Reformovaná európska civilizácia

 31. október 1517 historici vnímajú ako začiatok otvoreného konfliktu Martina Luthera, nemeckého augustiniánskeho mnícha, s vtedajšou cirkevnou hierarchiou ešte jednotného kresťanského sveta. Uplynulo teda už 500 rokov od tohoto dátumu čo je civilizácia formovaná kresťanským pluralizmom, ktorý predznamenal aj pluralizmus spoločenského a ďalšieho civilizačného vývoja.

31. október sa tak považuje niekde slávne inde neslávne za deň reformácie cirkevného ale aj spoločenského života. Lutherových 95 téz proti zneužívaniu odpustkov, ktoré historici skrátene nazývajú Ablaßthesen, bolo 31. októbra 1517 doručených do rúk miestneho biskupa Hieronyma Schulza z Brandenburgu. Dostal ich aj arcibiskup Albrecht z Magdeburgu ako pápežský komisár pre odpustky. Keď Martin Luther nedostal od týchto biskupov ako prvých adresátov tohto svojho pojednania o pochybnej cirkevnej odpustkovej praxi odpoveď, začal zoznamovať so svojimi tézami niekoľkých svojich blízkych a priateľov. Tlačené verzie dokumentu boli zhotovené bez vedomia Luthera. Šírili sa po Nemecku s takou rýchlosťou, že sa toho zľakol aj sám reformátor.

Vnútorná diskusia sa nevydarila

Kritika bola oprávnená. Lutherov súčasník z Lipska, dominikán Ján Tetzel, sa stal známy svojím veršíkom z kázní, ktorými podporoval obchodovanie s odpustkami: Hneď, ako peniaze v pokladničke zazvonia, duše z pekelného ohňa vyskočia. Preto aj Martin Luther vnímal svoje vystúpenie ako otvorenie kritickej diskusie v rámci cirkvi. Nízka vzdelanostná úroveň kléru ako aj nie príliš duchovne nastavené priority hierarchie tohto obdobia si to aj vyžadovali. Ako sa v nasledujúcich desaťročiach ukázalo, Lutherovo myslenie silne rezonovalo na rôznych poliach spoločenského a cirkevného života. On sám považoval svoje vystúpenie za niečo ako otvorenie vnútornej odbornej ale aj praktickej diskusie. Tento pokus o diskusiu sa však stal začiatkom hnutia, ktoré sa rozbehlo svojou vlastnou cestou. Dnes ho nazývame reformácia.

Namiesto reformy rozdelenie

Reformné kresťanské hnutie sa priebehu 16. storočia rozšírilo z Nemecka aj do ostatných častí Európy. Popri Martinovi Lutherovi sa do dejín zapísali aj mená reformátorov Ulricha Zwingliho a Jána Kalvína. Ich názory reagovali na podobné napätia v praxi kresťanských lídrov, aké si všimol Luther. Zwingli v Zürichu a Kalvín v Ženeve našli tiež svoje publikum a ich učenie sa stalo základom pre ďalšie dôležité vetvy kresťanských denominácií. Luther, Zwingli a Kalvín ako reformátori 16. storočia sa nikdy neočistili od nálepky heretikov a zlých synov cirkvi. Ich myslenie a akcenty však našli v ďalšom vývoji spoločenského myslenia v oblasti vzniku a spravovania štátu, ekonomické rozvoja a etického vedomia výraznú odozvu a rozvíjali sa s vlastnou dynamikou.

Krok ku kontrole moci

Reformácia priniesla do spoločnosti úvahy o tom, že aj moc, ktorá odvádza svoju legitimitu od vyššieho – náboženského – princípu sa musí podrobiť kontrole. Cirkevní ako aj svetskí panovníci tak boli vystavení nielen nepríjemnej kritike. Ich postavenie bolo ohrozené pod tlakom myšlienok o tom, že poddaní majú právo vzoprieť sa vrchnosti svetskej aj cirkevnej, ak táto vykonáva svoju moc v rozpore so spravodlivosťou a proti dobrým mravom.

Biblia a rovnosť všetkých veriacich

Zdrojom etického učenia bola Biblia preložená do reči ľudu – nemčiny. Toto biblické učenie bolo autoritou, ktorej sa mali podrobiť všetci veriaci. Nastalo niečo, čo by sme dnes nazvali demokratizácia. Jazyk ľudu nahradil nezrozumiteľnú latinskú reč bohoslužieb. Martin Luther, doktor teológie a univerzitný profesor vo Wittenbergu sa sám podujal na preklad biblických kníh do nemčiny. Jeho preklad je dodnes odborníkmi pokladaný za jeden z najlepších textov klasickej nemčiny. Biblia sa tak stala knihou reformácie. Lutherov dôraz na základnú rovnosť všetkých veriacich pred Bohom viedla aj k otvoreniu diskusie o pozícii a úlohe duchovenstva a spravovaní cirkvi. Veriaci mali právo neposlúchať nehodných biskupov a kňazov a to dokonca aj tam, kde to bolo dovtedy nemysliteľné – na bohoslužobnom poli. Neskoršie nepokoje a sedliacke povstania priniesli Lutherovi aj osobné sklamanie. Podpora svetskej moci, ktorej sa mu dostalo ho uchránila pred osudom iných heretikom a nebol postavený na hranicu.

