Viera bez cirkvi

 Keď sa pri pokuse nájsť zmyslupný kompromis pri zmierení kresťanstva a sekulárnej spoločnosti Dietrich Bonhoeffer a Friedrich Gogarten pokúsili načrtnúť podobu nadkonfesionálneho kresťanstva chceli realizovať svoje sny a predstavy. Kresťanské cirkvi na začiatku dvadsiateho storočia a potom v pätnásťročných intervaloch vždy znovu narážali na civilizačné výzvy, ktoré ostávali ťažkým sústom. Otázkou bolo ako – ak vôbec – je možné skĺbiť kresťanské videnie sveta, spoločnosti a úlohy jednotlivca v ňom s archaickými formami cirkevnej ľudovej zbožnosti.

 

Tu sa dostávala v stále otvorenejšom akademickom diskurze k slovu aj nekonformná teológia. Sloboda slova, cestovanie a rozmach nových médií umožnil rýchlejšiu výmenu myšlienok. Archeológia a štúdium dejín sa ukázali ako dôležitým argumentom svetonázorových diskusií. Udalosťou, ktorá natrvalo postavila vedu a vieru do zdanlivého napätia bolo prijatie heliocentrizmu a Darwinovej evolučnej teórie. Monopol cirkevného vatikánskeho ústredia v priebehu 20. storočia strácal postupne svoju neotrasiteľnosť. Jeho stanoviská sa ukazovali stále viac ako politické a nie hodnotovo, nábožensky a duchovne motivované. Preto začínajú byť dlhodobo neudržateľné. Zvlášť to stojí za úvahu pri verejnom dôraze Vatikánu na to, že cirkev nie je politickou ale duchovnou a evanjeliovou inštitúciou. V diskusii s akademickou obcou sa pápežské univerzitné pracoviská dostávali do značného závesu. Česť teologickej obce zachraňovali nekatolícki exegéti a teológovia, ktorí sa nebáli vykročiť na neprebádané cesty hľadania pravdy a dialógu so svetom. Umožňovala im to aj vyššia miera slobody a sebavedomie existencie vlastnej teologickej tradície, ktorá bola schopná prežiť protireformáciu. Navyše sa jej podarilo vybudovať rešpektované centrá vzdelanosti oslobodené od reštriktívneho rímskeho cirkevného dozoru. Predstavovať si, že ani protestantskí teológovia nemuseli vysvetľovať odvážne racionalistické teórie vo svojich radoch by však bolo naivné. Sloboda veriacich akademikov a cirkevníkov sa nerodila ľahko ani v nekatolíckych radoch.

 

Za kľúčové momenty výrazne meniace postavenie rímskeho biskupa – pápeža rôzni autori považujú súčasné pôsobenie viacerých faktorov, ktoré sa v druhej polovici devätnásteho storočia podpísali pod atomizáciu európskych monarchií alebo pod procesmi, ktoré k nej smerovali. Vyhlásenie dogmy o neomylnosti rímskeho biskupa vo veciach viery a mravov spadá práve do tohto obdobia. Pápež Pius IX. mal príležitosť jedinečným spôsobom zasiahnuť do procesu zjednotenia Talianska. Nevyužil ju, keďže odmietol dať pápežskému štátu podobu konštitučného štátu a nezapojil sa ani do tzv. vojny o nezávislosť talianskych území od Rakúska. Naopak pokúsil sa zatiahnuť záchrannú brzdu. Bol to posledný pápež, ktorý viedol vojny a s pomocou diplomacie ale aj svojich ozbrojených síl obsadzoval územia provincií Umbria, Marche a Romagna, na ktoré mal podľa vlastných predstáv právo. Politické a vojenské nezdary kompenzoval opatreniami smerujúcimi k centralizácii pápežskej moci a vlastnej tzv. učiteľskej autority. Vyhlásenie dogmy o Nepoškvrnenom počatí v roku 1854 ako aj vyhlásenie dogmy o pápežskej neomylnosti v júli roku 1870 ostanú späté s menom Pia IX. Cieľom týchto vyhlásení bolo zastaviť diskusie a udať smer ďalšieho smerovania diskusie v rámci cirkvi. Bolo to aj vyjadrenie toho, ako si pápež predstavuje diskusiu so sekulárnou industrializujúcou sa spoločnosťou. Miestami až úsmevné vyjadrenia o škodlivosti liberalizmu, zostavenie idexu zakázaných kníh a iné kroky zahnali pápežstvo do izolácie v Taliansku aj vo svete.

