Veľkonočné ohliadnutie
Veľkonočné ohliadnutie na Ježišovo pôsobenie a osobu
Veľkonočnými udalosťami a s nimi spojenými zážitkami Ducha dospeli učeníci k pevnému presvedčeniu: Ježiš Nazaretský je napriek tomu, že ho vodcovia jeho národa odvrhli, naozaj prisľúbeným “Mesiášom” (Kristus) a “Pánom” (Kyrios) všetkých ľudí, ktorého ustanovil Boh. Jeho kázanie, zvlášť požiadavka lásky k blížnym a k nepriateľom, teda úplne zodpovedá Božej vôli a týka sa všetkých ľudí. Rozdielne názorné opisy Ježišovho “nanebovstúpenia” vo veľkonočný večer, prípadne 40 dní neskôr, znázorňujú jeho trvalú vznešenosť “po Božej pravici” (Lk 24, 52; Sk 1, 9 - 13). Učeníci získali prostredníctvom veľkonočných udalostí pohľad, ktorý je zároveň dôležitý pre všetkých čitateľov Biblie: Boh neuskutočňuje prisľúbenú záchranu svojho národa a všetkých ľudí vytvorením politického kráľovstva podľa ideálneho obrazu Dávidovej ríše, ako to dodnes očakávajú mnohí židia. Božie kráľovstvo, ktoré Ježiš ohlasuje už na začiatku svojho verejného účinkovania vstúpilo jeho zmŕtvychvstaním do svojho konečného štádia, aj keď jeho zavŕšenie nastane až vtedy, keď všetci ľudia spoznajú Krista ako svojho Pána.
Toto naplnenie očakávania Mesiáša, ktoré bolo pre učeníkov celkom iste niečím novým, ich prinútilo naplniť doteraz predovšetkým politicky chápaný titul “mesiáš” (Kristus) novým obsahom. Tak však boli schopní vidieť v osude Ježiša, v jeho verejnom účinkovaní, v jeho ukrižovaní a zmŕtvychvstaní, naplnenie prorockých predpovedí zo Svätého písma. Apoštoli a evanjelisti už potom nemohli upustiť vo svojich výpovediach o Ježišovom živote od týchto veľkonočných poznatkov. Čo je v evanjeliách napísané o Ježišovi Kristovi, nesmie sa preto nikdy chápať ako protokolárne podanie v zmysle moderného písania dejín, ale ako skutočné svedectvo zostavené na základe veľkonočnej viery. To platí zvlášť o opisoch zázrakov ako aj o prízvukovaní Ježišovho mesiášstva a Božieho synovstva. Tieto texty spočívajú podľa odôvodneného chápania novšieho výkladu Biblie na tom, že evanjelisti svoje poveľkonočné poznatky o Ježišovi nechali splynúť s opisom historického sledu (o ktorý im až tak nešlo) pozemského Ježišovho života. Podobne aj maliari v neskorších časoch zvýrazňovali Ježišov pravý význam tým, že ho vždy predstavovali so svätožiarou.
Skutočný Boží Syn
Keď sa na synode nemeckých katolíkov vo Würzburgu v roku 1975 diskutovalo o Božom synovstve Ježiša ako o ústrednom článku viery, teológ Karl Rahner položil pre mnohých kresťanov šokujúcu otázku: Čo to vlastne znamená “Boží Syn? Skutočne tento výraz nie je jednoznačný, ale viacvýznamový (polysématický). Nie zriedka sa vyznanie Cirkvi o Božom synovstve Ježiša odmieta preto, lebo sú s ním spájané falošné predstavy o jeho obsahu. V každodennom živote považujeme za “syna” väčšinou toho, kto biologicky pochádza od rodičov. Podobne je aj v starých mýtoch napr. Herkules označovaný za fyzického syna boha, ktorého grécka mytológia nazvala Zeus.
Podľa Biblie však Ježiš nie je “Božím Synom” v tomto zmysle. Tak ako často používame slovo “syn” v prenesenom význame na označenie právne adoptovaného alebo duchovného syna, tak je to aj v Biblii. Pre našu problematiku je dôležité, že v Biblii sa podobne ako v okolitom prostredí “Syn Boží” používa aj ako titul, ktorý prislúcha kráľovi odo dňa jeho intronizácie, ktorá sa chápe ako istý druh adopcie: “Pán riekol mi: Syn môj si ty, ja som ťa dnes splodil (t.j. ustanovil za syna a kráľa)” (Ž 2, 7). V súlade s týmto chápaním mohla byť Ježišova veľkonočná intronizácia na “Mesiáša a Pána” označená v prvotnej cirkvi ako ustanovenie za “Božieho Syna”. V takýchto textoch sa teda podľa toho “Syn Boží” použil ako pomenovanie úradu. Potom sa však v Biblii používa “Syn Boží” aj na označenie pôvodu. To platí dokonca už pre rané Pavlove listy (Gal 4, 4; Rim 8, 32). Aj Markom voľne uvedené vyznanie stotníka pod krížom (ako zástupcu pohanokresťanov) sa má pravdepodobne interpretovať týmto spôsobom: “Tento človek bol naozaj Boží Syn” (Mk 15, 39). Výpovede Biblie o Ježišovom jedinečnom Božom synovstve korenia v Ježišovej reči a Ježišovom správaní. Tak oslovil Boha vtedy nezvyčajným spôsobom “Abba” /milý Otec, Otecko/ (Mk 14, 36).
