Skutočný test Františkovej reformy

Ešte minulú jeseň som narazil na sériu článkov v National Catholic Reporter (http://ncronline.org), ktoré podľa mňa veľmi tvorivo sumarizovali polročné pôsobenie pápeža Františka na pápežskom stolci.

Z pera renomovaných autorov sa na jeho stránky dostalo päť zásadných textov, ktoré sa môžu stať pre slovenskú verejnosť podnetným príkladom toho, ako sa o spoločenských a teologických súvislostiach pôsobenia katolíckej cirkvi v dnešnej dobe môže diskutovať.

Rozhodol som sa ich ponúknuť na svojom blogu aj s ponukou moderovať diskusiu. Po tomto texte z pera Hansa Künga sa tu postupne objavia dalšie texty od Richarda Rohra, Richarda Gaillardetza, Michelle A. Gonzalez a Chrisa Lowneyho. Volanie niektorých verejne aktívnych kresťanov po dialógu v slovenskej cirkvi sa v rôznych formách dostáva na verejnosť. Týchto pár textov môže ilustrovať obsah ako aj formu ako by tento dialóg mohol vyzerať ak má byť pre spoločnosť, v ktorej kresťania tvoria tak vysoký štatistický podiel ako je tomu na Slovensku, prínosom.

Pápež František prejavuje odvahu: nielen svojimi odvážnymi vystúpeniami vo favelas v Rio de Janeiro, ale aj svojím vstupom do otvoreného dialógu s kritickými ľuďmi z tábora neveriacich. Napísal otvorený list poprednému talianskemu intelektuálovi Eugeniovi Scalfarimu, zakladateľovi a dlhoročnému šéfredaktorovi významného liberálneho Rímskeho denníka La Repubblica. Nejde o pápežské inštrukcie ale o priateľskú rovnocennú výmenu názorov.

Medzi dvanástimi otázkami, ktoré položil Scalfari v tlačenom vydaní novín La Repubblica 11. septembra 2012 sa mi zdá z hľadiska vedenia cirkvi pripraveného na reformy zvlášť dôležitá štvrtá otázka: Ježiš vnímal svoje kráľovstvo ako to, čo nie je z tohto sveta – „Dajte cisárovi to, čo je cisárovo a Bohu to čo je Božie“ – avšak katolícka cirkev zvlášť, píše Scalfari, príliš často podľahne pokušeniam svetskej moci a potlačí duchovnú dimenziu cirkvi na úkor svetáctva. Scalfari sa pýta: „Reprezentuje pápež František konečne prioritu chudobnej a pastoračne zameranej cirkvi nad inštitucionálnou a svetsky orientovanou cirkvou?“

Sústreďme sa na fakty:

Od začiatku sa František zriekol pápežskej pompéznosti a slávy a snažil sa o priamy kontakt s ľuďmi.
Vo svojich slovách a gestách neprezentoval seba ako duchovného pána pánov ale skôr ako „sluhu sluhov Božích“ (Gregor Veľký).
Čeliac početným finančným škandálom a lakomstvu cirkevných lídrov odštartoval rozhodné reformy Vatikánskej Banky a pápežského štátu a volal po transparentnej finančnej politike.
Ustanovením komisie ôsmich kardinálov z rôznych kontinentov podčiarkol potrebu kuriálnych reforiem a kolegiality biskupov.


Avšak neprešiel ešte rozhodujúcim testom jeho skutočnej vôle k reformám. Je pochopiteľné a potešujúce, že latinskoamerický biskup dáva na prvé miesto chudobných vo favelas vo veľkomestách. Avšak pápež katolíckej cirkvi nemôže stratiť zo zreteľa fakt, že iné skupiny ľudí v iných krajinách trpia inými druhmi „chudoby“ a rovnako volajú po zlepšení ich situácie. A títo ľudia sú práve tí, ktorých môže pápež podporiť ešte oveľa bezprostrednejšie ako tých vo favelas, za ktorých nesú primárnu zodpovednosť štátne organizácie a spoločnosť ako taká.

Synoptické evanjeliá rozpracovali širšie porozumenie konceptu chudoby. V Lukášovom evanjeliu sa blahoslavenstvo vzťahuje nepochybne na skutočne chudobných v materiálnom zmysle slova. V Matúšovom evanjeliu sa toto blahoslavenstvo vzťahuje na „chudobných duchom“, ktorí sú si ako žobráci pred Bohom veľmi dobre vedomí svojej duchovnej chudoby. Takto v jednej línii s ostatnými blahoslavenstvami, nezahŕňa len chudobných a hladných, ale aj tých, ktorí plačú, ktorí sú vynechaní, marginalizovaní, zanedbávaní, vylúčení, vykorisťovaní, zúfalí. Ježiš oslovuje obidve skupiny biednych a stratených v situácii extrémnej núdze (Lukáš) ako aj tých, ktorí sa nachádzajú v situácii vnútornej núdze (Matúš), všetkých tých, ktorí sú ustarostení a obťažení, vrátane tých, ktorí sú zviazaní pocitom viny.