 

Na troskách monarchií sa rodil nový svet. Buržoázia ostávala stále na okraji spoločenského záujmu dovtedy vládnucich aristokratov. Monarchie len ťažko prijímali buržoáziu ako spoločenských partnerov. Industriálna revolúcia prvej polovice 19. storočia však nasadila také tempo spoločenského vývoja, že sa tomu už nedalo zabrániť. Na scéne sa zjavila nová spoločenská vrstva, ktorá výrazným spôsobom nielen ovplyvňovala no do značnej miery aj vytvárala spoločenské dianie. Popri nej sa zrodila aj nová vrstva, na ktorú cirkvi takmer úplne zabudli. Boli to tí, ktorí v továrňach pracovali. Karol Marx ich označil za robotnícku triedu. Boli to ľudia, ktorí predávali len svoju prácu a bez vlastníctva pôdy a akejkoľvek inej istoty boli veľmi zraniteľní. Sociálna otázka, ktorá so sebou niesla problém spravodlivej mzdy, práva na prácu, práce detí ako aj postupné organizovanie sa pracovníkov rôznych odvetví do odborových a politických organizácií ostala na okraji cirkevného záujmu. Teológia ani cirkevná prax sa ňou nezaoberala. Až na konci devätnásteho storočia sa v roku 1891 v podaní pápeža Leva XIII. objavuje pápežský dokument, ktorý sa zaoberá sociálnou otázkou. Dokument má aj príznačný názov: Rerum Novarum – nové veci, hoci celý proces sociálnej revolúcie a politickej transformácie monarchií bol už takmer na konci. Marxov manifest koloval Európu už takmer polstoročie. Cirkev sa ani spoločensko-politicky ani svojím učením do tohto procesu nezapojila. Dokument odsúdil bezbrehý kapitalizmus ako aj marxistické snahy o socializmus a bol prvým dokumentom zaoberajúcim sa podrobnejšie sociálnou problematikou. Ojedinelé sympatické snahy turínskeho kňaza Jána Bosca či iných, ktorí sa venovali sociálne slabým skupinám boli nedostatočnou a nesystémovou reakciou na dynamické pohyby v modernizujúcej sa Európe a svete. Pápežský štát nezaujal ani celkom jasné odmietavé stanovisko voči koloniálnym praktikám vtedajších koloniálnych mocností. Môžeme povedať, že takto systematicky strácal body a spoločenskú prestíž do budúcnosti.

 

Spoločenské vedy sa v období na prelome 19. a 20. storočia slobodne rozvíjajú na štátnych a súkromných inštitúciách. Tie sa práve v tomto období stali pre cirkev významnou konkurenciou. Európa opäť raz prežíva veľkú renesanciu postojov vyjadrených v príslovečnom: „Kristus áno, cirkev nie“. Rímske kresťanstvo sa však napriek tomu vytrvalo stavia do úlohy jediného autentického obrancu viery a kresťanskej tradície. Dejiny cirkvi však trpia procesmi s Husom, Brunom, Galileim a inými tvorivými heretikmi. Je to značná diskontinuita a politická dvojtvárnosť pri pohľade na vlastné dejiny. To oberalo a stále oberá rímsky katolicizmus ako aj iné veľké cirkvi o morálnu autoritu. Do zápasu za lepší svet vytiahli inštitúcie s krížmi na vlastných zástavách. To, že ruky, v ktorých sa tieto zástavy ocitli, neboli práve tie najpovolanejšie bolo pomerne jasné. Cirkevné učenie a verejné dokumenty mali často obranný a autoritatívny charakter. Vznikali však aj nové inštitúcie a pápež Pius X. priamo zriadil Biblický inštitút na vedecké skúmanie Biblie, štúdium orientálnych jazykov ako aj mimobiblických prameňov kresťanského učenia. Spočiatku mali výslovne defenzívny zámer. Postupne sa z nich stali centrá katolíckeho relatívne otvoreného akademického diskurzu. Stále nad nimi bdelo oko Svätého ofícia – nástupcu starobylej indvizície Stále však ostávalo vysporiadať sa s protirečeniami vo vlastných dejinách. Nenastávala zásadná sebareflexia, ktorá by prerástla i do zásadných štrukturálnych reforiem. Pápežský štát stále vnímal svoje postavenie ako postavenie ukrivdeného, ktorý musí trpieť a bojovať proti všetkému novému – odborom, evolúcii, modernizmu, liberalizmu, socializmu aj kapitalizmu.

