Iné Slovensko je možné

 Aké je dnešné Slovensko? Pri kritickom uvažovaní, ktoré sa v súvislosti s tým, či Slovensko je konzervatívne, menej konzervatívne alebo liberálne, či liberálnejšie, ako si myslíme, sa po dvoch vetách diskusie či dialógu dostaneme k faktu, že Slovensko je kresťanská a tradičná spoločnosť.

V indikatívnom prieskume agentúry Focus položili otázku reprezentatívnej vzorke respondentov týkajúcu sa toho, do akej miery sa vo svojom osobnom živote riadia učením cirkvi, ktorej sú členmi. Z odpovedí vyplynulo, že 56 percent členov rôznych cirkví sa učením svojich cirkví riadi len čiastočne. Inými slovami, cirkevné učenie reprezentuje len jednu z možných alternatív prístupu k riešeniu spoločenských a etických otázok, ktoré občania vo svojom každodennom živote riešia.




Aj preto je namieste otázka, či sme ako spoločnosť už pripravení na to, aby sme sa posunuli od predstieraného či hraného konzervatívneho nastavenia mysle dopredu, alebo je to stále neprimerané riziko a trúfalosť. Ide o to, aby sa to udialo pri hľadaní odpovedí na otázky spoločenskej či individuálnej etiky alebo aj pri hľadaní akéhokoľvek etického konsenzu, ktorý spoločensky žiadaná „konzervatívna“ či takzvaná tradičná reflexia vníma ako neprípustný. Či ako to nazval arcibiskup Orosch vo svojej dnes už legendárnej kázni o prezidentskej kandidátke, ako ťažký hriech.

Postupne sa ukazuje, že to je možné. V duchu spolupráce je významná časť slovenskej spoločnosti pripravená spraviť bez včerajších predsudkov krok dopredu. Dá sa to. Faktom je však aj existencia veľkej časti spoločnosti, ktorá chce svet včerajška brániť.

Sme pripravení

Otázka znie, či je Slovensko pripravené na krok smerom k hľadaniu zodpovedných riešení. A či vieme opustiť rámec uvažovania, že väčšinový názor je „konzervatívny“. Viac-menej v súlade s učením oficiálneho vedenia cirkví. Verejnosti pri preberaní niektorých postojov či názorov konfesionálneho pôvodu uniká fakt, že rímskokatolícka cirkev sa pri hľadaní odpovedí vo svojom vnútri vyhýba až programovo akémukoľvek dialógu či akademickej debate. Aj dnes existujú zakázané názory a autori. (Spomíname si na prípad Bezák?)

Oficiálne učenie rímskokatolíckej cirkvi je formované na základe ideologického porozumenia. Výsledky interdisciplinárneho dialógu neprijíma, a ak, tak len s veľkým fázovým posunom. Toto oneskorenie trvá v niektorých otázkach aj niekoľko storočí. Najnovšie sa ukazuje, že aj súčasná kríza vedenia v rímskokatolíckej cirkvi je spojená práve s otázkami bioetiky, sexuality, postavenia ženy, účasti neklerikov na výkone moci či aj delenia a výkonu moci. Pápež František pomenoval klerikalizmus ako spoločného menovateľa zásadných príčin dnešnej krízy katolíckeho kresťanstva. A ako hlavu cirkvi nebudeme azda pápeža považovať za nepriateľa cirkvi, kresťanstva či tradičných hodnôt. František pranieruje skôr jeho deformácie. V záujme zmysluplnej budúcnosti.

Nedotknuteľnosť ako výsada

V nejednej vážnej debate som sa s významnými či nádejnými verejnými činiteľmi, ktorých mená pre vecnosť témy nebudem uvádzať, stretol s názorom, že kritický pohľad na cirkev, zvlášť na tú, ktorá má na Slovensku najvyšší percentuálny podiel, je spoločensky porovnateľný s napísaním knihy o talianskej mafii.

