Slovenské triduum alebo ako sa umyť a nenamočiť

 

Na Slovensku je možné písať aj s odstupom rokov o tej istej veci a v tom istom tóne a stále aktuálne. Stačí ak niekto stojí dostatočne neotrasiteľne vysoko v opare magickej moci. A to je veru podľa mňa zaujímavé. Nič sa nemení. Slovensko a jeho poloha akoby ho predurčovali k preberaniu výsledkov vybojovaných bojov. Slovenská spoločnosť ako keby netúžila sama od seba po vnútornej premene. Súčasní prominentní komentátori konštatujú, že slovenskej spoločnosti chýba pár rokov veľká téma a stali sme sa nudnou krajinou.

 

Etická rovina fungovania demokratickej spoločnosti a jej politických, ekonomických či kultúrnych ustanovizní ponúka celkom určite tém niekoľko. Odpoveď na otázku prečo nie je možné tieto témy nastoliť sa ponúka po skúsenostiach intuitívne. Mohli by sme to nazvať ako slovenský syndróm cisárových nových šiat. Malé i väčšie deti si všimli a vidia, že naši „cisári“ sú nahí. Efektívne mechanizmy ako tento stav zmeniť však ako keby nejestvovali. Každý z nás je tak trochu spolupáchateľom toho, ktorého by mal za normálne nastavených pravidiel volať na zodpovednosť. A preto sa svedomie národa rozhodlo mlčať. Boli uzavreté čudné pakty o vzájomnou neútočení. Nezáujem o veľké témy sa potom utápa v podružných debatách, ktoré sú spôsobené ich ignorovaním.

 

Preto je na Slovensku úplne v pohode, že arcibiskup nevie uniesť váhu osobnej zodpovednosti za chyby z vlastnej osobnej minulosti a stotožní morálnu ujmu spôsobenú jeho vlastnej osobe s ujmou katolíckej cirkvi, ktorej je len jedným z predstaviteľov. Knihy o zločinoch komunizmu či výročie Charty 77 ani zďaleka nedosahujú mediálnu pozornosť masívnej kampane za očisťovanie neočistiteľného. Počas vlády zločineckého režimu mnohí rímski katolíci boli prenasledovaní, mučení, dohnaní k emigrácii a inak spoločensky marginalizovaní, no niektorí jej predstavitelia svojou spoluprácou tomu istému zločineckému režimu aktívne pomáhali a budovali si cestu k dnešnej kariére. Je podobne faktom, že mnohí kňazi nemohli verejne vykonávať pastoračnú službu alebo boli pre svoje aktivity prenasledovaní. Iní ich oltárni spolubratia na nich donášali a ich spolupráca ich vyniesla na výslnie elitného klubu cirkevnej aristokracie. Tí, ktorí sa nesklonili pred režimom, hoci mali na vykonávanie objektívne vyššie osobnostné i odborné predpoklady ostali pred bránami vstupu elitných jednotiek. Dnes ich spolupracovníci bývalého režimu spoľahlivo odstavili a vo verejnosti ich hlas takmer nepočuť. Títo kolaboranti (po slovensky spolupracovníci) rozdávali karty vtedy i teraz.

 

Pre svoje konzistentné etické postoje mnohí nemohli študovať teológiu tak, ako chceli, prípadne nemohli pokračovať v štúdiu na európskej úrovni. Iní ako ideologickí tajomníci kolaborantského Združenia katolíckych duchovných Pacem in Terris kráčali po pseudoakademických stupňoch komunistického vysokého školstva k hodnostiam docentov, profesorov a dôležitým funkciám v cirkevných štruktúrach. Aj vďaka tomu akademická teológia na Slovensku dodnes živorí a záujem iných humanitných či prírodovedných odborov o interdisciplinárny dialóg s teologickým predkoncilovým odvarom sa takmer rovná nezáujmu. Náznakom slobodného a dialogického teologického myslenia boli nastavené spoľahlivé cenzorské hranice. Odliv teologických mozgov do zahraničia či do dobrovoľného vnútorného exilu registrujú len tí informovanejší. Vrcholom teologickej reflexie na Slovensku tak ostávajú pastierske listy oplývajúce moralizujúcimi prázdnymi pózami a direktívami.

Vysokí cirkevní funkcionári nechcú vidieť, ako ich postoje a spolupráca jednotlivých cirkevných prominentov napomáhala a predlžovala agóniu neznesiteľného komunistického impéria zla a nepravdy. V kresťanskom televíznom programe komentuje registrovaný agent podpísanie „papierika o spolupráci“ s ŠtB bagatelizovaním jeho významu. Vraj sa nedalo inak, povinnosti si bude plniť, pomáhať tým chcel len cirkvi a ... sebe. Keď iní podobné papieriky nepodpísali, tak sa do „vznešenej“ nie nevýznamnej cirkevnej služby nedostali. Je na pováženie, ak aj v takýchto situáciách ostáva aj kardinálovi bližšia arcibiskupská košeľa agenta, ako laický disidentský kabát či kuričove montérky. Cirkevní funkcionári nevidia alebo nechcú vidieť ani to, ako ich postoje začiatkom deväťdesiatych rokov pomýlili dušu slovenského občana a pozastavili jeho nádejné dozrievanie.

