Tiso ako vzor?

Minúta ticha za Jozefa Tisa je ten najzrozumiteľnejší identifikátor Kotlebovej strany a toho, čo nás čaká, ak by mal tento politik možnosť byť vo vláde.

Parlamentná demokracia je síce dostatočným prostriedkom, aby sa moc v štáte delila a aby boli zabezpečené mechanizmy jej vzájomnej kontroly, no dobre vieme, že to nie je model, ktorý Marian Kotleba uznáva.

Keď bude mať príležitosť, tak nastolí autoritársky režim podľa vzoru Tisovho štátu. Preto si uctieva Tisa minútou ticha. Najnovšie už aj v slovenskom parlamente.

Genocída bola bodkou

Vydavateľstvo Slovart podľa rozhovoru Vladimíra Jancuru a Jamesa M. Warda z februára 2014 pripravuje preklad jeho knihy Kňaz, kolaborant, politik. V nej sa americký historik snaží analyzovať situáciu a kontext prezidentovania Jozefa Tisa.

V slovenskej súčasnej historiografii sa opiera o spoľahlivý historický výskum slovenských akademikov predovšetkým z Historického ústavu SAV.

Konsenzus ohľadom toho, že Jozef Tiso je osobne a politicky zodpovedný za to, čo sa v mene Slovenskej republiky 1939 až 1945 dialo, je preto z historického hľadiska jasný. Genocída židovských občanov bola len bodkou za Tisovým riešením židovskej otázky v duchu kresťanského národného socializmu.

Zdroj násilia a nenávisti

V roku 1998 pápežská komisia pre náboženské vzťahy so židmi vydala dokument We remember: A reflection on the shoah (Pamätajme si: reflexia šoa) v ktorom sa z teologickej perspektívy snaží prijať zodpovednosť za to, ako sa kresťanský antisemitizmus v rôznych obdobiach dejín podpísal pod vznik tohto protižidovského postoja.

Dokument uviedol svojou autoritou a predhovorom ešte pápež Ján Pavol II. Teologické interpretácie, keď kresťania vnímali židov ako tých, ktorí si rôzne formy prenasledovania a utrpenia v dejinách „zaslúžia“, sú v rôznych obmenách súčasťou historických opisov a interpretácií, ktoré zdôvodňujú pogromy a protižidovské náboženské či cirkevné aktivity.

Tieto aktivity často sprevádzalo násilie a eskalácia nenávisti voči židovskej komunite. Dokument hovorí o genocíde židov počas druhej svetovej vojny ako o tragédii, ktorá svojimi rozmermi šokovala všetkých.

Deportácie a my

Dokument Konferencie biskupov Slovenska z 25. marca 1998 v reakcii na tento Vatikánsky dokument vo svojom vyhlásení uvádza:

„Otázka židovstva na Slovensku je otázkou delikátnou a ktokoľvek sa jej odváži dotknúť, dotýka sa bolestnej rany. História Slovenska je toho dôkazom. Pred druhou svetovou vojnou žili na Slovensku tisíce židov. Sú po nich pomenované ulice, niekde dokonca celé štvrte. Skoro vo všetkých mestách stoja ešte ich synagógy, niektoré z nich patrili k najväčším bohoslužobným budovám mesta.

To všetko svedčí o niekdajšom rozvinutom náboženskom a spoločenskom živote. Mnohé budovy ostali, ľudia však zmizli. Tento stav ukazuje, že sa tu stalo čosi, čo hlboko zasiahlo do života Slovenska a do života jeho židovských obyvateľov.

Prinajmenšom od druhej svetovej vojny je vzťah Slovákov k židom napätý a narušený. Nemôžeme poprieť, že deportácie židovských obyvateľov sa diali uprostred nás a že niektorí príslušníci slovenského národa sa na nich zúčastňovali a mnohí sa mlčky prizerali.“

Bol zabitý človek

Z dnešnej perspektívy je jasné, že štát, ktorého politiku aktívne formoval Jozef Tiso, sa dopustil zločinu genocídy proti svojim občanom. Bol zabitý človek. A toto sa pod vedením prezidenta Jozefa Tisa v jeho štáte občanom Slovenskej republiky zopakovalo viac ako 50-tisíckrát.

Portréty Jozefa Tisa a jeho fotografie preto patria do múzeí a učebníc podobne, ako napríklad fotografie Adolfa Hitlera. Nesmieme naňho zabudnúť. Jozef Tiso sa však nemôže stať modelom správania pre politické, kultúrne ani vzdelávacie aktivity.

Nemusíme vstupovať do debaty o tom, že vtedy to boli iné časy a že aj mnohí z nás by sa na mieste Jozefa Tisa zachovali podobne. Mimochodom: bolo by to rovnako tragické a nenasledovaniahodné.

My už vieme, čo Tiso „vraj“ nevedel: slovenský štát vraždil svojich občanov. Tento jeho osobný „omyl“ je pre nás dnes zdrojom bolestného poučenia. Kvalifikovaní historici ako uvádza aj James M. Ward už povedali svoje slovo.

Do neba volajúci hriech

Z hľadiska morálnej teológie vieme zaujať stanovisko k tomu, či možno vydávať za vzor niekoho, kto stál na čele štátu, ktorý organizoval genocídu svojich občanov. Neposúvajme túto debatu ani do obľúbenej roviny, kedy obhajcovia Tisa tvrdia, že on nikoho vlastnými rukami nezavraždil.

Nemusíme sa snáď sporiť, či išlo o zabitie, vraždu či úkladnú vraždu a ani o to, či išlo o bezprostredný hriešny skutok, myšlienku či „len“ o zanedbanie dobrého. V tejto obludnej miere je to aj z hľadiska najkonzervatívnejšej teologickej špekulácie matéria na ťažký a možno až do neba volajúci hriech.

Ak preto povieme, že to, čo Jozef Tiso ako prezident robil bolo zavrhnutiahodné zlo, nijako mu neubližujeme. Fakt, že to, čo sa dialo pri deportáciách a po nich, bola genocída, konštatoval aj Vatikán.

Ak nie je problém nazvať vrahom človeka, ktorý aktívne alebo pasívne spolupracuje pri potrate, nemalo by byť problémom nazvať vrahom ani človeka zodpovedného za hromadné vyvražďovanie spoluobčanov.

K osobe Jozefa Tisa by bolo preto potrebné mať spoľahlivé inštitucionálne stanovisko. Tu by mohol prehovoriť napríklad Ústav pamäti národa alebo Konferencia biskupov Slovenska. Alebo biskup diecézy, do ktorej by dnes Jozef Tiso územne patril.

Antropológia, morálna filozofia či morálna teológia majú dostatočnú metodológiu aby sa tejto úlohy zhostili lepšie ako Marián Kotleba a jeho hliadky.


Uverejnené v denníku SME