Od Kohla k Sulíkovi

Poznám zopár ľudí, ktorí robia naozaj veľmi zaujímavé a dobré veci a zároveň sa boja migrantov, ktorí tu nie sú a priam programovo nenávidia Fica, ktorý sa tu utáboril na dvanásť rokov po „principiálnom“ odmietnutí eurovalu.

S niektorými som sa bavil aj v tú slávnu volebnú noc, keď to hodili Sulíkovi, lebo vraj on podporuje podnikanie. Vtedy ešte Richard Sulík nebol v mojich očiach „trápnučký“. A boli to takpovediac hlboko veriaci kresťania.

Kolektívny egoizmus

Je rozdiel nechcieť migrantov a je rozdiel nechcieť im pomáhať. Či už v azylovom dome v Humennom, alebo ako poslanec Európskeho parlamentu.

Čomu však ešte menej rozumiem, je fakt, že to takto vidia nielen stúpenci Sulíkovho účtovníckeho ekonomického modelu, ale aj tí, čo sa deklarujú zároveň aj ako kresťania, ktorí majú v krstnom liste univerzálnu zodpovednosť za tento svet. Byť jeho svetlom či byť soľou zeme, či mestom na návrší.
A pochopil by som, keby sa zväčšovala skupina ľudí, ktorí nemajú koho podporiť a momentálne voliť, ale toto nepochopím ani ako kresťan, ani ako teológ a ani ako človek, že tu od volieb narástol počet ľudí, ktorí podporujú nenávisť a programový kolektívny egoizmus.

Je načase povedať, že takýto postoj veriaceho človeka voči cudzincom v núdzi, utekajúcim pred diktátormi, tyranmi, suchom či biedou, je hlboko egoistický a snaha Richarda Sulíka takýto postoj legitimizovať je hlboko pomýlená.

Je to kolektívny egoizmus, ktorý v dnešnej geopolitickej situácii nielen technologicky a ekologicky prepojeného sveta nič neospravedlní. A ako teológ môžem povedať (ak to niekoho ešte dnes zaujíma), že to je dokonca v morálnej rovine zlo alebo, ak chcete, v reči tradičného konzervatívne starosvetského jazyka: je to hriech.

Sulík nie, prosím

Osobne som úplne na strane nespokojných ľudí, ktorí sú nahnevaní či frustrovaní. Bol som na protikorupčnom pochode v Bratislave. Dvakrát s obidvoma svojimi dcérami.

Vysvetľujem im detským jazykom, ako sa kradne vo veľkom. Ako funguje korupcia a klientelizmus a prečo si myslím, že minister vnútra je zrejme šéfom kolektívneho kriminálneho podniku a rafinovane sa podieľa na tunelovaní verejných zdrojov.

A ako sme nemohli kedysi chodiť tak bežne do Viedne do múzea, do zoo a prečo nebolo možné navštevovať Slovákov, ktorí bývali v Hainburgu len tak na grilovačku v sobotu večer.Ale stále si myslím, že Richard Sulík nie je riešenie. Obzerajme sa, prosím, priatelia a čitatelia, po niečom inom.
Ak Richard Sulík presadí svoju geopolitickú antivíziu Európy a sveta, nebudete mať kde „podnikať“ a točiť odvodovým kolieskom v tej miere, v akej to je možné dnes. A možno sa budete čudovať, prečo to nejde tak, ako to išlo vtedy, keď sme ešte boli v EÚ. A že ste od Putina naozaj nečakali, že to všetko tak zmení.
Brusel nie je Moskva.

Skúsenosť emigranta

To je len také malé memento na okraj toho, že v piatok zomrel Helmut Kohl, ktorého na slovenské pomery príliš progresívne kresťansko-demokraticky zadefinovaný model sociálnej a politickej zodpovednosti stále žije a vyvíja sa.

A mňa upevňuje v presvedčení, že sa to dá. Že sa v Európe a vo svete dá žiť bez múrov a vzájomná solidarita, pomoc a zmysluplná spolupráca nie je len možnosť, ale je to naša ľudská povinnosť.

Mimochodom, je to ten Helmut Kohl, ktorého krajina prijala aj emigrantov - napríklad rodičov Richarda Sulíka - a nezahnala ich naspäť za múr a elektrické a ostnaté drôty na ostrov komunistického blahobytu pod kuratelou Moskvy, ale dala im za jasných podmienok novú šancu.

Neviem, či to Richard Sulík vtedy už vnímal, alebo je to taká jeho nespracovaná skúsenosť, o ktorú sa s verejnosťou zatiaľ nepodelil.

SME 21. jún 2017