Zoradenie právd viery
V tejto súvislosti je potrebné sa zamyslieť nad “hierarchiou” jednotlivých právd viery, o ktorých hovorí II. vatikánsky koncil . Koncil na to upozorňuje v dekréte o ekumenizme, aby tak urovnal cestu porozumenia medzi konfesiami: “Pri porovnávaní učení nech sa nezabúda, že jestvuje určitý poriadok, čiže hierarchia právd katolíckeho učenia vzhľadom na ich rozličný vzťah k základom kresťanskej viery” (Unitatis Redintegratio 11). Kresťanská viera teda nepozostáva zo zbierky právd, ktoré sú zoradené vedľa seba a sú rovnako dôležité, ako sa to mohlo javiť na základe ich predkladania v starších katechizmoch. Tieto pravdy sú skôr zoradené okolo stredu a len z neho je ich možné pochopiť. Preto je možné spojiť súlad s podstatnými pravdami s urči-tou pružnosťou v otázkach, ktoré k tomuto stredu nepatria.
To nemá veľký význam iba pre ekumenický dialóg, ako sa na to pozeral Koncil. Je potrebné zohľadniť to aj vtedy, ak sa snažíme o upevnenie ľudí zneistených vo viere alebo o získanie tých, ktorí sa už od kresťanskej viery vzdialili. Katolícke učenie o zoradení právd viery preto dovoľuje, že si pri vysvetľovaní kresťanskej viery nemusíme zakladať na úplnosti a mnohé otázky, o ktorých dnes teológovia ešte diskutujú, môžeme nechať otvorené.
Krátke formuly viery a úloha každého vieroučného vyhlásenia
Už Biblia i cirkevná tradícia poznajú krátke formuly viery, ktoré majú k viere viesť alebo vo viere posilňovať. Jednou z nich je text, ktorý židia recitujú trikrát denne:”Počuj, Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný! A ty budeš milovať Pána, Boha svojho, celým srdcom svojím, a celou dušou svojou a celou silou svojou”(Dt 6, 4n). Ako príklad novozákonného vyznania môže poslúžiť formula ohlasovania: “Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem, bol pochovaný a bol tretieho dňa vzkriesený podľa Písem, zjavil sa Kéfasovi a potom Dvanástim”(1 Kor 15, 3b-5).
Ako apoštolské vyznanie viery (6.-8. stor) zostavené z rôznych raných foriem z 3. storočia, tak ani veľké nicejsko-carihradské krédo (4./5. stor.) si nenárokujú úplnosť. Tak napríklad pri apoštolskom vyznaní viery, ktoré sa recituje pri krste, chý-ba akýkoľvek poukaz na prikázanie lásky. Tieto krátke formuly nás však oprávňujú na to, aby sme sa pri vierouke, a najmä pri privádzaní k viere s ohľadom na tých, ktorých oslovujeme, obmedzili “predovšetkým” (1 Kor 15, 3a) na to, čo nám bolo zverené ako poklad viery. Ak sa má dnes prebudiť porozumenie jadra, centra kresťanskej viery u zneistených, pochybujúcich a neveriacich, musíme im vysvetľovať centrálne články viery z pohľadu dnešnej teológie (vierouky).
Také vysvetlenia spočívajú čiastočne – ako mnohé vedecké výskumy – na hypotézach (napr. pri údajoch o autorovi a čase vzniku biblických spisov). Preto si nemôžu nárokovať stále platné odpovede na všetky otázky; celkom iste však pomôžu pýtajúcim sa v dnešných dňoch zdôvodniť si svoju vieru podľa dnešného stavu výskumu. Podobne už aj v Biblii neskorší autori vysvetľovali staršie výpovede zo svojho časom podmieneného pohľadu (napr. pri novej interpretácii žalmov a dôkazov Písma o Ježišovom zmŕtvychvstaní). Takéto vysvetlenia, či už v teologických úvahách alebo v katechizmoch, majú slúžiacu funkciu ešte vo väčšej miere ako články viery. Nevyžadujú si preto bezpodmienečný ani slepý súhlas – čo sa, žiaľ, často prehliadalo a ešte prehliada. Slúžia vlastne predovšetkým na to, aby dnešnému poslucháčovi evanjeliového posolstva dostatočne rozšírili horizont pre jeho pochopenie.
