Božie vtelenie – trvalé tajomstvo

Na rozdiel od mýtov alebo od možných vysvetlení (napr. u Aria alebo novovekých osvietencov) bránia všetky kresťanské cirkvi od raných čias Božie synovstvo Ježiša z Nazaretu ako tajomstvo - mystérium, ktoré je možné vyznávať len vo viere a s pomocou Svätého Ducha. Liturgické texty i ľudová zbožnosť, podobne ako i mnohé výtvarné umelecké diela vieru v toto tajomstvo predpokladajú. Pritom nikdy neslobodno prehliadnuť: V ľudskej formulácii môže byť toto tajomstvo vyjadrené vždy len približne (t.j. neadekvátne). To platí aj pre dogmy prvých koncilov a staré vierovyznania. Aj “Boží Syn” je v konečnom dôsledku pomocným pojmom, ktorý neustále potrebuje interpretáciu, aby nedošlo k jeho nesprávnemu pochopeniu. Ježiš je predsa inak “synom” svojho nebeského Otca ako napríklad Peter “synom” Jonáša. Biblia a Cirkev používajú výraz “syn”, aby tým bolo vy

Jadrené úzke spojenie medzi Kristom a Bohom, ktoré prevyšuje všetko ľudské chápanie: Syn je s Otcom vo všetkom rovnaký (homousios), teda “Boh” ako Otec, okrem pôvodu. Teológovia sa dnes snažia vysvetľovať vieru tým, že poukazujú na vlohy človeka: Netúži každý po partnerovi, pomocníkovi a učiteľovi, na ktorého sa môže absolútne spoľahnúť? Netúži teda v konečnom dôsledku podvedome po človeku, ktorý zo svojej najvnútornejšej podstaty prekračuje hranice čisto ľudskej existencie? Teológ Ladilaus Boros (+1981) mohol preto Ježišove výpovede o sebe samom v reči modernej psychológie zhrnúť vo vete: “V podstate ste už všetci o mne snívali.”

Hoci Ježišovo Božie synovstvo nikdy opravdivo nepochopíme a už ho vôbec nebudeme môcť exaktne definovať v zmysle prírodných vied, má pre porozumenie Božieho spásneho konania a Kristovho diela centrálny význam. Kresťania sa preto nikdy nesmú dišpenzovať od premýšľania nad týmto tajomstvom viery a od stránenia sa jeho falošným výkladom. V prológu Jánovho evanjelia je toto najvnútornejšie jadro kresťanskej viery vypovedané vetou: “A Slovo sa stalo telom” (Jn1,14). Teda Božie večné “Slovo”(logos), ktoré samo je Bohom (Jn 1, 1.18), sa stalo smrteľným človekom (telom): “Kto hľadí do Ježišovej tváre, hľadí do tváre Božej. To je nesmierne tajomstvo kresťanskej viery, vlastný článok (viery), s ktorým viera i Cirkev stojí a padá” (Kurt Niederwimmer). Sebazrieknutie a odovzdanosť Božieho Syna pri vtelení a umieraní nám ukazujú: Boh sa zmilúva nad ľuďmi nielen zhora; v Ježišovi Kristovi im sám prichádza na pomoc a jeho prostredníctvom zachraňuje z nešťastnej situácie celé ľudstvo, a nie iba vtedy žijúcu generáciu. Na Golgote teda nezomrel iba ideálny človek, ale vlastný Boží Syn. Kto mal možnosť tomu uveriť, nemôže sa už na dejiny dívať, akoby sa to nebolo stalo.

 

Filozof Hans Blumenberg sa vo svojej knihe “Die Matthäus-passion”(Matúšove pašie, 1988) pýta: Môžu dnešní poslu-cháči ešte precítiť vysokohodnotné kompozície Jona Sebastiana Bacha? Podkladom pre slová o Ježišovej smrti ako obety, ktorú prináša Boh na zmierenie našich hriechov, je predsa mýtická predstava o urazenom Bohu. Moderný človek sa s ňou môže práve tak málo stotožniť, ako s názorom, že Bohu nič nie je nemožné, ktorý je so svetovými dejinami nezlučiteľný. Dnešní ľudia, ktorým vo veľkej miere chýba vedomie hriechu, sa už neznepokojujú tiesnivou otázkou o milosrdnom Bohu, ktorá ešte sužovala Martina Luthera; cítili by sa skôr odkázaní na kohosi, kto “si potrpí” na svoje stvorenie alebo ním je aspoň "zaťažený". V tomto však práve učenec oboznámený so starými mýtmi v konečnom dôsledku nesprávne posudzuje charakter biblickej reči. Podobne ju príliš málo odlišuje od podaní v nábožných modlitbách a piesňach, ktoré často spočívajú na nesprávnych výkladoch alebo na ne dávajú podnet. Aby sme správne rozumeli biblickej správe o vykúpení všetkých Ježišovou smrťou, je potrebné dôkladne dbať na zámer výpovede biblických textov.

