Bezák stojí vedľa Čaputovej. Arcibiskupov príbeh pokračuje

Kauza Bezák pokračuje. Ale tak, že sa už nielen podvedome, ale celkom jasne demaskujú tí, ktorým bol nepohodlný už vtedy, keď nesprávne odpovedal na jedenásť vatikánskych otázok, ktoré poskladali tí, ktorí sa zabudli podpísať. Sú to ľudia, ktorých evanjeliá nazývajú "obielené hroby". Alebo pokrytci, ktorí však, ak účel posvätí ich prostriedky, uvidia aj vo fašistovi možného spojenca. Pre tých by bol aj Ježiš Nazaretský príliš láskavý a tolerantný.

Priateľ Zacheja a mýtnikov, hriešnikov, Magdalény a žien pochybnej povesti a ženy pri Jakubovej studni či ostatných inovercov zo Samárie. Hovoril o láske a o tom, že ju treba šíriť. Byť svetlom sveta. Soľou zeme. Ak by sa o to dnes nepokúšali veriaci, kto iný potom. Máme budovať spoluprácu a porozumenie. Mosty, ktoré spájajú, nie ploty a múry, ktoré rozdeľujú. Po ovocí poznáme stromy. Však? Preto sme opäť uprostred debaty, ktorí veriaci sú tí správni

Tisov druhý žívot

Ak počúvame dnes, že arcibiskup Bezák podporil nesprávnu prezidentskú kandidátku, tak sa vôbec nedeje čosi nelogické. 
Boli tu takí hodnostári, ktorí hovorili o blahobyte za Tisovho režimu. Aj tabuľu mu odhalili, aby sa tak odvtedy rozšírili po tele slovenskej spoločnosti metastázy ľudáckeho šovinizmu a nenávisti k „cigánom“. Lebo židov už dnes nenávidieť netreba.

Stačilo a žiadalo sa vtedy hovoriť, aby úradná cirkev nezasahovala do politiky, lebo to robila zle. Stavala sa vedome na stranu toho, čo história ukázala ako omyl, ako hriech a ako tragédiu. Ak sa takto stavali úradní predstavitelia cirkví na stranu politikov, ktorí začínali vrážať do našej pamäti nemilosrdnú lož zabudnutia na zlo a narúšali spoluprácu tých, ktorí vedeli, kde je sever, tak si niektorí z nás mysleli, že bude stačiť, ak sa trochu spamätajú. No oni rozumejú, čo robia. Prečo by inak odhaľovali pamätné tabule, robili sympóziá, žehnali vodcu či chválili blahobyt?

Preto väčší problém ako to, že biskupi a kardináli robili politiku, bol fakt, že oni podporovali amorálnu politiku, politiku faulov, lži, násilia a genocídy. Robili zlú politiku.

Žehnali zrodu fašistickej renesancie, miništrovali zrodu Tisovho druhého života, ako to v morbídnej metafore opisoval aj na sympóziu v Nitre pred rokom v prítomnosti biskupa Viliama Judáka a dekana katolíckej teologickej fakulty štátnej Univerzity Komenského Vladimíra Thurza historik Martin Lacko.

A pamätáme si aj rôzne pastierske listy, aj pochody s podporou úradnej cirkvi, aj referendum. Cirkev, tá najväčšia, robí takúto zlú politiku. Volá po návrate do pokriveného sveta. To je problém. Preto to volanie, že radšej politiku nie.

Vedľa Čaputovej

Biskup Bezák podľa niektorých ostal porazeným hrdinom. Tým, ktorý sa domáhal pravdy, vysvetlenia a transparentného konania od systému, ktorý takým nikdy nebol a nemôže byť.

Preto ho poslali do zabudnutia. A radili mu, ako má prestať plakať, ako sa má stať užitočným smetiarom, ako má ísť do kláštorného ticha. Niektorí našepkávali jeho neprajníkom, aby ho aspoň nechali odísť dôstojne do služieb vatikánskej cirkevnej diplomacie.

Tieto zbožné priania aj zaručené prognózy tých, ktorí majú ilúzie alebo naozaj nerozumejú pomerom v rímskokatolíckom systéme, ostali nevypočuté.

A keď sa emeritný arcibiskup konečne nadýchol, začal pracovať ako učiteľ a verejne sa postavil za niečo, čomu verí, opäť sa stal terčom pozornosti. Vraj málo hovorí o Bohu. Čo na tom, že Božie meno sa ani podľa Desatora nemá brať do úst nadarmo.

Obviňujú ho, že sa postavil vedľa ženy, ktorá osem rokov vytrvalo a neoblomne stála na strane tých, ktorí museli dýchať otrávený vzduch zo skládky až v centre okresného mesta? Vedľa ženy, ktorá pomáhala sudcom v ich nerovnom boji s pochybnou presilou harabinierov? A stála ako právnička vedľa ľudí, ktorí sa odvážili postaviť proti korupcii, klientelizmu a podvodom vtedy, keď iní právnici stáli na strane lži a podvodu?

V boji s náboženským formalizmom

Možno práve pre túto chvíľu má zmysel celý príbeh Roberta Bezáka. Doteraz okrem ľudskej tváre neponúkal nič teologicky ani cirkevne prevratné. No jednoduché svedectvo, že jeho viera a jeho osobný príbeh sa nezastavili, že pokračujú, je práve tým momentom, ktorý do celej pokryteckej slovenskej národnej hry na tradičnú vieru prináša obrat.

Viera má v sebe aj hlbokú dimenziu spolupráce a dôvery v ľudí, v budúcnosť, v možnosť opraviť pokrivenú spoločenskú a politickú realitu. Prekvapivosť príbehu Ježiša z Nazaretu bola práve v jeho slobode. On vernosťou pravde narušil dobové rodové, náboženské či etnické zvyklosti. Mýtnici, verejní hriešnici, Samaritáni, cudzoložnice – to boli jeho partneri v dôležitých evanjeliových rozhovoroch.

Tí ktorí obstáli v takomto nerovnom boji s náboženským formalizmom a prežili, tí môžu o tom aj autenticky hovoriť. Slovensku môže Bezák po boku Čaputovej poodchýliť dvere otvorenejšieho pohľadu na svet spojeného s vierou. Nebojme sa nádeje, ktorú ponúka odvážna žena, ktorú sa nebojí podporiť odvážny arcibiskup.

Toto je skutočné vzopnutie sa establišmentu, ktoré má zmysel aj obsah.

 Dennik SME

späť

tlač

hore