Je na pováženie ak mysliaci veriaci ľudia v tom nevidia znamenie úpadku a hlbokej dekadencie svojho „manažmentu“. Čas očistnej sebareflexie nenastáva ani pri pohľade na historické zábery prvých deportácií slovenských občanov židovského pôvodu či Bratislavského veľkého piatku. Je na pováženie ak nikto „mienkotvorný“ na Slovensku v tom nevidí nič nenormálne.

 

 Na veľkonočnú sobotu som v jednom príhovore počul, že svet je dnes plný ľudí, ktorí sa chcú umyť bez toho, aby sa namočili. Bolo by zaujímavé vedieť, čo majú robiť tí, čo sa už namočili a nechcú sa umyť. Pilátovo symbolické gesto umytia rúk bolo na Slovensku v podaní mocných nahradené pohodlným ostrakizovaním liberálnych médií a prehláseniami o lojalite najvyššiemu veľkňazovi. Aj to tu už bolo. Bostonský kardinál Law kamuflujúci pedofilné škandály i biskup Wielgusz zľahčujúci svoju spoluprácu s komunistickou tajnou službou o tom už vedia svoje. Médiá ich nezomleli, len im nastavili definitívne a nemilosrdné zrkadlo. Oni, síce oneskorene no predsa, len pochopili, že aj v tomto prípade môže platiť: vox populi, vox Dei. I keď o úprimnosti médií je dobré metodicky pochybovať, pravda a zodpovednosť, ku ktorým v spomenutých prípadoch mocných dotlačili za to určite stáli.

Jestvuje tu totiž silná veľkonočná paralela stará takmer 2000 rokov. Ten židovský čudák Jošua z Nazaretu, dnes na Slovensku známy ako Ježiš, bol umlčaný pred dvetisíc rokmi práve tými najinformovanejšími. Hoci Annáš i Kajfáš mali ochotných prisluhovačov všade, na to miesto úplne hore pozabudli. Na tri dni. To bolo prvé veľkonočné triduum. Aké dlhé bude slovenské trojdnie zahalené hrobovým tichom o jeho smrti, nikto nevie.

 

Ak nebudú hovoriť tí, čo hovoriť majú, kamene zakričia. Možno. Na Slovensko raz opäť bude musieť doľahnúť zmena ako historická nevyhnutnosť. Ono sa len raz opäť prihlási k vybojovanému boju. Samozrejme s čudnou grimasou, v ktorej sa bude dať čítať všeličo, len nie výraz heralda. Kto si chce zachrániť vieru v dobro a pravdu odchádza do vnútorného či vonkajšieho exilu a rezignuje na zápasy a kompromisy mocných s mocnými, ktorí dohodu a pokoj potrebujú predovšetkým kvôli vlastnému pohodliu. Túžba po pravde a dobre sa presúva mimo kostolov do občianskych združení, diskusných klubov, iniciatív a neformálnych aktivít. Ako povedal pred rokmi nemecký teológ Romano Guardini, túžba po duchovnom obnovení ožíva vo vnútri každého človeka. V jeho duši, presvedčení a spôsobe života. Cirkev ako inštitúcia prestala byť nádejou premeny. Jazyk rituálov a magického symbolizmu sa vyčerpal. Generácii, ktorá má vďaka informovanosti a možnosti nastaviť zrkadlo dvojitej morálke kedysi nedotknuteľnej cirkevnej exekutívy (česť výnimkám ak o nejakých vieme) nestačí už moralizovanie a dvihnutý prst. Subjektom a nositeľom prerodu a zmeny sa preto stáva skôr prevedčený a preto aj presvedčivý jednotlivec. A to je dobre.

Kto si myslí, že to znie akosi pesimisticky, chcem ho ubezpečiť, že ja v tom vidím veľkú príležitosť, a preto som chronický optimista. Na konci tohto tmavého tunela nezodpovedného spoliehania sa na tých hore a ich magickú moc vidím svetlo zodpovedného a informovaného rozhodnutia zrelého občana aj tu pod Tatrami. Bolo by skvelé, keby sa tí, ktorí tomu veria, za tým svetlom trochu rýchlejšie rozbehli.

text © Miro Kocúr 
foto: archív
Fine Art Photos © Tibor Javor