Nanni Moretti vyzýva Vladimíra Palka…

Možno si ešte niekto matne pamätá proroctvo jedného redaktora v relácii Pod Lampou, ktorý prorokoval, že filmom The Passion of Christ z dielne Mela Gibsona sa začnú písať nové dejiny. Film mal kresťanstvo posunúť do novej formy existencie. Z popola sa mal pozdvihnúť nový okrídlený tvor, ktorý svojím posolstvo zatieni všetko ostatné. Obroda kresťanstva sa však nekonala. Film je len Opus Hominis. Opus Dei je niečo iné. Redaktor svoje proroctvo už nikomu nepripomína. Píše o dúhach.

Podobne ani film Habemus Papam nebude prelomom v dejinách kinematografie. Nebude ani prelomom v dejinách Vatikánu a už vôbec nemôže otriasť dejinami či súčasnosťou kresťanskej časti civilizácie.

Ľavičiar a psychoanalytik Moretti

Kto však pozná niektoré z diel Nanni Morettiho nebude môcť tento vtipný fiktívny pohľad na voľbu pápeža, ktorý sa bojí ukázať svetu, prehliadnuť. Ak to nebude kvôli jeho kinematografickej hodnote tak celkom určite kvôli tomu, akým spôsobom sa zmocnil témy, ktorú je možné za 1 hodinu a 44 minút pertraktovať naozaj len okrajovo.

Kritici filmu, ktorí sa budú jeho posolstvom zaoberať aspoň tak vážne ako sa Vladimír Palko „popasoval“ s výstavou, na ktorej sa objavila zvláštna socha s tvárou pápeža si budú musieť vybudovať značný nadhľad. Odhadujem, že to bude neúspešný pokus.

Po smrti pápeža sa konkláve konečne podarí zvoliť jeho nástupcu. Predtým ako z komína Sixtínskej kaplnky vystúpi biely dym bude potrebných niekoľko kôl. Konečne však bol zvolený jeden z kardinálov. Katolíci zhromaždení na námestí Svätého Petra však čakajú márne. Nový pápež nevychádza. Nevládze uniesť váhu svojho úradu. Povolá si krátko po svojej voľbe na rozhovor psychoanalytika. Na rozdiel od filmu La Stanza del Figlio, kde sa Nanni Moretti v úlohe psychoanalytika zaoberal vážnou témou úplne vážne, v úlohe psychoanalytika práve zvoleného pápeža sú určite jeho výpovede a repliky vážne z úplne iných dôvodov. Režisér Moretti šil postavy psychoanalytikov na mieru sebe samému. No film Habemus Papam je komédia. Moretti bol však v obidvoch úlohách príjemným predstaviteľom psychoanalytika. Dobromyseľný divák v nich určite nájde aj metafyzickú hĺbku a nefalšovanú ľudskosť..

Psychoanalýza len vážne?

V Habemus Papam je klientom pápež a jeho úzkosti, depresie a strach z toho, že na svoju funkciu ešte nedozrel. Svet sa dostáva do krízy a ako sa to celé skončí nechám posúdiť divákov. Kontroverzný námet aj forma ako sa jej tvorcovia a hlavní predstavitelia zmocnili, však dávajú tejto komédii nový rozmer. Kto čaká bláznivé scény či za vlasy pritiahnuté lacné humorné situácie, nedočká sa. Psychoanalytik sa dozvedá s vážnou tvárou od šéfa kardinálskeho kolégia, že pápeža sa nesmie pýtať na jeho detstvo, témy spojené so sexualitou, sny ani skryté túžby. Počas anamnézy sú v miestnosti všetci kardináli a priestor na osobný rozmer debaty je teda minimálny.


Nanni Moretti v jednom z interview o tomto filme k téme svojho vzťahu k cirkvi úplne triezvo odpovedá, že k nej nemá vôbec žiaden vzťah. Ako Talian a ľavičiar, ktorý má v hlavnom meste územie cirkevného štátu však necíti zábrany hovoriť o tom, ako sa už niekoľko storočí agenda cirkvi míňa a nevie sa stretnúť s tým čím žije tento svet. O nepotizme, bojoch pápežských rodov či politických prepojeniach kléru, biznisu či mafie sa píše v serióznych talianskych médiách bez zábran. Bulvár nemá ťažkú prácu. Aj keď sa ho francúzsky redaktor snaží dotlačiť k nejakým provokačným konštatovaniam, Moretti to nerobí. Nepotrebuje to. On natočil film. Sapienti sat.

Obrancovia mravnosti sa budú môcť opäť oprieť o úlomky, ktoré budú považovať za blasfemické či provokatívne. „Zašifrované“ posolstvo filmu pochopia opäť len tí, ktorí tomu už dávno porozumeli. Odpovede na otázky súčasnosti nachádza pápež až vtedy, keď sa inkognito začne prechádzať ulicami Ríma.

Provokácia?

Nie, tento film nebude novou periódou v dejinách civilizácie ani definitívnou odpoveďou na otázky, ktoré sa s definitívnou platnosťou snažia riešiť predstavitelia a stúpenci tzv. náboženskej pravice. Aj tej impulzívnej slovenskej. Je len ďalším otvorením debaty na tému, o ktorej sa musí mlčať a hovoriť len vážne zvlášť vtedy, keď sa to akosi nehodí.

Aj minulý rok a spôsob ako sa Vatikán vyrovnával s „neporiadkami“ vo vlastných radoch ukázal, že vážne pokusy o nastolenie dialógu na vážne témy sú pripodobňované vzbure v domove dôchodcov. Po zhliadnutí Morettiho filmu si však možno niekto povie, že sa z toho všetkého „dôchodcovského“ pozlátka dá aj zasmiať a ísť ďalej. Strach zo života život nezastaví. Ak to niekoho aj napriek tomu pohorší, nedá sa nič robiť. Podľa „známeho“ slovenské vtipu slovenská katechétka odpovedá bojazlivo na otázku žiačika na hodine náboženstva o tom, či aj pán farár chodí na záchod obozretne: „Chodí, ale nie tak často.“

Nanni Moretti sa nebojí naznačiť, že pán farár môže mať aj hnačku. Stačí si zalistovať v pamäti. Prípadne počkať, aké témy pripravia ozajstnému pápežovi koncom septembra jeho krajania v rodnom Nemecku. A pohoršenie z vtipnej fikcie opadne. Aj napriek tomu, že v Madride sa nedávno zišlo tak veľa mladých katolíkov. Ktovie či tento film, ktorý si pozreli na festivale v Cannes 2011 vôbec na Slovensku niekto uvedie… Keď zavrieme oči nikto nás neuvidí?

Písané pre Sieťovku