Už Biblia i cirkevná tradícia poznajú krátke formuly viery, ktoré majú k viere viesť alebo vo viere posilňovať. Jednou z nich je text, ktorý židia recitujú trikrát denne:”Počuj, Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný! A ty budeš milovať Pána, Boha svojho, celým srdcom svojím, a celou dušou svojou a celou silou svojou”(Dt 6, 4n). Ako príklad novozákonného vyznania môže poslúžiť formula ohlasovania: “Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem, bol pochovaný a bol tretieho dňa vzkriesený podľa Písem, zjavil sa Kéfasovi a potom Dvanástim”(1 Kor 15, 3b-5).
Ako apoštolské vyznanie viery (6.-8. stor) zostavené z rôznych raných foriem z 3. storočia, tak ani veľké nicejsko-carihradské krédo (4./5. stor.) si nenárokujú úplnosť. Tak napríklad pri apoštolskom vyznaní viery, ktoré sa recituje pri krste, chý-ba akýkoľvek poukaz na prikázanie lásky. Tieto krátke formuly nás však oprávňujú na to, aby sme sa pri vierouke, a najmä pri privádzaní k viere s ohľadom na tých, ktorých oslovujeme, obmedzili “predovšetkým” (1 Kor 15, 3a) na to, čo nám bolo zverené ako poklad viery. Ak sa má dnes prebudiť porozumenie jadra, centra kresťanskej viery u zneistených, pochybujúcich a neveriacich, musíme im vysvetľovať centrálne články viery z pohľadu dnešnej teológie (vierouky).
Také vysvetlenia spočívajú čiastočne – ako mnohé vedecké výskumy – na hypotézach (napr. pri údajoch o autorovi a čase vzniku biblických spisov). Preto si nemôžu nárokovať stále platné odpovede na všetky otázky; celkom iste však pomôžu pýtajúcim sa v dnešných dňoch zdôvodniť si svoju vieru podľa dnešného stavu výskumu. Podobne už aj v Biblii neskorší autori vysvetľovali staršie výpovede zo svojho časom podmieneného pohľadu (napr. pri novej interpretácii žalmov a dôkazov Písma o Ježišovom zmŕtvychvstaní). Takéto vysvetlenia, či už v teologických úvahách alebo v katechizmoch, majú slúžiacu funkciu ešte vo väčšej miere ako články viery. Nevyžadujú si preto bezpodmienečný ani slepý súhlas – čo sa, žiaľ, často prehliadalo a ešte prehliada. Slúžia vlastne predovšetkým na to, aby dnešnému poslucháčovi evanjeliového posolstva dostatočne rozšírili horizont pre jeho pochopenie.
Jazyk Biblie – prameň nedorozumení
“Jazyk je prameňom nedorozumení.” Toto hovorí líška malému princovi v známej knižočke, ktorú napísal Antoine de Saint-Exupéry. Autor to píše na základe skúsenosti, že často sú nesprávne pochopené aj slová, ktoré boli dobre mienené. Nestáva sa to aj v Biblii, v ktorej Boh hovorí k ľu-ďom ich jazykom a vyzýva ich k viere? Nebezpečenstvo, že tento jazyk nesprávne pochopíme, spočíva predovšetkým v tom, že Biblia bola napísaná v dobe dávno minulej. Môže ju vôbec vzdelanec 20. storočia prijať ešte ako Božie slovo, prípadne ako dokument o Božom oslovení nás ľudí?
Mnoho ľudí sa síce ešte veľmi rado oduševňuje jej názornými opismi a poéziou; mnohí spisovatelia si ju preto vysoko cenia a stále z nej čerpajú. Sotva však už hodnotia jej výpovede ako záväzné Božie výpovede. Okrem toho, či nie sú mnohé výroky Biblie celkom protirečivé s každodennou skúsenosťou a s poznatkami vedy? Spomeňme si len na mý-tické rozprávanie o stvorení sveta za šesť dní, stvorenie človeka z prachu zeme a prvej ženy z jeho rebra, ďalej diskusie v časoch Galileiho o nehybnosti slnka, nie tak dávne sporné správy o Ježišovom počatí a o jeho narodení z panny, zázraky, ktoré urobil, a tým aj rovnako hodnotené svedectvá o jeho zmŕtvychvstaní.
