Od výberu medzi Masarykom a Tisom sa posúvame dobrým smerom

Mám zopár kamarátov liberálov, čo si vybrali Kiskovu stranu, ktorí ma odjakživa „pochopiteľne“ – ako katolíka, teológa, veriaceho a ešte aj (hoci už mimo služby) kňaza – považovali za konzervatívca. Teraz ma tak trochu nepresvedčivo presviedčajú, že konzervatívni sú oni. Nie sú. Lebo ich poznám a tak… Lebo mali na výber. A tento rebrík nahor sa im zdá kratší.

A potom sú tu ozajstní konzervatívci, ktorým sú niektorí ich konzervatívci príliš otvorení, lebo nezametajú pod koberec vlastné škandály a vynášajú z rodiny. A to sa nemá. Lebo sme „naši“. Pre tých som liberál.

Tak aj ja som si musel vybrať. Lebo mám kamarátov, ktorým verím a ktorí veria mne. A viem, že to skoro nikoho nezaujíma, že to nie sú nejakí uletení neurotici, ale úplne normálni otvorení a bystrí ľudia, ktorí hľadia dopredu, hrajú fér, majú deti, šťastné rodiny, sú to hetero- aj homosexuáli, neklamú, nekradnú, sú špičkoví odborníci v tom, čo robia. A dookola hovoria, že sú progresívci, ale niekomu sa hodí hovoriť a strašiť, že sú to zlí liberáli. Extrémni, vypätí a tak. A tak som sa stal liberálom. Aj ja som si vybral. Zvyknem si na nálepku liberála.

A tak som sa stretol tu a tam a spolupracoval s niektorými ľuďmi. Niektorí sú dnes predsedovia strán, iní európski poslanci, mám aj kamarátku prezidentku. Všetko sú to slušní ľudia. Možno aj s veľkým S. Ale sú to liberáli. Hoci dookola vysvetľujem, že byť progresívny je niečo iné. Vybrali sme si. Ale budem vysvetľovať ďalej. Veríme v budúcnosť a v moderné Slovensko. Kde bude menej pokrytectva, zlodejov a bielych parazitov. Kde budú šťastné rodiny, zdravé lesy, fungujúce súdy, školy, nemocnice, polícia aj štátne inštitúcie. Kde sa bude dobre žiť a ľudia nebudú odtiaľto utekať. A kde sa hanbiť budú klamári a tí, čo kradnú a odpisujú, nie poctiví a čestní občania.

No sú tu ľudia, ktorí na výber nemajú. Poznám takých. Narodili sa a chceli sa trochu nadýchnuť. Otvorili sa nádeji a priznali sa, že sú iní ako väčšina. Nechceli byť pokrytcami a nechceli hrať hru na Jekylla a Hyda. Inak žiť cez deň a inak v noci. Inak doma a inak na verejnosti. Situácie sa menia, morálka je však len jedna. Preto ma trochu ruší táto hra. Lebo ubližuje. Tých ideme ignorovať. Po rokoch ešte ďalších pár rokov. Hodíme ich takto natvrdo cez palubu.

A nech to vnímam, ako chcem, v boji proti takzvaným liberálom zatiaľ vysoko vyhráva aj tak niekto iný. Kto? Zlo. Viditeľné zlo. V uniforme i bez nej. V talári či sutane. Hra na konzervativizmus je, ako ukazujú tie najkonzervatívnejšie inštitúcie, skôr niečo iné ako hodnotový postoj. Podľa jednej necitlivej a agresívnej metafory to je jazda na buldozéri. A je dosť jedno, kto je vodič, ak pred radlicou tlačí liberálny hnoj. Rozumej: liberálov označkovaných akousi dúhovou hviezdou.

Preto by som otvoril možnosť aspoň metodickej pochybnosti o tomto haluškovom konzervativizme. Ale každopádne držím kamarátom liberálom v „konzervatívno-stredovej“ strane palce. Aj tým liberálnejším, aj tým menej liberálnym.

Príbeh Matúša Valla a Zuzany Čaputovej by som však mal pre istotu stále pred očami. Pre intelektuálnu a ideovú poctivosť.

A len pripomínam, že aj keď liberáli na Slovensku doteraz vždy prehrávali, nemusí to tak byť navždy. A ani nebude. Lebo Masaryk bol „liberál“, možno dokonca extrémny. Napríklad. Pravda a láska víťazia nad lžou a nenávisťou. Je to, mimochodom, parafráza evanjeliovej pasáže. Pravda je aj pre mňa liberála nielen filozofická kategória. Je to živá večná a osobná dimenzia Najvyššieho. A jeho slova, ktoré sa stáva telom.

Verím, že tento zápas o novú identitu pomôžeme Slovensku spolu s „centristami“ vyhrať. Lebo toto je konečne obsahový spor o podstatu hodnotového charakteru.

Mali sme donedávna na výber medzi Tisom a Masarykom. Dnes máme na výber medzi Čaputovou a Kiskom. To je predsa len progres, nie…? Ideme ďalej. Rozumieme. A tešme sa na spoluprácu.


Písané pre DennikN

späť

tlač

hore