To bolo také nezvyčajné, že sami učeníci toto aramejské oslovenie rozširovali aj v kruhoch, kde sa hovorilo po grécky (Rim 8, 15). Časté a jednoznačné používanie titulu “Boží Syn” na označenie pôvodu v Jánovom evanjeliu veľmi skoro podnietilo Cirkev, aby ho s obľubou používala na vyjadrenie Ježišovho úzkeho vzťahu k Bohu a jeho pôvod definovala ako pochádzanie z Otca, ktoré sa nachádza mimo času. Arius (+336) a jeho prívrženci ako vzdelaní Gréci oslabili pre nich nepochopiteľné Božie synovstvo Ježiša a učili o ňom ako o Synovi, ktorý bol stvorený pred svetom. V protiklade s nimi Cirkev odlišovala večné pochádzanie Syna ako “plodenie” (v analogickom zmysle) od “stvorenia”. Na koncile v Nicei (325) to bránila výslovne ako učenie viery: “splodeného, nie stvoreného” (porov. formuláciu v Kréde). Jednoznačné zdôraznenie Božieho synovstva, a tým aj Ježišovho Božstva, neskôr viedlo často k zníženiu jeho plného človečenstva. Hoci Cirkev takéto zoslabovanie Ježišovho človečenstva na koncile v Chalcedóne (452) odsúdila, v praxi sa, žiaľ, Ježiš často identifikoval jednoducho označením “Boh” (“Pánboh”). To, že Ježiš uvažoval podobne ako jeho súčasníci, že ako človek všetko nepoznal, spočiatku ani koniec života, ktorý mu hrozil – sa v kázňach či bežnej katechéze sotvakedy vedome vyslovuje.
Podľa Biblie však Ježiš nie je “Božím Synom” v tomto zmysle. Tak ako často používame slovo “syn” v prenesenom význame na označenie právne adoptovaného alebo duchovného syna, tak je to aj v Biblii. Pre našu problematiku je dôležité, že v Biblii sa podobne ako v okolitom prostredí “Syn Boží” používa aj ako titul, ktorý prislúcha kráľovi odo dňa jeho intronizácie, ktorá sa chápe ako istý druh adopcie: “Pán riekol mi: Syn môj si ty, ja som ťa dnes splodil (t.j. ustanovil za syna a kráľa)” (Ž 2, 7). V súlade s týmto chápaním mohla byť Ježišova veľkonočná intronizácia na “Mesiáša a Pána” označená v prvotnej cirkvi ako ustanovenie za “Božieho Syna”. V takýchto textoch sa teda podľa toho “Syn Boží” použil ako pomenovanie úradu. Potom sa však v Biblii používa “Syn Boží” aj na označenie pôvodu. To platí dokonca už pre rané Pavlove listy (Gal 4, 4; Rim 8, 32). Aj Markom voľne uvedené vyznanie stotníka pod krížom (ako zástupcu pohanokresťanov) sa má pravdepodobne interpretovať týmto spôsobom: “Tento človek bol naozaj Boží Syn” (Mk 15, 39). Výpovede Biblie o Ježišovom jedinečnom Božom synovstve korenia v Ježišovej reči a Ježišovom správaní. Tak oslovil Boha vtedy nezvyčajným spôsobom “Abba” /milý Otec, Otecko/ (Mk 14, 36).
To bolo také nezvyčajné, že sami učeníci toto aramejské oslovenie rozširovali aj v kruhoch, kde sa hovorilo po grécky (Rim 8, 15). Časté a jednoznačné používanie titulu “Boží Syn” na označenie pôvodu v Jánovom evanjeliu veľmi skoro podnietilo Cirkev, aby ho s obľubou používala na vyjadrenie Ježišovho úzkeho vzťahu k Bohu a jeho pôvod definovala ako pochádzanie z Otca, ktoré sa nachádza mimo času. Arius (+336) a jeho prívrženci ako vzdelaní Gréci oslabili pre nich nepochopiteľné Božie synovstvo Ježiša a učili o ňom ako o Synovi, ktorý bol stvorený pred svetom. V protiklade s nimi Cirkev odlišovala večné pochádzanie Syna ako “plodenie” (v analogickom zmysle) od “stvorenia”. Na koncile v Nicei (325) to bránila výslovne ako učenie viery: “splodeného, nie stvoreného” (porov. formuláciu v Kréde). Jednoznačné zdôraznenie Božieho synovstva, a tým aj Ježišovho Božstva, neskôr viedlo často k zníženiu jeho plného človečenstva. Hoci Cirkev takéto zoslabovanie Ježišovho človečenstva na koncile v Chalcedóne (452) odsúdila, v praxi sa, žiaľ, Ježiš často identifikoval jednoducho označením “Boh” (“Pánboh”). To, že Ježiš uvažoval podobne ako jeho súčasníci, že ako človek všetko nepoznal, spočiatku ani koniec života, ktorý mu hrozil – sa v kázňach či bežnej katechéze sotvakedy vedome vyslovuje.