Zmierenie dnes

Reformátorské hnutie sa postupne stávalo zrkadlom, v ktorom aj súdobá cirkev nachádzala stále viac dôvodov na vlastnú reformu. 31. októbra 1999 Svetový luteránsky zväz a Pápežská rada pre jednotu kresťanov podpísali spoločný dokument o obojstrannej zodpovednosti obidvoch strán za rozdelenie. Dokument konštatuje aj to, že teologické dôvody rozdelenia už dnes nejestvujú ale storočia oddeleného vývoja viedli rôznych kresťanov rôznymi cestami a vznikli takto nové tradície. Tie potvrdili aj svoju legitimitu aj svoju životaschopnosť. Inými slovami: dôvodom prečo kresťania nevedia nájsť spoločnú reč sú dnes skôr politického ako vieroučného charakteru. Posledný vývoj diskusie o tom, ktorá cirkev je tá pravá, odsunuli nádeje na zblíženie kresťanských denominácií na neskôr.

Sekulárny štát, kapitalizmus a individuálna zodpovednosť

Ovocím reformácie, ktorá nahlodala nemennú vieru v dynastické a feudálne usporiadanie sveta je pluralizmus. Cirkevné kniežatá, králi a vladári, ktorí sa pohybovali po Európe odvádzali svoju moc od vyššieho božieho poriadku. Jednotný výklad sveta, kozmológie aj jeho filozofie dávali svetu istotu a stabilitu. Moc kléru a teológia ako ideológia jestvujúceho poriadku ponúkali aj svetskej moci spoľahlivú oporu. Po spochybnení tohto piliera sa spoločnosť ocitla v diskusii a argumentácii, na ktorú nebola ešte pripravená a prekvapila aj samotných reformátorov. Spoločnosť sa ocitla pred inštitucionálnymi zmenami. Veda priniesla nové a nezvratné fakty o svete, o človeku, o prírode i živote. Na miesto cirkevnej samosprávy organizovanej klérom sa pomaly no neodvratne začína tlačiť sekulárny štát spravovaný neklerikmi - laikmi. Tento nástup ešte pozastavila protireformácia, počas ktorej katolícka cirkev ešte chcela zachrániť, čo sa dalo. Do istej miery aj úprimne, no oneskorene prijala námietky reformátorov a spustila aj vo vlastných radoch reformu vzdelávania kléru, liturgie, disciplíny aj teologickej jasnosti učenia. Tridentský koncil v rokoch 1545-1563 zadefinoval pozície a východiská pre ďalší vývoj cirkvi tým spôsobom, že nepripúšťal s reformátormi vlastne žiadnu diskusiu. Tak sa otvorila cesta k vzniku sekulárnej moci oddelenej od moci cirkevnej. Protestantská etika, ktorá kládla dôraz na individuálnu zodpovednosť človeka je dnes vnímaná ako rozhodujúci moment pri zrode kapitalizmu. Spoločenské usporiadanie sa v dôsledku rozvoja meštianstva, priemyselnej výroby a obchodu začalo dynamicky rozvíjať. Humanizmus a renesancia priniesli nové – niekedy určite aj problematické - pohľady na človeka a spoločnosť.

Nové výzvy „reformovanej“ Európy

Oddelenie svetskej a náboženskej moci stavia euroamerickú civilizáciu pri konfrontácii s najvážnejšími rivalmi do nevýhody. Euroamerický spoločenský pluralizmus naráža predovšetkým na jednotu islamského prepojenia každodenného života, náboženskej praxe a politických postojov. Historické a spoločenské vedy prešli na prelome 19. a 20. storočia vývojom, ktorý umožnil veľké prehodnotenie a viedol k rehabilitácii príspevku reformácie do svetových dejín myslenia. Niekde tu sa začala rodiť aj konkurenčná výhoda euroamerickej kultúry voči azijským, africkým a latinsko-americkým komunitám. Potreba zdieľať univerzálnosť hodnôt v globálnej dedine je však nová výzva, na ktorú sekulárna spoločnosť stále hľadá odpoveď. Unáhlené zjednodušovanie a boj proti pluralizmu nie je krokom správnym smerom. Mnohotvárnosť kultúr a ich spoločné rozvíjanie sa bude aj naďalej odohrávať len pod podmienkou udržiavania krehkej rovnováhy medzi túžbami mocných a znesiteľnosťou nového usporiadania. Pri konfrontácii s veriacimi fundamentalistami 21. storočia je heretická 490 rokov stará myšlienka o rovnosti a rovnakej dôstojnosti každého človeka pri spravovaní tohto sveta tým definitívnym a zrejme stále platným posolstvom reformácie. Aj keď si toho nemusí byť každý vedomý.

Písané pre jetotak.sk