Sekulárna spoločnosť a pápežstvo

Od čias francúzskej revolúcie sa rímsky katolicizmus s veľkou nedôverou díva na štátne štruktúry spravované bez zástupcov a požehnania vyššieho kléru. Laici boli nepochybne viac objektom ako subjektom života veľkých cirkevných rodín. Sekularizácia je v reči oficiálnych cirkevných predstaviteľov stotožňovaná s dekadentnými procesmi ľudského života na osobnej i spoločenskej úrovni. Klérus s ujmou vníma stratu vlastného mocenského vplyvu na legislatívnu, exekutívnu a súdnu moc v spoločnostiach, ktoré sa v Európe začali rodiť na ruinách feudálneho spoločenského poriadku a jemu vlastnému stavovskému usporiadaniu spoločnosti. Laici, teda neklerici, spravujú spoločnosť a klérus stráca svoje privilégiá. Spor o investitúru sa reálne skončil lateránskymi dohodami a oklieštením nielen moci pápežstva a kléru ale aj teritória pápežského štátu. To sa udialo vo februári v roku 1929. Pius XI. vtedy podpísal tzv. Lateránske dohody s Benitom Mussolinim. Tu sa reálne ukončil spor, ktorý s talianskymi kniežatstvami vyvolal Pius IX. Reakciou cirkvi na nové demokratické usporiadanie pomerov bola priama angažovanosť kléru v ľudových stranách. Tento pokus o priamu účasť kléru v politickom živote trval od konca 19. storočia do polovice storočia dvadsiateho. Negatíva tohto modelu prevládli nad pozitívami. Predovšetkým spolupráca tzv. ľudových strán s autoritatívnými režimami napríklad v Chorvátsku, na Slovensku ale aj vo Francúzsku či Španielsku viedli Svätú stolicu k tomu, aby postupne obmedzovala, nedoporučila až zakázala priamu účasť kléru na politickom živote. Predĺženou rukou cirkvi v spoločenskom živote sa tak postupne stali laické kresťansko-demokratické zoskupenia. Tieto zohrali kľúčovú úlohu pri formovaní povojnovej Európy. Mená architektov európskej integrácie Konrada Adenauera či Roberta Schumana ostanú navždy spojené s ideami kresťanskej demokracie a jej najlepšími tradíciami.

 

Cirkvi v Európe dnes pôsobia v demokratickej spoločnosti. Tiene holokaustu a procesov s ideovým odporcami sa Vatikán pokúsil osvetliť dvoma dokumentami. Dokument o Shoah We remeber z marca 1998 a dokument Memoria e riconciliazione o cirkvi a zodpovednosti za viny minulosti z roku 2000 boli výnimočným počinom dvoch vatikánskych komisií – medzinárodnej teologickej komisie a komisie pre náboženské vzťahy so židmi. Toto oficiálne prihlásenie sa k zodpovednosti za minulosť cirkvi nemá v dejinách Vatikánu historickú paralelu. Vatikán týmto spôsobom priznal, že praktická teológia cirkvi niesla v minulosti postoje smerujúce priamo alebo nepriamo k podpore antisemitizmu minimálne tým, že kresťania ostali necitliví voči jeho prejavom. Súviselo to hlavne s niektorými interpretáciami vychádzajúcimi z Biblie. S týmito postojmi sa definitívne rozlúčil Druhý vatikánsky koncil dokumentom Nostra aetate a dokumentom o reforme bohoslužieb.   