Mnoho ľudí sa síce ešte veľmi rado oduševňuje jej názornými opismi a poéziou; mnohí spisovatelia si ju preto vysoko cenia a stále z nej čerpajú. Sotva však už hodnotia jej výpovede ako záväzné Božie výpovede. Okrem toho, či nie sú mnohé výroky Biblie celkom protirečivé s každodennou skúsenosťou a s poznatkami vedy? Spomeňme si len na mý-tické rozprávanie o stvorení sveta za šesť dní, stvorenie človeka z prachu zeme a prvej ženy z jeho rebra, ďalej diskusie v časoch Galileiho o nehybnosti slnka, nie tak dávne sporné správy o Ježišovom počatí a o jeho narodení z panny, zázraky, ktoré urobil, a tým aj rovnako hodnotené svedectvá o jeho zmŕtvychvstaní.
Navyše nemálo biblických textov vzbudzuje o Bohu predstavy, ktoré protirečia cíteniu dnešnej etiky – ako sú výpovede o Božom “hneve”, jeho zásahy ako “vojnového hrdinu”, jeho tresty, napr. naplnenie kliatby (zničenie ľudí aj zvierat) a náhla smrť Ananiáša a Zafíry kvôli zatajeniu majetku (Sk 5, 1-11). Tu patrí aj priam neľudská požiadavka na Abraháma, aby obetoval svojho syna, i význam Ježišovej smrti ako zmiernej obety, prinesenej Bohu. Kritikom náboženstva a moderným umelcom posledné príklady slúžia medziiným dokonca na to, aby vyjadrili svoje pohŕdanie Bohom Biblie. Tým však vôbec neberú do úvahy zvláštnosti biblického jazyka a úplne prehliadajú mnohé podložené výskumy z posledných čias.
(pokračovanie)
Jacob Kremer - Franz König: Jetzt die Wahrheit Leben
© translation Miro Kocúr
 späť |
 tlač |
 hore |
O editorovi webu
Miroslav Kocúr, ThDr., PhD., vyštudoval teológiu na Univerzite Komenského Bratislava. Postgraduálne štúdium biblickej exegézy absolvoval na Biblickom inštitúte v Ríme, Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme a na Gregoriánskej univerzite v Ríme. Prednášal na Katolíckej univerzite v Ružomberku a TI v Spišskom Podhradí. Bol riaditeľom Katolíckeho biblického diela na Slovensku. Bol spoluzakladateľom a prvým riaditeľom Bilingválneho gymnázia C. S. Lewisa v Bratislave. Prednášal na BISLA v Bratislave. V novembri 2011 bol menovaný za riaditeľa VIA IURIS.
V januári 2014 začal spolupracovať s neziskovou organizáciou LEAF pri podporných a vzdelávacích programoch pre študentov a žiakov základných a stredných škôl. Je autorom prekladov, odborných publikácií, článkov, reflexií pre domáce i zahraničné inštitúcie.
Miroslav Kocúr, ThDr., PhD., vyštudoval teológiu na Univerzite Komenského Bratislava. Postgraduálne štúdium biblickej exegézy absolvoval na Biblickom inštitúte v Ríme, Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme a na Gregoriánskej univerzite v Ríme. Prednášal na Katolíckej univerzite v Ružomberku a TI v Spišskom Podhradí. Bol riaditeľom Katolíckeho biblického diela na Slovensku. Bol spoluzakladateľom a prvým riaditeľom Bilingválneho gymnázia C. S. Lewisa v Bratislave. Prednášal na BISLA v Bratislave. V novembri 2011 bol menovaný za riaditeľa VIA IURIS.
V januári 2014 začal spolupracovať s neziskovou organizáciou LEAF pri podporných a vzdelávacích programoch pre študentov a žiakov základných a stredných škôl. Je autorom prekladov, odborných publikácií, článkov, reflexií pre domáce i zahraničné inštitúcie.
Centrum pro studium demokracie a kultury
