Viera v jedného Boha
1. Viera v jedného Boha - záchrancu všetkých ľudí
Verím v jedného Boha,
Otca všemohúceho,
Stvoriteľa neba i zeme.
Ľudia sa pýtajú odkiaľ a kam
Od Eugena Ionesca (nar. 1912) pochádza veta: “Problém smrti je ľudský problém. Krava na smrť nemyslí.” Básnik tým privádza našu pozornosť k pravde, ktorú celkom iste nemáme stále na pamäti: Ľudia sa odlišujú od ostatných živých bytostí tým, že svoje okolie vnímajú nielen zmyslami (zrakom, sluchom, čuchom), ale o tom, čo vnímajú, aj rozmýšľajú. Pýtajú sa na pôvod – "odkiaľ" a nasmerovanie – "kam" tohto sveta, na vlastný pôvod a budúcnosť, ako aj na zmysel života. Také otázky vznikajú najmä v “hraničných situáciách”, a to pri konfrontácii so smrťou alebo s ťažkou chorobou, ďalej pri nezvyčajných úkazoch v prírode alebo pri narodení dieťaťa, neraz i pri pohľade na krásu krajiny, západ slnka pri mori, hviezdnu oblohu alebo na nejaké pôsobivé umelecké dielo. Günter Kunert v básni “Mušľa z hlbokého mora” píše: “Skvele stvárňuješ, čo život /z vápnika a bez predlohy vytvára./Čo za tým väzí? Aké úsilie? To je škrupina: Kde je sila? “ (Zátišie, Básne 1983). Mnohým sa pritom natíska predstava akéhosi vyššieho, našu existenciu prevyšujúceho bytia. Medziiným sa v nich prebúdza úctivá bázeň pred “niečím iným”, posvätným. Tušia prapríčinu všetkého a predstavujú si ju často ako nejakú ľudskú osobu. Dávajú jej meno a privolávajú ju v každej núdzi. Existencia mnohých náboženstiev a nespočetných kultových miest je toho neodškriepiteľným svedectvom.
Veľkí filozofi prvých storočí sa pokúšali dokázať existenciu takého vyššieho bytia rozumom, a to ako prvú príčinu, dôvod a cieľ všetkého. Prebrali preň z okolitého prostredia pomenovanie “BOH”. Ani v novoveku nechýbajú takéto snahy. Jedni si nárokujú “Boha” v zmysle “postulátu praktického rozumu” ako posledného garanta práva a spravodlivosti (Immanuel Kant, +1804); iní v ňom vidia toho, ktorý prevyšuje svojou výškou a veľkosťou všetkých ľudí a je vďaka svojim schopnostiam zameraný na počúvanie a lásku, a to nezávisle od toho, či si toho človek je, alebo nie je vedomý (Karl Rahner, +1984). Toto zameranie na Boha je vyjadrené aj v známej Augustínovej (+430) modlitbe: “Pre seba si nás, Bože, stvoril a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe.” Mnohí filozofi posledných storočí, ktorí väčšmi ako predchádzajúce generácie počítali s vplyvom ľudských vlôh a predstáv na poznávanie, však váhajú s odpoveďou; uspokojujú sa s “mlčaním”, alebo vždy iba zdržanlivo uvádzajú akési neznáme “TO”.
Nechýbajú však ani učenci, ktorí existenciu Boha priamo popierajú; vyjadrujú rozšírené názory na neho ako na produkt ľudského želania a projekcie, predstavy, ktorá vzniká z potreby mimozemskej ochrany a nadpozemského šťastia (Ludwig Feuerbach, +1872; Sigmund Freud, +l939). Vo zvláštnej podobe sa toto vysvetlenie nachádza v zdôraznení, že náboženstvo je výmyslom ľudí, je “ópiom” na oklamanie a utláčanie ostatných (Karl Marx,+1883).
Najnovšie si široké kruhy pozitivisticky zameraných vedcov podmaňuje argument, ktorý predniesol už I. Kant, že existencia Boha sa kvôli našim obmedzeným schopnostiam myslenia a výskumu nedá jednoznačne dokázať; na vysvetlenie vzniku náboženstiev je naproti tomu možné uplatňovať somatické alebo psychologické dôvody (želania, predstavy); preto nám má byť zabránené počítať pri skúmaní sveta s Bohom a zastierať takouto ilúziou nezmyselnosť ľudskej existencie. Rôzne formy tohto teoretického ateizmu spolu s moderným ovládnutím prírody prispeli k tomu, že dnes – po prvýkrát vo svetových dejinách – široké vrstvy obyvateľstva na Západe i na Východe žijú prakticky ako ateisti a sústreďujú sa výlučne na uchopiteľné, materiálne hodnoty, ktoré otázky “odkiaľ” a “kam” neberú do úvahy, alebo ich zatláčajú do úzadia. Bolo by nesprávne obviňovať všetkých pochybovačov a tých, ktorí popierajú existenciu Boha, zo zlej vôle alebo z úteku pred zodpovednosťou za nemorálny život, ako to bolo kedysi v bežnej polemike. Avšak v konečnom dôsledku ostanú všetci dlžní odpoveď na otázku o plnom zmysle ich života.
