Keď sa končí sranda

Lenže on hovorí verejne. Vyzýva ministrov, bývalú ministerku, štátne inštitúcie, hovorí k mimovládkam a vyjadruje sa nekompetentne k všetkým možným veciam a necháva šíriť svoje „misionárske“ videjká. A ľudia ho pozývajú ako rečníka na verejné podujatia. Stará sa totiž o ľudí, o ktorých sa nestará nikto, tak si niektorí myslia, že rozumie všetkému. Nerozumie.

Tak takýto kazateľ aj napriek dobovému klerickému kostýmu musí rátať s tým, že mu niekto dá spätnú väzbu aj mimo jeho časovej slučky, do ktorej sa svojím uvažovaním a kázňami dostal.

Tak to v živote chodí. Trepeš hlúposti, tak ti to niekto povie. Ak si to hovoríš sám doma, je to tvoja vec. Tvoji domáci z toho nezmúdrejú, ale v pohode. Pôjdu možno raz do sveta, do školy, prečítajú si učebnicu psychológie, antropológie, biochémie či fyziológie a genetiky, pozrú si obrázky z Dachau s barakmi pre LGBTI, Rómov, komunistov, kňazov a iných „iných“ ľudí, ako boli nacisti, a uvidia, že si mimo. Alebo nepôjdu nikam a budú počúvať len alternatívne médiá. A neuvidia.

Preto na verejnosti v slušnej krajine sa takéto veci musia dočkať rozhodnej a vecnej reakcie. A signálu pre verejnosť, že takýto zdroj poznania je falošný a že sa už z tejto studne mnohí napili. A že to škodí. Tak ako na balíčku cigariet sú škaredé fotky a písmenká. Aby sa tí, ktorí si myslia, že žákovský farár vie všetko, nepomýlili. Upozornení, že sa to deje, už bolo viac. Nestačilo, zdá sa.

Jeden novinár to spravil metaforami a hyperbolami so sarkazmom jemu vlastným a narazil na ľudí, ktorí nečítajú s porozumením textu a metaforám a nemajú zmysel pre humor. Zúfalý pokus zatiahnuť záchrannú brzdu sa nedočkal pochopenia. Autor z Bratislavy čakal, že ho títo konzumenti „čohokoľvek“ pochopia? Názory na novinára sú rôzne, preto ho necháme, nech si to vypije.

Poučenie? Neposielajte ani zo žartu ľudí do cirkusu a nesmejte sa z gýčových sošiek ani tučného ľudáckeho prezidenta. Pošlú vás za to do basy. A budú sa s vami rozprávať už len cez vyšetrovateľov, prokurátorov a advokátov. Lebo takéto trestné oznámenie nemusí dostať do ruky taký múdry policajt či prokurátor, ktorý by ho hodil do koša. Aj oni pijú z tých istých studní pomýleného „poznania“ ako verejnosť.

Kruh sa uzatvára. Nádej na nájdenie rozumného riešenia sa zmenšuje každým dňom. Otrávených studní ako zdrojov informácií a názorov je už priveľa. A sú neoznačené.

Je jasné, že toto handrkovanie nie je osobné. Lebo okrem toho, že kňazi majú diskutabilný pocit, že hovoria v mene božom, máme aj nepochybnú istotu, že hovoria v mene inštitúcie, ktorú reprezentujú. Takto. Toto však nie je spor Kuffa vs. Havran. Alebo Čarnogurský vs. Havran.

Tu ide o to, či sa slovenskej spoločnosti podarí spraviť krok od karikatúry viery k zrelej viere, ktorá nás presahuje svojím predmetom. Od istoty konfesionálneho včerajška k univerzálnejšej viere v širšiu spoluprácu. A viere, že tu chceme spoločne žiť aj zajtra. Vidíme, že práca s fašistickými symbolmi v kombinácii s náboženskými predmetmi či sarkazmus nefungujú. Skúsme niečo, čo môže zafungovať.

Písané pre DenníkN