“Skok dopredu” – “Aggiornamento”

Na začiatku Koncilu mal Ján XXIII. príhovor, ktorý mal udať smer. V ňom označil ako “rozhodujúci bod” (punctum saliens) tohto veľkého zhromaždenia biskupov nie diskusiu o jednotlivých článkoch viery, ale “skok vpred, ktorý prispeje k prehĺbenému chápaniu viery a k výchove svedomia”. Podľa slov pápeža mal tento “skok” viesť k “ čo najväčšiemu súhlasu s autentickým obsahom viery, a to tak, že sa predloží preskúmaný vedeckými metódami a vyjadrí sa v jazykových formách moderného myslenia”. Ako východisko Ján XXIII. uviedol: “Lebo jedno je substancia tradovaného učenia, t.j. depositum fidei; niečo iné formulácia, v ktorej sa predloží to isté.” Slovo použité Jánom XXIII. v tejto reči o potrebnom "skoku vpred" sa, pokiaľ je mi známe, v neskorších zmienkach o Koncile takmer nespomína.

 Ale ani sa nepopiera. Napríklad pápež Ján Pavol II. raz objasnil, že Ján XXIII. zvolal II. vatikánsky koncil v “prorockej predvídavosti”a že Cirkev urobila týmto Koncilom “ohromný skok vpred”. Ak sa táto formulácia na verejnosti tak často neopakovala, súviselo to dozaista s tým, že sa oveľa viac zaužívalo iné slovo, ktoré ozrejmilo zámer Jána XXIII. najširším kruhom: “aggiornamento”.

Slovo “aggiornamento” môžeme nie veľmi vydarene preložiť ako “zdnešnenie”; je prevzaté z jazyka účtovníkov a znamená: účty “preniesť na deň [ `a jour, up to date]”. V ústach pápeža to znamenalo: Pravdy, ktoré boli zverené Cirkvi, už nie je možné ohlasovať jazykom včerajška, epochy prekonanej historickým vývojom, ale jazykom dneš-ka.”Pratext” je potrebné, ako to formuloval istý novinár, čítať a interpretovať ako “časový text”. Slovo “aggiorna-mento”, žiaľ, bolo často nepochopené a Koncil bol obviňovaný z módneho prispôsobenia sa trendom doby. Nejde však o prispôsobovanie pravdy viery mentalite dnešných ľudí alebo azda o zoslabovanie požiadaviek kresťanskej morálky, aby sa kresťanstvo stalo ľahším a lacnejším.

 

 

Pavol VI. tým zachytil hlavnú požiadavku Koncilu. Jemu nešlo o návrat k teológii 19. storočia, ako sa to dnes často hovorí.“Nová evanjelizácia” preto môže znamenať len: nové ohlasovanie evanjelia vo svete, ktorý sa v posledných desaťročiach veľmi výrazne zmenil, ako i vzhľadom na rôzne kultúry národov, ktorých jazyky, tradície a zvyky sa v dôležitých bodoch odlišujú od západných. Oprávnene sa preto dnes vyžaduje predovšetkým v misijných krajinách, úplne v línii II. vatikánskeho koncilu, “inkulturácia” kresťanského ohlasovania.

 

Skúsenosti z prípravnej ústrednej komisie boli pre mňa mimoriadne dôležité. Jej predseda, kardinál Tisserant, sa snažil viesť práce podľa svojich najlepších schopností. Navrhovaných projektov však bolo mnoho a hneď som si všimol zámer mnohých rímskych teológov, ktorí boli naladení  celkom tradicionalisticky: chceli zabrániť akémukoľvek napredovaniu; mnohí z nich nemali najmenší záujem na “aggiornamente” v zmysle, ktorý naznačil Ján XXIII., pretože ho považovali za ohrozenie Cirkvi. V tejto komisii vládla veľmi silná tendencia uspať Koncil, keďže všetky prostriedky v snahe odradiť pápeža od jeho zvolania boli neúčinné.S touto tendenciou som sa však ja, podobne aj kardinál Frings z Kolína a kardinál Döpfner z Mníchova, nemohol stotožniť. Preto som sa nezdráhal konštatovať: “Nedá sa poprieť možnosť, že niektoré komisie svojím spôsobom práce ovplyvnili jednotlivé aktivity, aby ich takto udržali v čo najužších hraniciach.”

Snažil som sa obavy pred príliš silným vplyvom rozptýliť tým, že som vyhlásil: “Biskupi nie sú, ako si to niekto myslí, istým druhom pápežom nasadených cirkevných zamestnancov; sú podľa cirkevného i Božieho práva, podobne ako pápež, nástupcami apoštolov, a sú za veriacich svojich cirkevných území zodpovední priamo Bohu. Spoločne zaručujú vernosť pápežovi, ktorého uznávajú ako Petrovho nástupcu.” Avšak musím priznať, že na začiatku Koncilu sa rímske kruhy snažili využiť izoláciu, v ktorej vtedy žili jednotlivé biskupské konferencie. Avšak už pri prvom zasadnutí Koncilu sa postretali mnohí, ktorí sa nechceli dať vystaviť tlaku kúrie. Bolo dosiahnuté, že biskupi si mohli slobodne zvoliť svoju cestu. Ján XXIII., mimochodom, do toho priamo nezasahoval. Jednoznačne dôveroval, že väčšina zhromaždených biskupov svoju túžbu, aggiornamento, presadí.

