Umlčaný pápež

V pondelok 21. januára bol prehľad tlače na webstránke rímskej univerzity Sapienza mimoriadne bohatý. Na 74 stranách prinášali talianske denníky správy, komentáre a rozhovory na tému, ktorá sa týkala tejto talianskej akademickej inštitúcie. Na tradičnej nedeľnej modlitbe sa na námestí sv. Petra zišlo podľa denníka Corriere della Sera dvestotisíc ľudí, aby podporili svojou prítomnosťou svojho pápeža. Prišli na námestie na pozvanie kardinála Ruiniho, rímskeho vikára aby mu vyjadrili svoju solidaritu.

 

Po verejných diskusiách o tom, prečo sa 67 profesorov v novembri minulého roku vyjadrilo proti tomu, aby Benedikt XVI. otváral akademický rok na rímskej univerzite Sapienza sa dalo očakávať, že horúce hlavy a taliansky temperament môže skomplikovať pápežov prejav, s ktorým sa Benedikt XVI. chystal na univerzitnom zhromaždení vystúpiť. Okolo univerzity sa zhromažďovali študenti a vyjadrovali svoju nevôľu nad plánovaným podujatím. Na stenách sa objavovali grafiti, odkazujúce pápežovi, že na otvorení akademického roku ho nechcú. Táto atmosféra sa Vatikánu nepáčila. Podľa kardinála Ruiniho, sa táto malá hlučná skupinka správala netolerantne. Pápežovi naklonené komentáre a tlač písala dokonca o vzbure niekoľkých profesorov a porovnávali ich s moslimskými protestami po pápežovej prednáške v Regensburgu, kde citoval byzantského cisára Manuela II. Palaelogosa. Pápežovi stúpenci videli v udalostiach na rímskej univerzite dokonca vzburu kresťanskej civilizácie proti jej najskvelejšiemu predstaviteľovi. Niektorí komentátori dokonca zašli tak ďaleko, že skonštatovali, že na západnej univerzite (New York) môže vystúpiť Mahmúd Ahmanidedžád, no toto právo je upierané pápežovi.

 

Faktom je, že Jozef Ratzinger odriekol svoju prednášku na univerzite sám. Prípadne mu to niekto poradil. Odriekol ju, lebo si nebol istý, ako celé prijatie a celé podujatie dopadne. Giorgio Parisi, profesor fyziky z katedry fyziky na univerzite Sapienza k tomu napísal rozsiahly vysvetľujúci list. Parisi bol jedným zo signatárov listu, ktorý profesori poslali rektorovi univerzity s poznámkou, aby zvážil vhodnosť pápežovho príhovoru na otvorení akademického roku. Giorgio Parisi v ňom vysvetľuje, že celá diskusia sa odohrala dávno predtým ako o tom prebehli správy v tlači a nebola polemicky zameraná na vytvorenie negatívnych emócií.

Naopak. V Ríme, kde jestvujú stovky pápežských vyšších vzdelávacích inštitúcií a univerzít chceli profesori podčiarknuť to, čomu najlepšie rozumejú Rimania sami. Nikto nepozná lepšie príbeh rímskych dynastií zápasiacich medzi sebou o pápežský stolec. Nikto nepozná lepšie príbeh pápežov sponzorujúcich umenie a stavby architektonických skvostov v čase, keď sa západné kresťanstvo trápilo a nakoniec neustálo zápas o jednotu. Práve vtedy, keď sa hľadali nové cesty a otvárali nové kapitoly v dejinách ľudstva, práve vtedy sa pravda prírodných vied dostávala do vážneho stretu s učením cirkvi reprezentovanej pápežom. Odvážni bádatelia končili svoje experimenty a dožívali svoje životy v zabudnutí alebo na hranici. Tí, ktorí si dnes vážia a chránia laický charakter akademickej pôdy si pamätajú práve tento militantný postoj pápežstva voči slobode bádania vedy a jej predstaviteľom.

 

Profesor Parisi detailne vo svojom liste prináša originálne znenie príhovoru Jozefa Ratzingera z 15. marca 1990. Vtedy ešte ako prefekt vieroučnej kongregácie hovoril o tom, že proces s Galileom Galileim bol odôvodnený a spravodlivý. Podľa Ratzingera stála cirkev na strane rozumu, na rozdiel od Galilea. Parisi ukazuje, že tu nešlo len o prekrútenie a použitie vytrhnutého citátu v pápežov neprospech. Podľa Parisiho použil Jozef Ratzinger citát filozofa P. Feyerabenda aby podložil svoje tvrdenie, že v spore s Galileim zaujala cirkev správny postoj. Nedištancuje sa od neho a nevšíma si kontext Feyrabendovej argumentácie. Napriek známemu príbehu, Jozef Ratzinger vo svojom príhovore 15. marca 1990 zaujíma pozíciu, ktorá akademické bádanie Galileiho zastavuje. Nešlo len však len o to. Zo strachu pred podobnými procesmi sa tým v Galileiho dobe prakticky zastavil akademický a vedecký tvorivý život na univerzitách vtedajšieho apeninského polostrova. Feyerabend podľa Parisiho argumentácie vždy oceňoval a vyzdvihoval Galileiho tvorivosť a intelektuálnu otvorenosť. Profesor Parisi sa nevenuje rozboru celej problematiky. Nechce sa príliš vzdialiť od toho, o čo v celej debate išlo. Chcel len ukázať, že akademická inštitúcia má povinnosť vnímať vyjadrenia akýchkoľvek autorov v súvislostiach a kontinuite. Tieto súvislosti v prípade Jozefa Ratzingera boli také aké boli. Preto profesori navrhli rektorovi aby svoje pozvanie prehodnotil.