Ježišovu smrť na kríži si súčasníci z radov židov, ako to dokladajú vyjadrenia apoštola Pavla, vykladali ako vyjadrenie Božieho prekliatia. Môžu sa pritom odvolať aj na slovo Biblie: “Pretože od Boha je prekliaty ten, čo visí na dreve” (Dt 21, 23). Ježišova smrť na kríži, chápaná ako “pohoršenie”(1 Kor 1, 23), preto podnietila kresťanov  na hlbšie premýšľanie. Pri rozjímaní o Ježišovom správaní a o jeho slovách (zvlášť o slovách pri Poslednej večeri) vo svetle starozákonných proroctiev o trpiacom Božom služobníkovi (Iz 53) boli obdarovaní pohľadom: Škandalózna smrť  ich Majstra na kríži nebola trestom za vlastné hriechy; on totiž zomrel “za naše hriechy”, dokonca “za všetkých (ľudí)” (1 Kor 15,3; 11, 23). Pritom však toto zástupníctvo nechápali ako prijatie náhradného trestu, ako sa v Osvienčime obetoval namiesto vybratého otca rodiny páter Maximilián Kolbe. Dôsledok Ježišovej smrti za “všetkých” opisuje Pavol konkrétne slovami: “Teda všetci zomreli” (2 Kor 5, 14), aby svojou účasťou na Ježišovej smrti a zmŕtvychvstaní boli vytrhnutí z večnej smrti a aby dosiahli večný život.

 

Biblický výklad Ježišovej smrti pochopíme až vtedy, keď sa, podobne ako apoštoli, zamyslíme nad našou ľudskou situáciou pri pohľade na Ježišovu potupnú smrť. Až udalosťami na Golgote dostáva v židovstve rozšírená interpretácia príbehu o páde človeka svoju plnú váhu: Každý človek je zapletený do hriechu celého ľudstva (1 Kor 15, 21), ktoré je stelesnené “Adamom”; rodí sa do nešťastného sveta, ako to neskôr rozvinula náuka o “dedičnom hriechu” (peccatum originale). V rozpore so zvyčajným neporozumením, jednotlivec sa dostáva plne do styku s týmto “hriechom sveta”(P. Schoonenberg) až svojimi osobnými hriechmi, ako to konštatujú aj často čítané Pavlove slová “lebo teraz všetci zhrešili” (Rim 5, 12). Tým každý podľahne smrti v jej hlbokom a základnom rozmere. V Biblii sa “smrťou” nerozumie len biologický koniec života, ale existencia vzdialená od Boha, prameňa všetkého života. Ona si už nezasluhuje meno život a v ranom židovstve bola vymaľovaná ako “peklo”. Bieda sveta, úbohosť človeka (“ la misére de l’homme”, B. Pascal) a biologická smrť sú len slabými symbolmi tejto poslednej zblúdenosti človeka. Nešťastná situácia zatratenia, ktorá bola básnikmi často oplakávaná, podľa Biblie nezodpovedá vôli Stvoriteľa. Ani toto “odcudzenie” nie je iba dôsledkom neskoršieho zotročenia vládcami a panovníkmi. Korení v hriešnom správaní ľudí, ktorí svojvoľne, bez Boha, hľadajú svoje plné šťastie, ktoré však môžu nájsť len v spoločenstve s Bohom. Pritom zostane pre nás tajomstvom vzájomná spätosť osobnej viny a účasť na hriechu ľudstva. Teológ Anselm z Canterbury (+ 1109) vzhľadom na to nástojil, aby sa viac premýšľalo o “závažnosti (váhe) hriechu”. Kto sa zamyslí nad dejinami, ich krvavými vojnami, pokusmi o vyhladenie celých národov (nielen pri podrobovaní si Ameriky alebo v Osvienčime) a strašnou situáciou v dnešnom svete, kto okrem toho s pohnutím objaví v sebe samom driemajúcu náklonnosť k zlému, nemôže biblickú správu o hriechu a potrebe vykúpenia človeka odbaviť iba ako vynález cirkví.

Z tohto nešťastného stavu podľa dobrej zvesti Nového zákona Ježiš Kristus oslobodil všetkých ľudí a vykúpil ich, aby mali účasť na jeho večnom živote. On to mohol spôsobiť, lebo ako Boží Syn – nielen ako nejaký dobrý človek – pretrpel smrť, ktorej ostňom je hriech (1 Kor 15, 56), a z tejto smrti sa i prebudil. Jeho smrť nebola, ako sme už vyššie naznačili, len biologickým koncom pozemského života, ale zostúpením do “ríše smrti”, neskoršie vykresleného pekla ako vzdialenia sa a odlúčenosti od Boha (Starý preklad Vierovyznania: “vstúpil do pekiel” bol zmenený iba preto, lebo zvádzal k nie celkom správnemu chápaniu). Svojou smrťou vyrovnal všetkým ľuďom cestu, ktorá vedie z područia smrti.


(pokračovanie)

Jacob Kremer - Franz König:  Jetzt die Wahrheit Leben 
© translation Miro Kocúr

Aktualizované 13. 10. 2008