 

Áno, namiesto teologickej dišputy o prameňoch Božieho zjavenia nastala diskusia o otázke: čo vlastne Božie zjavenie je? Ako sa má dnes interpretovať slovo Biblie, ktoré bolo zverené Cirkvi? Od osvietenstva zamestnáva táto otázka predovšetkým evanjelické kresťanstvo. V posledných rokoch ju nastolili aj katolícki teológovia. Veď novšia filozovia  a psychológia priviedla pozornosť na to, ako veľmi je naše poznávanie ovplyvnené našimi psychickými schopnosťami. Okrem toho výskumy starého Orientu, nové nálezy rukopisov a mnohé náboženskodejinné bádania ukazujú, že reč Biblie nepochádza priamo z neba, ale je rečou ľudí určitej kultúrnej epochy. 

Tieto poznatky nás stavajú pred otázku: Ako sa teraz dá s týmto všetkým zlúčiť myšlienka na Božie zjavenie?  Za pomoci vynikajúcich teológov, ako Karl Rahner a Joseph Ratzinger, ktorí ako konciloví poradcovia predložili  dôležité predlohy, sa to vysvetlilo v konštitúcii o Božom zjavení – Dei Verbum – spôsobom, ktorý zodpovedá dnešnému stavu poznania: Božie zjavenie neznamená plnosť jednotlivých právd, ktorá bola ľuďom sprostredkovaná priamo zhora, ale je to sebaodhalenie Boha, ktorý prevyšuje všetko chápanie, a to tým spôsobom, že sa dáva poznať prostredníctvom ľudí rôznych čias v ich dejinne podmienenej reči. Pre výklad Biblie to predsa znamená, že je potrebné rešpektovať aj literárny charakter biblických textov, ako to požadoval už Pius XII. vo svojej biblickej encyklike (Divino afflante Spiritu, 1943) pre starozákonnú exegézu.

 

Konciloví otcovia po mnohých diskusiách tento pohľad v konštitúcii o Božom slove rozšírili na celú Bibliu. Pokiaľ ide o zohľadnenie ľudskej reči pri každom výklade Biblie, je tam okrem iného napísané: “Pretože však Boh vo Svätom písme prehovoril prostredníctvom ľudí a ľudským spôsobom, vysvetľovateľ Svätého písma musí pozorne skúmať, čo vlastne mali svätopisci v úmysle vyjadriť a čo Boh uznal za dobré zjaviť ich slovami; len tak môže dobre pochopiť, čo nám Boh chcel povedať. Aby sme zistili úmysel svätopisca, treba si okrem iného všímať aj literárne druhy. Lebo z istého hľadiska iným spôsobom sa pravda podáva a vyjadruje v textoch historických a iným v textoch prorockých alebo básnických alebo v iných formách literárneho prejavu. Vysvetľovateľ musí hľadať zmysel, ktorý svätopisec chcel vyjadriť v daných okolnostiach, a to primerane podmienkam svojej doby a kultúre, a ktorý aj skutočne vyjadril pomocou vtedy používaných literárnych druhov. Pre správne pochopenie toho, čo chcel posvätný autor povedať tým, čo napísal, treba totiž venovať náležitú pozornosť jednak zvyčajným spôsobom myslenia, vyjadrovania a rozmýšľania, ktoré boli v dobe svätopisca bežné, a jednak spôsobom, ktoré sa v tom čase používali vo vzájomných ľudských kontoch” (čl. 12).

 

Vzhľadom na takéto tendencie k harmonizovaniu som sa prihlásil o slovo v zhromaždení všetkých koncilových otcov pri diskusii o tretej a štvrtej kapitole schémy o Božom zjavení (4. 10. 1964). Upozornil som na niektoré geografické a chronologické údaje v Biblii, ktoré neobstoja pri kritickom preskúmaní dnešnou vedou. Tak napríklad nesprávne poukázanie u Mk 2, 26 na Abiatara namiesto na jeho otca Ahimelecha podľa 1 Sam 21, 1nn. V tejto súvislosti som povedal: “Aby autorita Svätého písma neutrpela žiadne škody, musíme hovoriť vážne a bez dvojzmyselnosti, avšak nie preklauzulovane a ustráchane. 

Teda, že vedomosti autora o historických osobách boli ohraničené pomermi jeho čias a Boh ho inšpiroval s týmto jeho poznaním písať. Keď teda takto zdôrazňujeme zostúpenie Božieho slova, ktoré sa stalo podobným ľudskej reči, potom lepšie obránime Božie slovo v slove ľudskom.” Kto chce teda dnes ohlasovať pravdu Biblie, dokáže to len vtedy, ak vezme do úvahy poznatky o jej ľudskej reči a odhodlá sa povedať staré pravdy novým spôsobom.