 

Okrem tohto listu profesora Parisiho, ktorý mi dal k dispozícii profesor Duranti, požiadal som ho aj o rozhovor. Skúškové obdobie, ktoré práve prebieha v Ríme, mu nebránilo aby sa mi chvíľu venoval. Na niektoré moje otázky ohľadom celej situácie na univerzite mi teda odpovedal  profesor anglického jazyka a literatúry Riccardo Duranti,

Duranti: V skutočnosti bola celá záležitosť zdramatizovaná, lebo išlo o úplne jednoduchú kritiku profesorov smerom k rektorovi Guarinimi, ktorý sa jednostranne a nevhodne rozhodol. List bol poslaný v novembri. Rektor trval na svojej predstave a nevzal do úvahy požiadavky, ktoré vyjadrila vedecká komunita. Preto sa zmobilizovali skupiny študentov.

Duranti: Univerzita je miestom určeným na hľadanie pravdy. Kto si nárokuje, že ju vlastní absolútne a neomylne a používa ju na mocenské ciele využívajúc strach alebo dobrú vieru, nemal by prichádzať na univerzitnú pôdu a dávať zlý príklad, rozširujúc len vlastnú na seba sa odvolávajúcu autoritu bez toho, aby ju vedecky skúmal.

Toľko aktéri a očití svedkovia...

 

Je 20. januára 2008. Tri dni po neuskutočnenej návšteve pápeža na rímskej univerzite Sapienza. Na nebi je slnko. San Pietro je plné zástupcov katolíckych združení, sú tu politici z rôznych častí politického spektra, je tu spevák Andrea Bocelli. Do všetkého zaznieva pápežov hlas: „Chcem pozdraviť predovšetkým mladých študentov univerzít, profesorov a vás všetkých, ktorí ste prišli v takom počte, aby ste mi vyjadrili svoju solidaritu. Zo srdca vám ďakujem drahí priatelia.“ Po dlhom potlesku zopakuje fakty o tom, ako bol pozvaný na návštevu univerzity a ako potom so zármutkom svoju návštevu odriekol. „Atmosféra, ktorá sa vytvorila spôsobila, že moja prítomnosť na ceremoniáli sa ukázala ako nevhodná.“ Profesor Carlo Bernardini, bývalý vedúci katedry fyziky prednášajúci matematické metódy a jeden zo signatárov listu rektorovi univerzity považuje podľa vyjadrení pre denník Corriere della Sera celé podujatie za manifestáciu sily zorganizovanú z iniciatívy vikára Ríma, kardinála Camilla Ruiniho a vo svojom vyjadrení používa na adresu toho, čo sa na námestí dialo aj slovo „provokácia“.

 

Keď opadnú v tomto prípade emócie bude možno priestor na hlbšiu debatu. Pravdou je, že Benediktovi XVI. nikto neuprel právo prehovoriť na otváracom ceremoniáli. Po vyhodnotení nálad sa však pápež rozhodol neriskovať. Škoda. Mohol sa tak pokúsiť nadviazať nepríjemný dialóg a ukázať, že sa vie solidarizovaťs profesormi humanitných vied a má odvahu čeliť dnešnej náročnej študentskej komunite. Je ťažké rozhodnúť o tom, ktoré prostredie je vhodnejšie pre polemiku a dialóg – anonymný tlieskajúci nepolemizujúci dvestotisícový dav, alebo transparentná a otázky kladúca študentská obec. Pápež ukázal, že je skôr hlavou štátu ako odvážnym akademikom. Všetko je relatívne a táto relativizácia však ako sa zdá prenikla a zabývala sa aj v pápežskom paláci. Na snehobiely pápežský odev síce na rímskej univerzite nedopadla žiadna paradajka, odpoveďou na polemické otázky však bolo mlčanie.

 

 

Európa nedávno zažila debatu o tom, či sa v jej ústave má spomínať výslovne kresťanská tradícia a Boh. Túto diskusiu iniciovali niektoré skupiny poslancov, ktorým sa to zdalo potrebné. Ako sa ukazuje debata o hodnotových koreňoch európskej civilizácie nie je bez otázok a napätí. Hlas ľudí, ktorí sa dívajú na svet a život z kresťanskej perspektívy však nemožno jednoducho zovšeobecniť. Jestvujú kresťania, ktorí vedia veriť a žiť ako veriaci ľudia aj bez toho, že by mali v ústave spomenuté božie a kresťanské charakteristiky. Dlhé dejiny a minulé príbehy Husa, Giordana Bruna, Galileiho, Kopernika, Luthera, či súčasné peripetie  Boffa, Sobrina, Künga, Häringa a iných neposlušných akademikov ukazujú, že hľadanie pravdy a tolerancia nie je práve devízou, na ktorú sa môže Vatikán v debatách s uvažujúcimi ľuďmi dneška z minulosti odvolávať. Rímska univerzita Sapienza dala najavo, že si neželá návštevu hosťa, ktorý napriek vyhláseniem svojho predchodcu odmieta kontinuitu a zodpovednosť za pomýlené rozhodnutia minulosti. Príbeh Galileiho nie je ojedinelým príbehom. Obmedzenosť ľudského ducha a fundamentalizmus nie je len výsadou „inovercov“ na Blízkom východe. Ak dnes akademický svet odmieta aby do diskusie na niektoré dôležité témy hodnotového charakteru vstupovali cirkevní predstavitelia, je to určite aj preto, lebo má svoje skúsenosti. Či je tento postoj správny a aké sú iné alternatívy je zatiaľ ťažké predpovedať. Jedno je isté -  pravdu je potrebné hľadať. Vždy znovu.

text © Miro Kocúr 
foto:SITA 
euroDOMINO 5/2008