V praktickom živote sa však názorová pluralita v katolíckej cirkvi a smerom k nej stále nenosí. Eufória Druhého vatikánskeho koncilu vystavená dynamickým procesom rozkolísaného sveta druhej polovice 20. storočia  prerástla v niektorých kruhoch až do strachu a smútku za starými dobrými časmi. Polemické hlasy kritikov cirkevnej praxe zvnútra cirkvi sa tak stávajú najskôr nepohodlné. Potom sa takýto teológ stáva nepríjemným kritikom, disidentom a potom heretikom. Mechanizmy marginalizácie sú sofistikované. Upaľovanie na hraniciach a exkomunikačné buly sú už minulosťou. No ak teológ (H. Küng, L. Boff, E. Schillebeeckx, a mnohí iní) stratí kanonickú misiu – úradný cirkevný súhlas na vyučovanie – ostáva vlastne v hlbokej psychologickej izolácii a exile uprostred sveta. Názory týchto autorov sa čítajú, ich knihy sa predávajú v necirkevných nakladateľstvách. Prenikavosť otvorených teologických vízií a jasnosť formulácií je pre súčasných kresťanov príjemným a vzrušujúcim čítaním. Avšak teológia ako slobodná veda je odsúdená na hlboké mlčanie. Do praxe sa dostáva len ťažko. Najvýraznejším príbehom a príkladom v tomto smere je príbeh Latinskej Ameriky a teológie oslobodenia. Jej predstavitelia sa s porozumením Vatikánu pri svojej snahe o sociálnu angažovanosť nestretli. Naopak. Stali sa neprijateľnými a boli označení dokonca za kryptomarxistov.

Etická dimenzia nadkonfesionálneho kresťanského postoja a jeho dejinná jedinečnosť má za úlohu reagovať na znamenia čias. Nejde o poplatnosť trendom, ide skôr o ich vnímanie a hľadanie primeranej stratégie v kresťanskej praxi. Tam smerovali Bonhoeferove i Gogartenove vízie. Tam smerujú aj súčasné ekumenické iniciatívy rôznych menších kresťanských skupín a hnutí.  Reinterpretácia viery a jej dôsledkov je úlohou každej generácie kresťanov. Tam kde sa to darí, zažíva kresťanstvo aj dnes rozmach, podporu a sympatie – stačí spomenúť matku Terezu, Rogera Schutza, Abbé Pierra, arcibiskupa Romera, Martina Luthera Kinga, Henryho Nouwena, Mariána Kuffu, Antona Srholca a iných. Neochota vstupovať do dialógu aj o témach, ktoré boli dlhé obdobie nedotknuteľné a nediskutovateľné sa môže kresťanskému spoločenstvu vrátiť v neochote sveta dať kresťanskej tradícii a jej interpretácii miesto v reálnom živote.

 

Viera bez cirkvi ostane preto len prázdnou konštrukciou a nereálnym snom tých, ktorí nechcú vidieť potrebu inštituionálneho organizovania života. Aj života cirkvi. Je však pravdou, že kresťania a cirkevný establishment v dejinách aj v prítomnosti často budia dojem, že v praktickom živote môže platiť obrátené garde – cirkev bez viery.  Často je jasné, že úradná cirkev uprednostňuje politické kompromisy (Čína, Slovensko?) pred postojmi viery a koherentnej teologickej interpretácie. V tejto súvislosti sa mi žiada citovať slová dnes už zosnulého slovenského teológa Mons. Jána Magu (1944-1996) : „Nie svet ohrozuje našu vieru, ale naša slabá viera ohrozuje tento svet“. 

text © Miro Kocúr 
foto:SITA
euroDOMINO 8/2008 (krátené)