Rozviazať ruky spravodlivosti

Nemýľte si slušnosť s nedostatkom odhodlania a vytrvalosti. K tejto renesancii či novej vlne slušnosti je užitočné sa vyjadriť. Nejde totiž o etiketu, ale o etiku. A o spravodlivosť. Spravodlivosť je totiž úplne komplementárna so slušnosťou. Práve preto potrebujeme v spoločnosti funkčné inštitúcie. Vytvorili sme si ich preto, aby sa nám v tejto komplexnej dobe žilo ľahšie. Aby sme si život lepšie organizovali a aby ho spravovali kompetentní ľudia. Spravodlivosť a slušnosť sa nevylučujú. V dnešnej spoločnosti nie je potrebné kameňovať páchateľov a nemusíme svojmu hnevu nechávať nekontrolovaný priebeh. Práve na to tu máme súdy, políciu či cirkvi. Práve na to tu máme inštitúcie, ktoré legislatívu implementujú a umožňujú vládu zákona.

Biologická a duchovná smrť

Práve preto tu však máme aj duchovnú kultúru spravovanú inštitúciami, aby nám pomohli pochopiť bolesť a sklamanie. Lebo aj tragédie patria k životu a jeho hranice musíme vždy nanovo akceptovať. Preto tu stoja správcovia duchovných tradícií, aby v duchovných rituáloch pomohli vložiť kamienok prítomnej chvíle do obrazu veľkých dejín. Narodenie aj smrť sú dvoma hranicami vstupu človeka do tohto sveta. Takto nebadane a nepochopiteľne tu prechádzame z nebytia do bytia. Raz sa tešíme zo zrodu života. Inou hranicou je smrť, keď sa snažíme pochopiť tajomstvo života, ktorý prechádza z viditeľného sveta do sveta, o ktorom nevieme nič presné povedať. Len veríme, že je. Viac alebo menej. Alebo aj nie.

Je tu však aj iná ako biologická smrť. Tá smrť zabíja nádej, zabíja zmysel, zabíja život ducha a posúva ľudské prežívania do roviny nezmyselnosti. Lebo nevíťazí životaschopná vitalita. Spoločenstvo a zdieľané hodnoty sa dostávajú do klinickej smrti chaosu a zmätku. Táto duchovná smrť sa rodí zo sebectva, z nenávisti, zo snahy ovládnuť svet popretím najhlbšej ľudskej duchovnej podstaty. Tá nás spája na najvnútornejšej imanentnej úrovni s Pánom života aj večnosti. Smrteľný príklon moci k vlastnému egoizmu, k násiliu, k tomu, čo z nás robí len nerozumné živočíchy bez ducha a bez duše, je v najvlastnejšom zmysle slova premárnením duchovného potenciálu človeka. Je to minutie sa cieľa, ktoré ostáva dramatickým zlyhaním. Človek netriafa stred vlastného bytia. To nazvala už klasická grécka filozofia hriechom. Je to nezvratný stav vedomého, dobrovoľného a závažného zlyhania.

Návrat a obrátenie

Toto zlyhanie je možné napraviť. Druhým a každým ďalším pokusom. Ak je to však trvalý a habituálne ustálený životný postoj, je to neuveriteľne náročné a často aj nemožné. Prevrátené pravidlá sa nedajú začať rešpektovať zo dňa na deň. Krivé nebude rovné a zlé sa nestane dobrým na počkanie. Práve tam sa človek musí skloniť pred pokriveným svetom, v ktorom si prispôsobil večné pravidlá na svoj obraz. Pravda a láska sa zmenili so sebeckých dôvodov na lož a nenávisť. No nestalo sa to len tak. Dlho-predlho si musíme klamať, aby sa lož stala pravdou a nenávisť láskou. Zároveň vieme, že okolie to nechce, preto musíme okrem samých seba klamať aj iných. Zmena takéhoto zvráteného sveta vnútorne rozvrátenej duše sa neudeje len tak. Nedá sa na to spoľahnúť a nedá sa tomu ani veriť. Zmena sa nedá len deklarovať. Kto uverí klamárovi, aj keď chce povedať pravdu? Máme predsa istotu, že on pravdu nevníma ako hodnotu, ale len ako oponu a kulisu pre svoj život v lži.

Preto sa biblická kultúra zaoberá myšlienkou návratu a obrátenia. Egoista sa vymaní z pomýleného sveta len tak, že sa otvorí pravde. Je to dlhá cesta. Trvá roky. Omyly a poblúdenia sa budú opakovať, lebo sú prirodzenosťou života v lži. Preto takýto jedinec musí odísť. Môže, ba musí znova začať. Musí dlhé roky dobrom premáhať zlo, ktoré napáchal a dopustil. Pred ktorým zatváral oči a vydával ho za dobro, lebo zdanie slušného a morálneho človeka vnímal ako nevyhnutnosť. Inak by mu neuverili. Cestou návratu do ľudského života je staromódne znejúce pokánie. Treba sa skloniť pred majestátom Najvyššieho. To je prvá podmienka. Na to sú tu obrady a rituály duchovných inštitúcií. Správcovia duchovných tradícií na to dohliadnu. No tu rozhrešenie nestačí, nejde o mágiu rituálu. Treba napraviť krivdu. Nielen deklarovať zmenu smeru…

Rovný svet

No slušnosť demokratickej krajiny nás vedie aj k poznaniu a pochopeniu, že služba spravodlivosti znamená otvoriť oči a opraviť pokrivenú verejnú optiku. Vo verejnom záujme je potrebné pomenovať zlo, aby sme mohli žiť v „rovnom“ svete. Aby sa naše deti nenechali pomýliť. Aby si nemysleli, že zlo je dobro. Na pravde a na dobre záleží. Aj na láske k nim. Bez spravodlivosti to nejde. Preto je potrebné aj v našej krajine otvoriť cestu spravodlivosti. Nejde tu len o etiketu. Ide o nebo nad nami a v nás. Slušnosť, odhodlanie, vytrvalosť a spravodlivosť patria k sebe. Preto máme v spoločnosti súdy a spravodlivosť so zaviazanými očami. Rozviažme jej ruky.

Dennik N 16.3.2019

späť

tlač

hore