Večný, bezčasový pôvod Syna z Otca je potrebné striktne odlišovať od pozemského počatia jeho života a narodenia za čias Augusta a Herodesa. O tom hovoria mladšie evanjeliá o detstve (Mt 1 - 2; Lk 1 - 2). Tieto informujú nie o vonkajšom priebehu, ako je to napríklad v mýtoch o splodení Herkula Diom. Ako biblické ohlasovanie vo forme rozprávaní, čo bolo bežné v židovstve, majú za cieľ poukázať na nezvyčajnú hodnosť Máriinho syna Ježiša ako Božieho Syna. Keďže my ľudia sa o tom môžeme dozvedieť len z Božieho zjavenia, je nám toto tajomstvo oznámené biblickým spôsobom vyjadrovania prostredníctvom slov anjela, Božieho posla. Pritom dokladá “počal sa z Ducha Svätého”, čo znamená, že v konečnom dôsledku Syn Márie vďačí za svoju pozemskú existenciu zvláštnemu pôsobeniu Božieho dychu. Toto podčiarkuje aj výpoveď “narodil sa z Panny” (vierovyznanie), aj keď niektorí teológovia rôzne posudzujú stupne dejinného zakotvenia tejto symboliky hlbokého zmyslu a ňou naznačeného spôsobu zázračného počatia a narodenia. Kto zohľadňuje zvláštny charakter biblickej reči ako aj hranice biblického výskumu i nám známe prírodné zákony, ten sa nebude unáhlene snažiť stavať proti sebe hypotézy a cirkevnú tradíciu; nebude sa však ani snažiť vysvetľovať časovo podmienené predstavy jednoducho ako záväzné učenie viery. Biblické texty, ako aj ich rozvinutie v starých cirkevných piesňach a mnohých obrazoch, nás však v každom prípade ešte i dnes privádzajú k úctivému úžasu nad Ježišovým zázračným narodením a nad jeho Matkou, ktorá je právom vysoko uctievaná ako “Matka Božia”.
(pokračovanie)
Jacob Kremer - Franz König: Jetzt die Wahrheit Leben
© translation Miro Kocúr
Aktualizované 24. 9. 2008
 späť |
 tlač |
 hore |
O editorovi webu
Miroslav Kocúr, ThDr., PhD., vyštudoval teológiu na Univerzite Komenského Bratislava. Postgraduálne štúdium biblickej exegézy absolvoval na Biblickom inštitúte v Ríme, Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme a na Gregoriánskej univerzite v Ríme. Prednášal na Katolíckej univerzite v Ružomberku a TI v Spišskom Podhradí. Bol riaditeľom Katolíckeho biblického diela na Slovensku. Bol spoluzakladateľom a prvým riaditeľom Bilingválneho gymnázia C. S. Lewisa v Bratislave. Prednášal na BISLA v Bratislave. V novembri 2011 bol menovaný za riaditeľa VIA IURIS.
V januári 2014 začal spolupracovať s neziskovou organizáciou LEAF pri podporných a vzdelávacích programoch pre študentov a žiakov základných a stredných škôl. Je autorom prekladov, odborných publikácií, článkov, reflexií pre domáce i zahraničné inštitúcie.
Miroslav Kocúr, ThDr., PhD., vyštudoval teológiu na Univerzite Komenského Bratislava. Postgraduálne štúdium biblickej exegézy absolvoval na Biblickom inštitúte v Ríme, Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme a na Gregoriánskej univerzite v Ríme. Prednášal na Katolíckej univerzite v Ružomberku a TI v Spišskom Podhradí. Bol riaditeľom Katolíckeho biblického diela na Slovensku. Bol spoluzakladateľom a prvým riaditeľom Bilingválneho gymnázia C. S. Lewisa v Bratislave. Prednášal na BISLA v Bratislave. V novembri 2011 bol menovaný za riaditeľa VIA IURIS.
V januári 2014 začal spolupracovať s neziskovou organizáciou LEAF pri podporných a vzdelávacích programoch pre študentov a žiakov základných a stredných škôl. Je autorom prekladov, odborných publikácií, článkov, reflexií pre domáce i zahraničné inštitúcie.
Centrum pro studium demokracie a kultury
