Verím, lebo som liberál

Predminulý týždeň boli publikované zistenia, z ktorých vyplýva, že naša spoločnosť má silne zakorenené sklony nehľadať nové riešenia. Uprednostňujeme takzvané konzervatívne alebo skôr „naše“ vychodené cesty kultúrnych, rasových, náboženských a národnostných predsudkov.

Aj iné zdroje skúmajúce postoje obyvateľov Slovenska opakovane ukazujú, že sa bojíme cudzincov, islamu, homosexuálne orientovaných mužov a žien, autoritárske spôsoby sú nám bližšie ako liberálne hľadanie cesty k osobnej zodpovednosti. Nové výzvy súvisiace s trendmi, ktorým sme doteraz ako spoločnosť neboli vystavení, sú preto o to náročnejšie. Neboli sme konfrontovaní s témou migrantov, mladých fašistov ani s témami ohľadom toho, či sa lesby a gejovia majú nejakým spôsobom domáhať svojej dôstojnosti. Údajne je to ohrozenie našich hodnôt, tradícií a viery.

Tento fakt je dôležitý aj preto, aby sme k nemu zaujali postoj nielen ako opis súčasného stavu, ale aj ako výzvu dopracovať sa k postoju, ktorý zodpovedá univerzálnejším kritériám vzájomnej zodpovednosti, či ako sa o tom vzletne hovorí v teologickom alebo náboženskom zmysle, k vzájomnej láske a porozumeniu. Čo iné ako otvorenosť, solidarita a vzájomná podpora ju prakticky vyjadrujú v každodennom živote merateľnejšie? Uzatvorenosť a kolektívny egoizmus nacionalizmu sú ich otvoreným popretím.

Keď dochádza dych

Je moderná spoločnosť so svojou snahou o toleranciu a spoluprácu všetkých so všetkými naozaj ohrozením tradičných hodnôt? Oficiálnym cirkevným ústrediam dochádza dych. Ľudia, ktorí sa neboja vo svojej práci a živote vyhodnocovať fakty a dávajú ich do kontextu s tým, čo prežívajú a vidia okolo seba, stoja často pred dilemou, ako zosúladiť svoje svetonázorové a hodnotové preferencie s osobným názorom či tušením. A cirkevné ústredia namiesto dialógu siahajú po represiách na najvyššej aj na bežnej úrovni. Poznáme príbehy známych ľudí. Tých príbehov ľudí, ktorých mená nepoznáme, ale necítia sa vo svojej komunite doma, je oveľa viac. A s rozpakmi hľadajú svojho verejného hovorcu.

Očakávajú kompetentné a vydiskutované stanoviská, kde viera a osobné presvedčenie môžu nájsť oporu aj v odborných stanoviskách ľudí, ktorých považujú za kompetentných v tom, čomu rozumejú, alebo aspoň v tom, k čomu ich ich pozícia napríklad v štátom uznanej náboženskej spoločnosti či cirkvi legitimizuje. Vo chvíli, keď sa stretávajú s dilemami na úrovni etiky a morálky, sa do významnej miery obracajú na autority v akademickej, spoločenskovednej alebo aj v náboženskej sfére.

Ešte stále veria, že dialóg s ľuďmi, ktorí rozumejú svetu a prežívaniu svojich súčasníkov, načrtnú smer možných úvah, budú hľadať partnerov do dialógu a navrhnú možné cesty riešenia. Česť výnimkám, ale nebude to paušalizácia, ak skonštatujeme, že tí, ktorí dnes majú na Slovensku moc a autoritu, nevedia svojím pozitívnym prístupom nadchnúť ľudí pre dobré a konštruktívne riešenia. Namiesto toho len nadbiehajú väčšinovému vkusu a inštinktom. Ich konanie, preslovy a opatrenia sa riadia prieskumami verejnej mienky. Hodnotové preferencie voličov odzrkadľujú nálady a obavy a následne nastavujú politickú agendu.

Zabúdame na alternatívy

To sa deje aj v cirkvách, ktoré paradoxne nebojujú o hlasy voličov, ale z iných dôvodov nevedia prispieť k tomu, aby sme sa ako spoločnosť pohli k novej kultúre spolužitia a solidarity s ľuďmi, ktorí sú iní ako väčšina. Hodnotové ukotvenie takejto debaty má viac riešení. Nejde totiž vôbec o protináboženské či proticirkevné postoje. Predpokladané sú len dva krajné známe postoje. Slovák je len veriaci, alebo neveriaci. V dnešnom pestrom svete zabúdame na také alternatívy, ktoré sa v našej spoločnosti ukazujú stále častejšie.

Občan tejto krajiny môže byť veriacim aj neveriacim heterosexuálnym mužom a otcom rodiny a môže mať porozumenie pre homosexuálne orientovaných spoluobčanov, ktorí sú rovnako ako on veriaci či neveriaci, a spoločne sa môžu snažiť o sociálnu spravodlivosť, vymožiteľnosť práva, riešenie situácie rómskej komunity a navrhovať riešenia v oblasti zdravotníctva či školstva, starať sa spoločne o udržateľný rozvoj v oblasti našich národných parkov či pri rovnosti šancí sa snažiť podnikať či inak spoločensky angažovať.

Zem nie je plochá doska a nesolidárny neoliberalizmus či východoeurópsky papalášsky kapitalizmus sú rovnako neprijateľné alternatívy pre neveriaceho sociálneho liberála či veriaceho kresťanského socialistu.

Odpoveď Angely Merkelovej

Takže odpoveď na otázku, či veriaci príslušníci cirkví môžu byť liberálmi alebo socialistami, je pomerne zrejmá. Liberálny socializmus alebo socialistický liberalizmus sú legitímnymi voľbami či preferenciami ľudí, ktorí sa snažia v priestore ekonomickej slobody hľadať aj priestor pre solidaritu a rovnosť všetkých okolo. A odpoveď na nevypovedanú otázku, či kresťania môžu byť demokrati alebo socialisti, dáva Angela Merkelová pomerne explicitne.

Slovenského aktéra spoločenskej debaty, ktorý nebude podliehať pohodlnému väčšinovému vkusu, ale dodá verejnosti ochotu a odvahu k novým odpovediam, zatiaľ musíme starostlivo hľadať. To, že sa tým významne prekreslí mentálna mapa našej spoločnosti, je jasné. Nebudeme už len veriaci a ateisti. Pohneme sa snáď smerom k novým kategóriám ľudí, ktorí chcú spolupracovať na budovaní krajiny, ktorá bude silnejšia práve tým, že sa nebude báť spolupracovať pri hľadaní nových odpovedí na staré otázky. Bude to lepšie pre naše rodiny, školy, nemocnice, ako aj pre celkový pocit z toho, v akej krajine chceme žiť. Alebo nechceme.

Uverejnené v DenníkN 26. septembra 2017

späť

tlač

hore