Najnovšie si široké kruhy pozitivisticky zameraných vedcov podmaňuje argument, ktorý predniesol už I. Kant, že existencia Boha sa kvôli našim obmedzeným schopnostiam myslenia a výskumu nedá jednoznačne dokázať; na vysvetlenie vzniku náboženstiev je naproti tomu možné uplatňovať somatické alebo psychologické dôvody (želania, predstavy); preto nám má byť zabránené počítať pri skúmaní sveta s Bohom a zastierať takouto ilúziou nezmyselnosť ľudskej existencie. Rôzne formy tohto teoretického ateizmu spolu s moderným ovládnutím prírody prispeli k tomu, že dnes – po prvýkrát vo svetových dejinách – široké vrstvy obyvateľstva na Západe i na Východe žijú prakticky ako ateisti a sústreďujú sa výlučne na uchopiteľné, materiálne hodnoty, ktoré otázky “odkiaľ” a “kam” neberú do úvahy, alebo ich zatláčajú do úzadia. Bolo by nesprávne obviňovať všetkých pochybovačov a tých, ktorí popierajú existenciu Boha, zo zlej vôle alebo z úteku pred zodpovednosťou za nemorálny život, ako to bolo kedysi v bežnej polemike. Avšak v konečnom dôsledku ostanú všetci dlžní odpoveď na otázku o plnom zmysle ich života.
Podľa správy Biblie pripadá údivu nad svetom a jeho zázrakmi veľmi dôležitá úloha pri viere v Boha. Mnohých ľudí ešte aj dnes vedú filozofické úvahy k prijatiu existencie Stvoriteľa a Udržiavateľa sveta. On sám dáva ich životu zmysel i oporu. Počítajú s ním, aj keď ho nie je možné spoznať tak, ako pozemské živočíchy a prírodné procesy. Avšak voči rozšírenému bezohľadnému postoju k vlastnému i cudziemu životu, ako aj k prírode, si v každom prípade zasluhuje najväčšiu pozornosť starý výrok z veštiarne v Delfách: “Poznaj sám seba” (gnothi seauton)! “Teda spoznaj, že si smrteľný človek, a nie Boh!” Kto toto staré, aj Bibliou (Ez 28, 2) doložené varovanie pred namyslenosťou (hybris), ktorá ohrozuje človeka i svet, pochopí správne, nemôže, ako sa to dnes medziiným stáva, bláznivo alebo priam nehumánne pošliapavať úctu k Pánovi vlastného i cudzieho života. Aké dôležité je pre nás ľudí pravou pokorou podopreté uznanie Boha, ktoré sa praktizuje v každodennom živote i v bohoslužbe, vyjadril jezuita Alfred Delp, popravený roku 1945, vetou: “ Chlieb je dôležitý, sloboda je dôležitejšia, najdôležitejšia je však neporušená vernosť a nezradená poklona.”
“Boh sa dal poznať”(Žalm 76)
Ak človek prijme rešpektované vyššie bytie ako prapríčinu a cieľ všetkých stvorení, to ešte, prirodzene, nie je identické s vierou v Boha, ku ktorej sa priznávajú kresťania, židia a moslimovia. Preto si veľký matematik a filozof Blaise Pascal (+1662) zaznamenal na konci svojho života, poznačeného mnohými obdobiami pochybností o Bohu, tú-to vetu: “Nie Boh filozofov, ale Boh Abraháma, Izáka a Ja-kuba, Otec nášho Pána Ježiša Krista.” Spolu so židmi a moslimami majú kresťania to isté presvedčenie, že Boh sa, ako o tom hovorí Biblia, dal spoznať dôveryhodným osobám a vyzval ich k viere v neho. O Abrahámovi to znamená napr., že na Boží príkaz opustil svoju vlasť a uveril v Boha, ktorý mu prisľúbil veľké potomstvo (Gn 12, 1-4; 15, 5n). Mojžiš bol považovaný za veľkého vodcu, ktorému sa Boh ako záchrancovi utláčaného ľudu dal spoznať v horiacom kríku; Boh mu dokonca prezradil svoje meno: Jahve (“ja som, ktorý som tu”, Ex 3, 13-15); tiež mu zveril aj svoje prikázania ako Božie príkazy (tóra), ktoré dodnes vytvárajú životný poriadok Izraelitov. Proroci (napr. Izaiáš, Jeremiáš, Ezechiel) uisťovali, že oni neohlasujú, tak ako falošní proroci, iba svoje vlastné slová, ale slová, ktoré im zjavil Boh. Vrcholom Božieho “sebazjavenia” je podľa výpovede Nového zákona Ježiš Kristus; on ohlasoval nie iba Božie zjavenie, ale aj sám môže byť ospevovaný ako jeho “Slovo” (Jn 1,1).
