Listy od ľudákov

Píšu mi kotlebovci, že dobre píšem. Že nemajú problém s tým, že sú vraj fašisti, len ten pojem fašizmu je pre nich trochu iný. V priloženom texte z časopisu Kultúra dostanem za úlohu si prečítať o talianskom fašizme ako o kultúrnom spojení protiliberálnych síl národných socialistov so všetkými tradičnými silami, ktoré majú ochrániť dobovú taliansku spoločnosť pred modernými prúdmi. A upevniť tradičné hodnoty. Povedomé.

Na rozdiel od medzinárodných socialistov, ktorí skončia v ľavičiarskom košiari. Fašisti sú dobrí, lebo sú za ochranu spoločnosti pred rozvratom. Podľa talianskeho profesora Giovanni Cantoniho vraj talianski či rakúski, portugalskí, litovskí, estónski, fínski, lotyšskí, poľskí či slovenskí fašisti nie sú rasisti.
Odpíšem známemu, že ďakujem za text, ale kotlebovci veru rasisti sú a ani sa tým netaja. Známy, ktorý číta Krajniaka, mi odpíše, že isté je len to, že Ježiš vstal zmŕtvych.

Naša moslimská opatrovateľka

Potom zareaguje moja anonymná vraj dlhoročná sympatizantka, ktorú si pre jej krok z anonymity cením. Že ju jeden z mojich nedávnych textov aj dojal, ale že nesúhlasí, lebo jej skúsenosť zo Západu je taká, že utečenci tam skutočne obracajú kultúru naruby a že sa bojí o rodiny svojich detí, ktoré tam žijú a predpokladám, že tam aj žiť ostanú. Len tí prisťahovalci sú vraj iní ako tí naši prisťahovalci z Podkarpatskej Rusi, o ktorých sa starala počas vojny moja stará mama, lebo oni sa tu začlenili, ale títo utečenci sa tu integrovať nechcú.

Ťažko sa mi to posudzuje, lebo istý čas sme boli odkázaní pre deficit rodinnej infraštruktúry na služby opatrovateľky. A bola to moslimka. Integrovaná, doma mali čisto a boli milí, zdvorilí a naša dcéra k nej chodila rada. Spolu s ďalšími dvoma ďalšími kresťanskými, ateistickými či európskymi deťmi. Takí boli totiž ľudia, čo nám na ňu dali referencie. Každé ráno sme našu dcéru po isté obdobie vydávali do rúk moslimky uprostred moslimskej štvrte, ktorá by asi spĺňala charakteristiky uzavretej komunity. Bytovky v okolí boli prevažne plné pôvodných moslimských obyvateľov. Bola to komunita druhej až tretej generácie.

Ako rozumieť Hanusovi

Potom sa mi sprostredkovane ozve istý František Vnuk, ktorý si robí starosti s tým, že som vraj proticirkevne a protislovensky zameraný. Nepíšem pod heslom „Za Boha, za národ“. Verím síce v Boha, chodím do kostola a mám slovenský cestovný pas, ale ako to už býva: verím nesprávne a nemodlím sa k Jozefovi Tisovi.
Vraj u Ladislava Hanusa sa nachádzajú svetlé pasáže pri spomienkach na Slovenskú republiku 1939 - 1945. Nuž áno. Zvukový záznam, podľa ktorého knihy vznikali, je verným obrazom spomienok a neobsahuje teologické traktáty ani morálno-teologické závery. Kým spomínané dielo Princíp pluralizmu z pera profesora Hanusa je morálno-filozofickým dielom teológa. A áno, profesor Hanus je mŕtvy. Kázeň na jeho pohrebe odznela v ružomberskom kostole z úst Janka Magu. Toho Janka Magu, ktorý spolu s Ladislavom Hanusom, v roku 1992 aj v mojej prítomnosti nahlas uvažoval, že samostatnosť sme chceli, ale nie takúto a takto, ako to vtedy robil Vladimír Mečiar. Pri tom som už bol osobne.

Za 500 ríšskych mariek...

Spomienky na Tisa už zďaleka neboli romantické a mať svoj štát už neznamenalo život. Zvlášť, ak bolo už nespochybniteľne jasné, že násilne zomrel človek a zopakovalo sa to za 500 ríšskych mariek niekoľkodesaťtisíckrát. Aj keď spomienky na slovenský štát ešte mohli byť na magnetickom zázname svedka storočia preniknuté spomienkovým optimizmom. Spomienky profesora Ladislava Hanusa však nie sú jeho morálno-teologickým postojom. To azda pán profesor Vnuk pochopí. Iba ak by chcel aj Ladislava Hanusa namočiť do...

Nuž, milí naši Slováci. Nemôžem sa venovať profesionálne týmto výskumom, lebo nežijem v krajine, kde by som mohol ako teológ naplno a slobodne skúmať predmet môjho záujmu.
Teologické fakulty sú „obsadené“ onakvejšími profesormi. Tu je teda aspoň moja krátka reakcia od „sporáka“.


Uverejnené v denníku SME