Tak sa počet chudobných, ktorí potrebujú podporu mnohonásobne zvýši. Zvlášť podporu od pápeža, ktorý môže pomôcť viac ako iní vďaka jeho úradu. Podpora od neho ako reprezentanta cirkevnej inštitúcie a tradície znamená viac ako len utešujúce a povzbudzujúce slová; znamená to aj slová milosrdenstva a charity. Tu hneď prídu na um tri veľké skupiny ľudí, ktorí sú chudobní v katolíckej cirkvi.

Prvou sú rozvedení. Z mnohých krajín a počítajú sa na milióny, veľa z nich je vylúčených z možnosti pristupovať k sviatostiam v cirkvi počas celého ich života len preto, lebo sa znova zosobášili. Dnešná väčšia sociálna mobilita, flexibilita a sloboda rovnako aj významne vyššia priemerná dĺžka života kladie väčšie požiadavky na partnerov v celoživotnom vzťahu. Zaiste pápež rozhodne musí zdôrazniť nerozlučnosť manželstva aj za týchto ťažkých podmienok. Avšak toto prikázanie nebude vnímané ako apodiktické odsúdenie všetkých tých, ktorí zlyhajú a nebudú môcť očakávať odpustenie.

Ide skôr o to, že tento predpis vyjadruje zámer, ktorý vyžaduje celoživotnú vernosť, tak ako ju žije dnes nespočetné množstvo párov. Milosrdenstvo, po ktorom František volá by umožnilo cirkvi pripustiť znovu sobášeným osobám pristupovať k sviatostiam, ak po tom vážne túžia.

Druhou skupinou sú ženy, ktoré sú v cirkvi ostrakizované kvôli ich cirkevnej pozícii, kvôli antikoncepcii, umelému oplodneniu aj kvôli potratom a často sa ocitnú v situácii duchovnej núdze. Sú ich v celom svete milióny. Len malá menšina z katolíckej žien rešpektuje pápežský zákaz používať „umelú“ antikoncepciu a mnoho z nich s pokojným svedomím pristúpilo na umelé oplodnenie. Potrat by nemal byť zľahčovaný alebo dokonca považovaný za prostriedok regulácie pôrodnosti. Avšak ženy, ktoré sa z vážnych dôvodov rozhodli pre potrat a často prešli aj skúsenosťou veľkého morálneho konfliktu, si zaslúžia porozumenie a milosrdenstvo.



Treťou skupinou sú kňazi, ktorí sa rozhodli zanechat kňazskú službu preto, lebo sa rozhodli oženiť. Na všetkých kontinentoch ich je niekoľko desiatok tisíc. Mnohí kvalitní mladí muži sa dokonca ani nestanú kňazmi primárne kvôli predpisu celibátu. Nepochybne, dobrovoľný celibát kňazov bude aj naďalej mať svoje miesto v katolíckej cirkvi. Avšak zákonný predpis, že cirkevní úradníci ostanú neženatí, protirečí slobode garantovanej Novou Zmluvou, ekumenickej tradícii prvého tisícročia a modernej koncepcii ľudských práv. Zrušenie povinného celibátu predstavuje najefektívnejší prostriedok proti katastrofickému nedostatku kňazov, ktorý si môžeme všimnúť všade a s ňou aj spojený kolaps pastorálnej služby. Ak by cirkev chcela zachovať povinný celibát, nie je možné ani uvažovať o želateľnej ordinácii žien na kňazov.

Všetky tieto reformy sú urgentné a malo by sa o nich diskutovať na stretnutí ôsmich kardinálov (konalo sa už v 1.-2. októbra). František čelí na tomto mieste významnému rozhodnutiu. Preukázal už veľkú citlivosť a empatiu pri pohľade na ťažkosti ľudí a preukázal kus odvahy v rôznych situáciách. Tieto kvality mu umožňujú potrebné a do budúcnosti hľadiace rozhodnutia ohľadom týchto tém, z ktorých niektoré sú problémom už celé storočia.

Vo svojom rozhovore publikovanom 20. septembra 2013 v jezuitskom časopise, publikovanom celosvetovo, vrátane La Civiltà Cattolica a America, František uznáva dôležitosť otázok ako je antikoncepcia, homosexualita a potrat. Avšak odmieta stavať tieto otázky príliš do centra cirkevného poslania. Správne volá po „novej rovnováhe“ medzi týmito morálnymi otázkami a podstatnými impulzmi samotného evanjelia. Avšak táto rovnováha môže byť dosiahnutá len ak sa reformy, ktoré sa opakovane a opakovane odkladali, naozaj realizujú, aby tak tieto zásadne sekundárne morálne otázky neobrali ohlasovanie evanjelia o jeho „čerstvosť a príťažlivosť“. Toto bude pre Františka veľkou výzvou.

Hans Küng | 23. september 2013

Hans Küng, švajčiarsky občan, je emeritným profesorom ekumenickej teológie na univerzite v Tübingene v Nemecku. Je čestným prezidentom Globálnej etickej nadácie www.weltethos.org.

www.kocur.blog.sme.sk