Schneider (+1958) vo svojej knihe “Winter in Wien”(Zima vo Viedni) pri svojom premýšľaní o často hrubom a na lov zameranom správaní zvierat, ktoré sú vystavené v prírodovednom múzeu: “A tvár otca? Tá je nepochopiteľná.” Pri bolestne vnímanej tragike dejín je teda aj utrpenie stvorenia nezlučiteľné s vierou v Boha, dobrotivého Otca.
K týmto otvoreným otázkam na záver patrí: Ako je zlučiteľné Božie mlčanie k biede tohto sveta s Božou všemohúcnosťou? Príslušníci Starého zákona až po konfrontáciách so zástupcami iných náboženstiev dospeli k názoru, že Jahve, ich Záchranca a Vykupiteľ, je všemohúcim Pánom a Stvoriteľom neba i zeme. Obrazné opisy v oboch správach o stvorení (Gn 1 -2) sú podľa väčšiny odborníkov mladšieho dáta a v neposlednom rade boli formulované na základe stretnutia so staršími mýtmi o stvorení sveta.
Veľkonočné ohliadnutie na Ježišovo pôsobenie a osobu
Veľkonočnými udalosťami a s nimi spojenými zážitkami Ducha dospeli učeníci k pevnému presvedčeniu: Ježiš Nazaretský je napriek tomu, že ho vodcovia jeho národa odvrhli, naozaj prisľúbeným “Mesiášom” (Kristus) a “Pánom” (Kyrios) všetkých ľudí, ktorého ustanovil Boh. Jeho kázanie, zvlášť požiadavka lásky k blížnym a k nepriateľom, teda úplne zodpovedá Božej vôli a týka sa všetkých ľudí. Rozdielne názorné opisy Ježišovho “nanebovstúpenia” vo veľkonočný večer, prípadne 40 dní neskôr, znázorňujú jeho trvalú vznešenosť “po Božej pravici” (Lk 24, 52; Sk 1, 9 - 13).
Na rozdiel od mýtov alebo od možných vysvetlení (napr. u Aria alebo novovekých osvietencov) bránia všetky kresťanské cirkvi od raných čias Božie synovstvo Ježiša z Nazaretu ako tajomstvo - mystérium, ktoré je možné vyznávať len vo viere a s pomocou Svätého Ducha. Liturgické texty i ľudová zbožnosť, podobne ako i mnohé výtvarné umelecké diela vieru v toto tajomstvo predpokladajú.
“Ja ešte nič z vykúpenia nevidím.” Touto vetou mi odôvodnil istý žid svoje odmietanie kresťanskej viery. Podľa starého mesiášskeho prisľúbenia by musel predsa svet po Ježišovom vystúpení vyzerať celkom ináč. A skutočne: Navonok sa od Ježišovej smrti vo svete nič nezmenilo; očakávaný pokoj a rajská blaženosť pre všetkých sú i naďalej v nedohľadne; ľudia trpia teraz podobne ako predtým.
Už veľmi skoro boli tí, ktorí sa dali prostredníctvom apoštolov získať pre vieru v zmŕtvychvstalého Ježiša z Nazaretu, nazvaní kresťanmi (Sk 11, 26). V tom je vyjadrené ich úzke spojenie s jeho osobou. Ako kruh učeníkov, ktorých Ježiš zhromaždil okolo seba počas svojho verejného účinkovania, všetci sú povolaní na to, aby sa stali Kristovými “učeníkmi”(žiakmi, nasledovníkmi).
Skúšku viery dnes pre mnohých kresťanov predstavuje situácia, že žijú medzi ináč zmýšľajúcimi, inovercami a často dokonca medzi ľuďmi, ktorí sú voči viere nepriateľskí. Pokrok vied, ovládnutie prírodných síl a vyšší životný štandard zvádzajú široké masy na to, že sa všetko snažia vysvetliť čisto svetsky, všetko vyvodzujú iba z vlastných výkonov a na seba sa pozerajú ako na jediných pánov vlastného života a sveta. Posolstvo kresťanstva mnohí považujú nielen za prekonané, ale dokonca za povážlivú prekážku pre svoje vlastné uplatnenie.
3. Viera v Svätého Ducha, ktorý dáva Cirkvi dušu a pokrsteným už teraz večný život
...Verím v Ducha Svätého,
svätú cirkev všeobecnú,
spoločenstvo svätých,
v odpustenie hriechov,
vo vzkriesenie mŕtvych
a v život večný.
Boží dych života
Podľa správ odborníkov kresťanstvo vďačí za svoju existenciu v podstate trom faktorom: pôsobeniu Ježiša z Nazaretu (vrátane jeho zakotvenia v Starom zákone), veľkonočným svedectvám zmŕtvychvstalého Pána a zážitku Ducha v ranej cirkvi. Aby sme porozumeli poslednému z nich a tým aj viere vo Svätého Ducha dnes, vyžaduje si to pozorné zamyslenie nad biblickými výpoveďami.
“Ježiš: áno! Cirkev: nie!” Toto rozšírené heslo ukazuje: Mnohí dnes chcú uveriť v Ježiša, avšak stavajú sa rezervovane alebo odmietavo voči Cirkvi. Základom tohto postoja je hrubé neporozumenie toho, čo je “Cirkev“. To je do značnej miery podmienené pohľadom na Cirkev ako na zákonne legitímny vládnuci orgán a s tým spojené preceňovanie hierarchie v posledných storočiach. Hlavnou požiadavkou II. vatikánskeho koncilu bolo poopraviť, s odvolaním sa na Bibliu a najstaršiu cirkevnú tradíciu, práve takýto naštrbený pohľad na Cirkev.
Miroslav Kocúr, ThDr., PhD., vyštudoval teológiu na Univerzite Komenského Bratislava. Postgraduálne štúdium biblickej exegézy absolvoval na Biblickom inštitúte v Ríme, Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme a na Gregoriánskej univerzite v Ríme. Prednášal na Katolíckej univerzite v Ružomberku a TI v Spišskom Podhradí. Bol riaditeľom Katolíckeho biblického diela na Slovensku. Bol spoluzakladateľom a prvým riaditeľom Bilingválneho gymnázia C. S. Lewisa v Bratislave. Prednášal na BISLA v Bratislave. V novembri 2011 bol menovaný za riaditeľa VIA IURIS.
V januári 2014 začal spolupracovať s neziskovou organizáciou LEAF pri podporných a vzdelávacích programoch pre študentov a žiakov základných a stredných škôl. Je autorom prekladov, odborných publikácií, článkov, reflexií pre domáce i zahraničné inštitúcie.