Všemohúci Otec

Niekoľko mesiacov pred svojou smrťou napísal básnik Rehold Schneider (+1958) vo svojej knihe “Winter in Wien”(Zima vo Viedni) pri svojom premýšľaní o často hrubom a na lov zameranom správaní zvierat, ktoré sú vystavené v prírodovednom múzeu: “A tvár otca? Tá je nepochopiteľná.” Pri bolestne vnímanej tragike dejín je teda aj utrpenie stvorenia nezlučiteľné s vierou v Boha, dobrotivého Otca. Iným spôsobom vyjadril pochybnosti a kritiku kresťanskej viery už skôr filozof Friedrich Wilhelm Nietzsche (+ 1900): “Prečo dnes ateizmus? – ‘Otec’ v Bohu je úplne popretý...: nepočuje – a keby počul, aj tak by nevedel pomôcť” (Jenseits von Gut und Böse, O dobre a zle).

Podobne ako týmto autorom, zdá sa aj dnes mnohým ľuďom nemožné, aby verili v Boha, “otca”, prípadne, aby Stvoriteľa všetkého oslovovali ako “otca”. Nesvedčí priebeh dejín a strašné utrpenie vo svete – už len každodenné hladovanie toľkých nevinných detí – proti tomu? Ako to môže “otec”, ktorý je všemohúci, dopustiť? Tieto otázky a obžaloby je potrebné brať celkom vážne. Vyzývajú nás na to, aby sme si pozorne všimli výpovede Biblie. Už v spisoch Starého zákona je možné nájsť slová Otcovskej starostlivosti milujúceho Boha (Oz 11, 3n) a o jeho materskom srdci pre vyvolený ľud (Iz 49, 15). Ojedinele je Boh aj priamo oslovovaný ako otec (Sir 23, 1). Je to tým nápadnejšie, lebo ani vtedy ľudia neboli v nijakom prípade uchránení od ťažkého utrpenia a bola pre nich celkom bežná obžaloba Božieho mlčania, ako to potvrdzujú aj mnohé žalmy. J

edným z príkladov je aj Kniha Jób, po literárnej stránke vari najkrajšie umelecké dielo Biblie: Z Božieho dopustenia trpiaci sa žaluje Bohu na svoje utrpenie, dokonca zatrpknuto obžalúva a preklína svoj život (Jób 3, 6-7). Dobre mienené ospravedlnenia Boha vyslovené jeho priateľmi, ktorí vykladajú jeho utrpenie ako trest za spáchané neprávosti, neprijíma. Na záver sa pred neho stavia Boh a vo veľkej reči sa ho pýta, čo vlastne vie o všetkom stvorení, o jeho začiatkoch a všetkých súvislostiach (Jób 38-41).

Dnešný čitateľ môže tieto otázky doplniť ešte poukázaním na doteraz neznámu veľkosť univerza a úžasnú komplexnosť samotného atómu a génu, ale aj na nepochopiteľnú “hĺbku” “bolesti” a “radosti” vo svete: “ Svet je hlboký, hlbší, ako si deň myslel, hlboká je bolesť a radosť je ešte hlbšia ako utrpenie srdca” (F. Nietzsche). Trpiteľ Jób nakoniec zahanbene priznáva svoju nevedomosť a tým aj nedostatok oprávnenosti škriepiť sa s Bohom (Jób 42, 1- 6). Biblický autor tým ukazuje: Nemôžeme síce zodpovedať všetky otázky o zmysle utrpenia, ako sa to snažia predstierať Jóbovi priatelia; avšak pre naše nedostatočné poznanie nám chýba aj kompetencia, aby sme z neho obžalúvali Boha. To platí dnes práve tak, ako kedysi. Keď si priznáme hranice vlastného poznania, môže nás to ochrániť pred malomyseľnosťou a k viere v Boha povzbudiť dávny prorocký prísľub: “Boh, Pán zotrie slzu z každej tváre” (Iz 25, 8).

Prevažná časť starozákonných spisov a Nový zákon ešte zreteľnejšie zvestujú, že Boh si meno a oslovenie “otec” zaslúži. Pre kresťanov je Boh Abraháma, Izáka a Jakuba súčasne aj “Otcom nášho Pána Ježiša Krista” (Ef 1, 3). Ježiš ako Boží Syn ) oslovil Jahveho ako “Otca” a viedol učeníkov k tomu, aby si toto oslovenie Otca osvojili (Mt 6, 9). Pre biblických autorov je Ježišova smrť ako odovzdanie Syna jedinečným dôkazom Božej lásky. Pritom boli aj Ježišovi a autorom novozákonných spisov dôverne známe utrpenia mnohých ľudí i žaloby na Božie mlčanie. Jedným z príkladov je aj zvolanie Ukrižovaného: “Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?” (Mk 15, 34). Ak Ježiš a kresťania aj tak neváhajú napriek všetkému nazvať Boha “Otcom”, tak to robia vo vedomí, že nie sú, podobne ako Jób, oprávnení posudzovať Božie mlčanie.

Okrem toho nás Ježišova smrť a vzkriesenie nútia poopraviť rozšírené ľudské predstavy o Bohu: Kto je Boh, ktorý ako otec mlčí pri otrasnej smrti svojho Syna? Ľudia mu nemôžu predpisovať, čo má robiť. Nakoniec nás aj apoštol učí, že Boha môžeme osloviť “Otec” iba vďaka tomu, že nás na to robí schopnými Duch Svätý; lebo iba on sám je schopný oslobodiť srdce od zotrvávania a upriamenosti na súčasnú núdzu a povzbudiť do viery v Boha, ktorý ako jediný nás môže a chce navždy oslobodiť od všetkej núdze podobne ako svojho Syna. Takáto viera však nezabráni, že aj kresťania často nerozumejú Božiemu mlčaniu a veľmi veľa otázok ostáva aj pre nich nevyjasnených.

(pokračovanie)

Jacob Kremer - Franz König: Jetzt die Wahrheit Leben
© translation Miro Kocúr

späť

tlač

hore

O editorovi webu

Miroslav Kocúr, ThDr., PhD., vyštudoval teológiu na Univerzite Komenského Bratislava. Postgraduálne štúdium biblickej exegézy absolvoval na Biblickom inštitúte v Ríme, Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme a na Gregoriánskej univerzite v Ríme. Prednášal na Katolíckej univerzite v Ružomberku a TI v Spišskom Podhradí. Bol riaditeľom Katolíckeho biblického diela na Slovensku. Bol spoluzakladateľom a prvým riaditeľom Bilingválneho gymnázia C. S. Lewisa v Bratislave. Prednášal na BISLA v Bratislave. V novembri 2011 bol menovaný za riaditeľa VIA IURIS.

V januári 2014 začal spolupracovať s neziskovou organizáciou LEAF pri podporných a vzdelávacích programoch pre študentov a žiakov základných a stredných škôl. Je autorom prekladov, odborných publikácií, článkov, reflexií pre domáce i zahraničné inštitúcie.

Centrum pro studium demokracie a kultury

Kontakt