Autor takejto kritiky vraj musí počítať s tým, že bude potrebovať na veľmi dlhý čas ochranku alebo bude považovaný za spoločensky neželateľného. Iný pohľad dokonca hovoril o tom, že podľa starého slovenského príslovia nie je dobré dotýkať sa voľne pohodených odpadkov či niečoho horšieho.

To sa mi ťažko ako veriacemu človeku prijíma. Cirkev pre mňa nie je odpad. Aj ja sa cítim jej súčasťou. Možno príliš spájame slovo cirkev len s jej úradnými predstaviteľmi. Nevnímame jej všeobecnú povahu ako tzv. „Božieho ľudu“ či spoločenstva veriacich.

Bývalý prezidentský kandidát a bývalý predseda strany Sieť v známom vyjadrení konštatoval, že verejní činitelia či politické strany tu nie sú na to, aby usmerňovali ľudí a hovorili im, „ako majú žiť“. Že to je úloha cirkví. Chcel pri budovaní nádejnej novej politickej strany takto obísť fakt alebo možnosť stretu s úradnou cirkvou či „kultúrnej“ vojny.

Zaujímavé je aj prirovnanie rizika pri aplikovaní kritického myslenia či otvoreného pohľadu a konania na takú významnú inštitúciu, akou je cirkev, k napísaniu knihy o talianskej mafii. A to stojí za pripomenutie zvlášť v dnešnom kontexte. Lebo ak by to náhodou aj bola pravda, je jasné, kde by sme sa mali ako verejnosť, spoločnosť či politická elita postaviť. Zvlášť ak sa aj nás, tu na Slovensku, podľa verejne dostupných informácií citeľne dotklo pôsobenie talianskej mafie.

Prezidentka ako skúška správnosti

Úprimne nerozumiem tejto bázni a strachu. Zároveň sa do nej viem vcítiť. Aj ja sám som touto etapou hľadania cesty k otvorenej a citlivej komunikácii o tejto téme prechádzal. Aura posvätnosti či nedotknuteľnosti a jej čaro i moc sú veľmi vplyvné. Ambície tohto vplyvu ilustrovala aj nedávna prezidentská kampaň. Slovenská spoločnosť sa s ňou vyrovnala nečakane zrelým spôsobom.

Podľa niektorých prognóz Slovensko ešte nebolo pripravené na ženu v prezidentskom úrade. Ozvena tejto predstavy o Slovensku sa tu a tam vždy znovu ozýva. Niečo podobné sa deje pri prežívaní iných stereotypov v súvislosti s Dohovorom rady Európy o násilí páchanom na ženách a o jeho predchádzaní, ako aj stále nových faktov a epizód z kampane do Európskeho parlamentu, kde sa otvorenosť Európe a uzatvorenosť predstavovali ako hlavné línie politického zápasu o budúcnosť slovenskej spoločnosti.

Stret názorov vo veci toho, aké je dnes Slovensko, je zrejmý. Je na nás občanoch, aby sme sa preniesli cez isté historické medzníky a našli okrem strachu, predsudkov a upevňovania stereotypov aj odvahu na spoločné zrelé hľadanie nových ciest.

Skutoční lídri nie sú čašníci

Preto si myslím, že práve tu majú verejní činitelia a politici historickú zodpovednosť. Toto by mal byť zásadný rozdiel medzi slovenskými novými politikmi či verejnými činiteľmi budúcnosti a starou politickou triedou či konformnými populistami. Populisti, ktorí momentálne ovládli časť európskeho politického priestoru, len sledujú chute a servírujú ako čašníci v reštaurácii (Ivan Krastev) len to, čo si ľud – po latinsky populus – želá, aby nasýtil svoje potreby a chute. Politická scéna sa takto zmenila na menzu, kde sa servíruje to, čo si ľudia preferenčne a inštinktívne želajú.