Pritom si treba všimnúť: Biblickí autori rozprávajú o tejto Božej reči jazykom, ktorý je podobný tomu, aký poznáme z antických mýtov. V nich sa hovorí o pôsobení bohov bez toho, žeby sa robili podstatnejšie rozdiely medzi bohom a človekom. Tak sa napr. Zeus, Héra a Aténa v pohanských mýtoch správajú ako ľudia a stýkajú sa s ľuďmi ako so seberovnými. Od takýchto mýtov sa však výpovede Biblie povážlivo odlišujú: V nej sa síce o Bohu tiež hovorí ľudsky (porov. Boží “hnev” v raji, “povolanie” Abraháma, Mojžiša, prorokov); predsa však popritom jasne vidieť, že Jahve podstatne prevyšuje hranice ľudskej existencie a nemožno ho stavať na rovnakú úroveň s pohanskými bohmi. Okrem toho v konečnom dôsledku majú sa výpovede o ňom považovať za obrazné. To ukazujú okrem iného aj jednotlivé príbehy o povolaniach, ktoré sa v detailoch od seba odlišujú. Teológovia to zdôrazňovali vždy znovu už v prvých storočiach. Aby také texty neboli pochopené nesprávne, musí sa čitateľ naučiť rozlišovať medzi tým, ako sa niečo hovorí (označenie), a tým, čo sa tým (označovaným) myslí. Spôsob, akým proroci premieňajú Božiu reč do svojho jazyka, teda nie je jednoducho identický s tým, čo prorok sám počul a protokolárne by to nikdy nemohol vyjadriť.
 späť |
 tlač |
 hore |
O editorovi webu
Miroslav Kocúr, ThDr., PhD., vyštudoval teológiu na Univerzite Komenského Bratislava. Postgraduálne štúdium biblickej exegézy absolvoval na Biblickom inštitúte v Ríme, Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme a na Gregoriánskej univerzite v Ríme. Prednášal na Katolíckej univerzite v Ružomberku a TI v Spišskom Podhradí. Bol riaditeľom Katolíckeho biblického diela na Slovensku. Bol spoluzakladateľom a prvým riaditeľom Bilingválneho gymnázia C. S. Lewisa v Bratislave. Prednášal na BISLA v Bratislave. V novembri 2011 bol menovaný za riaditeľa VIA IURIS.
V januári 2014 začal spolupracovať s neziskovou organizáciou LEAF pri podporných a vzdelávacích programoch pre študentov a žiakov základných a stredných škôl. Je autorom prekladov, odborných publikácií, článkov, reflexií pre domáce i zahraničné inštitúcie.
Miroslav Kocúr, ThDr., PhD., vyštudoval teológiu na Univerzite Komenského Bratislava. Postgraduálne štúdium biblickej exegézy absolvoval na Biblickom inštitúte v Ríme, Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme a na Gregoriánskej univerzite v Ríme. Prednášal na Katolíckej univerzite v Ružomberku a TI v Spišskom Podhradí. Bol riaditeľom Katolíckeho biblického diela na Slovensku. Bol spoluzakladateľom a prvým riaditeľom Bilingválneho gymnázia C. S. Lewisa v Bratislave. Prednášal na BISLA v Bratislave. V novembri 2011 bol menovaný za riaditeľa VIA IURIS.
V januári 2014 začal spolupracovať s neziskovou organizáciou LEAF pri podporných a vzdelávacích programoch pre študentov a žiakov základných a stredných škôl. Je autorom prekladov, odborných publikácií, článkov, reflexií pre domáce i zahraničné inštitúcie.
Centrum pro studium demokracie a kultury
