František nesúdi. Inšpiruje.

Exhortácia Amoris Leatitia je pápežským dokumentom, ktorý konštatuje, čo sa vlastne na tomto poli za posledné dva roky na dvoch plenárnych zasadnutiach biskupskej synody odohrávalo. František nevyzýva na organizovanie pochodov, referendá či demonštrácie. Pozýva na trpezlivú diskusiu bez unáhlených riešení.

Dotazníky od veriacich

Dokument je členitý, a preto nabáda na pozorné čítanie. Dialóg, ktorý sa začal v Ríme a bol sprevádzaný aj doteraz nezvyčajnými postupmi verejného hlasovania o jednotlivých pasážach, o ktorých medzi biskupmi prebiehala diskusia, má pokračovať v lokálnych pomeroch jednotlivých diecéz.

Takto sa zdalo, že dialóg je aj medzi biskupmi autentický. A František ho aj prostredníctvom doteraz nezvyčajných dotazníkov celkom zručne a efektívne moderoval.

Bolo len na miestnych cirkevných predstaviteľoch, či do tohto dotazníkového dialógu pozvali aj širšiu katolícku verejnosť, ako to bolo napríklad v Česku, Rakúsku, Nemecku či USA, alebo len vybrané klerické kruhy ako napríklad na Slovensku.

Manželstvo – len muž a žena

Pravicový aj liberálny cirkevný aktivizmus bol odmietnutý a dokument zaujíma postoj k rodovej otázke, keď podčiarkuje, že rozdielnosť muža a ženy je biologicky daná, a preto z katolíckeho hľadiska hlbšia diskusia na túto tému nemá zmysel. Muž ostane mužom a žena ženou.

Manželstvo je zväzkom muža a ženy. Je jednotné a nerozlučiteľné a žiadne iné zväzky rodine nemôžu konkurovať. Manželstvom ostane len tento zväzok muža a ženy, lebo len takýto zväzok má prirodzené predpoklady byť v každom zmysle slova rodinou.

Podobne sa nemení postoj ani k antikoncepcii či iným tradičným pasážam cirkevného učenia o manželstve či rodičovstve.

Pozitívne pasáže o manželskom intímnom spolužití pôsobia osviežujúco a ľudsky. Ale ani v tomto František neprekvapil, len potvrdil, že ľudskosť je u neho prítomná v slove aj písme programovo.

Iné formy spolužitia

Rodiny, ktoré majú ambíciu takto sa volať, a nemajú tieto základné katolícke charakteristiky, dokument explicitne neodsudzuje. Je však zrejmé, že ako formu spolužitia, ktoré legislatíva laického štátu v niektorých krajinách sveta pripúšťa takéto spolužitie, ani z hľadiska Františka nebude možné nazývať manželstvom.

Tieto formy spolužitia súčasný pápež nemá potrebu z hľadiska cirkevnej náuky nijakým spôsobom rehabilitovať. Osoby, ktoré žijú v takýchto zväzkoch aj ich spolužitie však explicitne neodsudzuje. Vidí v ňom výzvu pre pastoračnú starostlivosť a miestne cirkevné spoločenstvá sa ním pod vedením svojich biskupov majú zaoberať.

Záujem o rozvedených

Podobne to je aj s katolíkmi, ktorí sa rozviedli, a z rôznych dôvodov si znovu založili rodiny. Ich spolužitie v novom civilnom manželstve nie je v súlade s cirkevným právom ani morálkou, no aj tu nabáda dokument jednotlivé prípady posudzovať individuálne.

Pápež si netrúfa univerzálne odsúdiť všetkých, ktorí žijú v takomto civilnom zväzku. Zvlášť ak takéto manželstvá boli uzatvorené zodpovedne a ponúkajú aj deťom priestor na výchovu a dozrievanie. Ak je takéto spolužitie pre spoločenstvá prínosom, František nabáda, aby im ostatní veriaci dali pocítiť svoju podporu.

Rozvod je za každých okolností z katolíckeho hľadiska neprijateľný. No existujú prípady a okolnosti, keď treba vnímať okolnosti s porozumením zvlášť na strane tých, ktorí za rozpad manželstva nenesú vinu.