Politici zajtrajška však svojím porozumením a pochopením dôležitosti tejto témy majú jednu významnú úlohu v jej komunikácii. Vo vlastnej komunite, okolí či strane a jej členstve musia nájsť odvahu na nové prístupy k starým témam. Musia pochopiť nevyhnutnosť, že tu sme na to, aby sme formovali a hľadali novú politickú kultúru a dialóg. A s nimi sa otvorili aj novým odpovediam na staré otázky. Vo vážnych prípadoch nateraz aj odpovediam, ktoré nie sú v súlade s cirkevným učením. Dnes. Cirkev to azda dobehne. Ako veľakrát v dejinách. Pre úplnosť a dobro veci je potrebné povedať, že mnohé cirkevné spoločenstvá vo svete i na Slovensku majú aj na naše „tradičné“ témy otvorenejší pohľad. Kresťanská viera nemusí protirečiť kritickému mysleniu.

Nemusí to byť pokrytectvo, ale tak to vyzerá
Momentálne sa totiž javí, že tým, ako sme sa tímovo aj osobne vyhranili en bloc voči tradičnej a netradičnej morálke a používame bez polemiky túto zámienku smerom do minulosti aj budúcnosti „našich a nie našich“, ukazujeme verejnosti, že moderné Slovensko sa bude rodiť ešte dlho hlavne vďaka vypočítavosti a strachu, ktorému momentálne v „epizódke“ prezidentskej kampane a ďalších anekdotických epizód najnovšieho vývoja podľahli aj politici, ktorí sa tvária ako ľudia budúcnosti.

Zdá sa však, že kázeň trnavského arcibiskupa Oroscha otvorila mnohým opäť o čosi viac dvierka do vnímania toho, ako to celé je a nemusí byť. Ľudia si vybrali napriek jeho odporúčaniu inak.

Veľkorysosť vizionárov a život v pravde

Práve prezidentská kampaň po veľkorysom odstúpení Roberta Mistríka v prospech Zuzany Čaputovej aj v nasledujúcich dňoch kampane ešte v tejto súvislosti ponúkla množstvo inšpirácie a podnetov týkajúcich sa toho, ktorým trendom budeme spoločne pomáhať.

Pochopiteľný strach z kroku dopredu však len cementuje minulosť. Tá sa bez intelektuálnej poctivosti a života podľa nových skutočností sama nepodvolí. Spájať by sa preto mali ľudia a sily, ktoré sa dívajú do budúcnosti. Berme túto situáciu vážne. Aj ja som bol v tú nedeľu, keď v Trnave zaznela spomenutá kázeň, v kostole. Inom.

Pravda ako tradičná hodnota

Som hlboko presvedčený, že živá osobná viera v Boha a kritické myslenie sa nevylučujú. A ak niekedy máme strach a expresívne nám niektoré metódy cirkevného fungovania pripomínajú niečo nesympatické, je to o dôvod navyše urobiť krok dopredu. Vo viere a v nádeji, že budúcnosť je skutočne v našich rukách. Je to len ďalší dôvod, aby sme sa postavili na stranu slabších a ustráchaných a nie naopak.

Kresťanstvo je pestré a pluralizmus nie je hriech. Ani ten kresťanský. Naopak, je priamou výzvou kráčať novými cestami vo viere a v zodpovednosti, že cesta je dôležitejšia ako účel, ktorý nemôže posvätiť žiadne prostriedky. Najpôvodnejšou a najtradičnejšou kresťanskou hodnotou je totiž život v pravde a poznaní, že tak ako včera už pri dnešnom poznaní žiť nemôžeme. Toto niektorí autori a moji priatelia volajú intelektuálna poctivosť. Alebo život v pravde. Viac ako polovica ľudí, ktorí sú členmi cirkví na Slovensku, veria inak a otvorenejšie, ako im to ich cirkevné prostredie „dovoľuje“. Aj preto je naše Slovensko iné, ako si niektorí myslia.

Uverejnené v DenníkN

späť

tlač

hore