Práve preto iným dokumentom uľahčil právny proces tzv. zneplatňovania manželstiev, ktoré z hľadiska cirkevného práva možno ošetriť týmto spôsobom. Cirkevné právo manželstvo nemôže rozviesť, môže ho však za istých okolností vyhlásiť za neplatné. Toto opatrenie má celý proces urýchliť v záujme pomoci párom, ktoré o toto riešenie majú záujem.

S empatiou

Tieto a ďalšie príklady ukazujú, že pápežská exhortácia Amoris Leatitia (Radosť z lásky) o láske v rodine má charakter pastoračného usmernenia. Náuka o manželstve, rodine či sviatostná disciplína ohľadom pristupovania k eucharistii v prípade rozvedených znovu sobášených katolíkov sa nemení.

Zároveň cítiť z textu hlbokú empatiu a snahu udržať si priazeň tých katolíkov, ktorí napriek svojej situácii hľadajú ešte kontakt a istú mieru uznania vo svojej cirkevnej komunite. Veriacich aj biskupov František volá na rozhovor o tom, ako má cirkev zajtrajška riešiť dnešné výzvy tak, aby o odpovede mal svet ešte záujem.

Dokument ukazuje, že rímskokatolícka cirkev sa napriek sympatickému pápežovi nemení. Cesta je v živote cirkvi a pod vedením pápeža Františka dôležitá aspoň do tej miery ako jej cieľ. Otázka, či sa Františkovi podarí dotiahnuť rímskokatolícku cirkev do 21. storočia, je zdá sa, zodpovedaná.

František prezentuje vľúdnejší prístup, vníma sociálne aj ekonomické súvislosti položenia členov cirkvi, no na zásadné zmeny nevidí priestor. Ani objednávku. Iniciatívam zdola či z miestnych cirkví sa však nebráni. Hlasnejšie ako hlasy za reformy a zmeny sú však hlasy, ktoré volajú po konzervatívnejšom prístupe.

Ako pápež František povedal už aj pri iných príležitostiach, on nie je sudcom, je skôr správcom či pastierom svojho stáda.

Okrem toho, že píše, hovorí a verejne vystupuje pri rôznych príležitostiach, snaží sa svojím postojom aj modelovať to, ako má úradná cirkev reagovať na výzvy, s ktorými sa vo svojich zemepisných a ekonomicko-sociálnych kontextoch stretáva.

Neexistuje univerzálna odpoveď na každú otázku. Empatia a úcta k ľudskej dôstojnosti každého človeka sú však aplikovateľné v každej situácii a voči každému človeku. V kontexte svetovej cirkvi sú takéto signály dôležité. František sa o to veľmi koncepčne a dôsledne pokúša. A je preto inšpiratívny.

Pre každého otvorené

Pastoračne je dokument, ktorý zavŕšil prvé náročné obdobie práce pápeža na poli mapovania cirkevnej situácie, opatrne otvorený.

Konzervatívne zoskupenia v ňom hľadajú a nachádzajú príliš tolerantné pasáže, no nenachádzajú v ňom nič, čo by narúšalo doterajšie cirkevné učenie.

Liberáli v povzbudení k individuálnemu prístupu nachádzajú odobrenie svojich netradičných a veľkorysejších postupov, ktoré však boli možné už aj doteraz.

Pre krajiny, kde teologická reflexia a odvážne postupy sú prirodzenou cestou hľadania nových ciest, teda pápež len konštatuje to, čo už bolo súčasťou bežnej cirkevnej praxe. Krajiny, kde pápežská exhortácia predstavuje najvyššiu povolenú formu teologickej reflexie, môže takýto text priniesť aj svieži pastoračný vietor.

Nikto sa však nemusí cítiť povinný nič meniť. Cirkevné právo ani cirkevné učenie sa nemenia. Všetko je tak, ako bolo. František však aj naďalej pôsobí sympaticky a môže ešte prekvapiť.

Uverejnené v denníku SME