Je to naše Slovensko, nie vaše, pán premiér...
Zisťujem, že si pamätám to, čo sa tu práve odohráva. Už som dosť starý na to, aby som si vybavil novinové články komunistickej Pravdy o protisocialistických živloch a o nepriateľoch vlasti. Vtedy, keď sme počúvali Hlas Ameriky či Slobodnú Európu, hovorili komunistickí ideológovia o štvavých zahraničných vysielačkách a o tom, ako my tu chceme pokojne pracovať.
Dnes sa hovorí o zahraničných záujmoch či protislovenskom sprisahaní médií. Práve preto je vyjadrenie premiéra o protislovenskosti médií či označovanie ľudí, ktorí píšu o tom, čo sa tu práve deje a nie je to pre vládu lichotivé, len variáciou komunistického propagandistického slovného zvratu.
Aj vtedy hovorili o nepriateľoch socialistického zriadenia, o reakcionároch a zároveň komunikovali svoju neskrotnú vôľu stotožniť sa so štátom, v ktorom ovládali políciu, armádu, ľudové milície aj súdy. Kto odtiaľto utekal, toho na hraniciach zastavili alebo rovno zastrelili, nahuckali na neho divé psy, aby ho roztrhali, a potom v prítomnosti či v neprítomnosti súdili podľa komunistických zákonov komunistickí sudcovia. A delili si korisť, konfiškovali majetky, prenasledovali príbuzných, ničili životy tých, ktorí ostali.
Presadli do SUV
Potom prišiel november 1989 a oni si – podľa ich vlastných slov – nič nevšimli. Preniesli svoje aktíva a siete do inej strany a inej banky a pokračovali s úľavou oslobodení od gerontokracie politbyra vo svojom živote. Čierne „šesťstotrojky“ a „šestotrinástky“ vymenili za západné „esúvečká“ a užívajú si ďalej privilégia a nedotknuteľnosť. Ani to im však nestačí. Nastáva recidíva, lebo závislosť od moci je silnou drogou. Stále nepochopili, že politici nie sú majiteľmi tohto štátu a jeho obyvateľov. Sú jeho správcami. Preto musia byť volaní na zodpovednosť, ak sa veci „nedaria“. A ak tu je dôvodná pochybnosť, musia si dať námahu všetko zrozumiteľne vysvetliť. Ak to nedokážu, začínajú mať problém.
Násilie na našich ušiach
Občania tejto krajiny a ich deti nie sú povinní počúvať od najmocnejšieho muža krajiny slová, ktoré šíria strach, sú plné hnevu a nenávisti, polarizujú spoločnosť a dostávajú nás do mentálneho sveta bordelov a ľahkých žien, kde sa zrejme autor takýchto vyjadrení pohybuje.Ten spoľahlivo budovaný pocit nepriateľa z obdobia studenej vojny a dobre budovanej dvojtvárnosti režimu, ktorý naháňal strach políciou, ktorá bojovala všetkými prostriedkami proti vnútornému nepriateľovi, je mi známy.
Po utečencoch bol takto vygenerovaný pre verejnosť ďalší zdroj strachu. Bývalá zamestnankyňa, študentka, ktorá sa vrátila na Slovensko a zahraniční protislovenskí agenti v našich médiách.
No politická reprezentácia demokratickej krajiny si nemôže privlastniť moc a tváriť sa, že štát patrí len jej. Podozrenia z netransparentného konania majú byť vyšetrené a verejnosť by o tom mali informovať príslušné orgány, aj keby o tom písala Komsomolská pravda.
Toxické vyjadrenia dehonestujúce novinársku obec aj uši slušného človeka z úst predsedu vlády sú preto veľmi zlým precedensom. Takéto verbálne násilie je len poslom budúceho procesu polarizácie, ktorý nemusíme zvládnuť bez vypätia všetkých síl.
Nehovoriac o tom, ako takéto vyjadrovanie a konanie posilňuje deštruktívne pohľady na politické a spoločenské dianie. A urýchľuje príklon k extrémistickým riešeniam problému, na ktoré už upozorňujú niektorí pozorovatelia slovenskej spoločnosti.
Papalášska nedotknuteľnosť
Nikomu dnes neprekáža predsedníctvo Slovenska alebo jeho úspech. Ak občanom tejto krajiny niečo prekáža, tak je to zneužívanie moci a papalášska nedotknuteľnosť jej nositeľov pri spravovaní štátu. Presúvanie prostriedkov štátu z verejných zdrojov do súkromných rúk sa deje síce pravdepodobne podľa zákona, lebo legislatívne odbory štátnych inštitúcií sú predsa v dobrých rukách. Ale tieto prostriedky chýbajú zdravotným sestrám, lekárom, učiteľom, sociálnym pracovníkom, chýbajú úradníkom a iným, ktorí sa nechajú trápne podplácať, lebo to je to, čo tu ešte funguje.
Preto sa občan tejto krajiny tak spolieha na korupciu, kontakty a neštandardné príjmy. Dodávajú mu poslednú istotu, že veci dopadnú dobre či lepšie, ako keby ich ponechal len na štátne inštitúcie. Je hanebné, ak si politici berú za rukojemníkov občanov tejto krajiny a vydierajú ich tým, čo patrí všetkým. Hrdosťou na krajinu, v ktorej žijú a v ktorej chcú všetci slušne a bez strachu žiť. Tí, čo sa vracajú zo zahraničných univerzít, aj tí, ktorí tu vychovávame už aj naše deti.
Amnestie, Hedviga, Váhostav, Bonaparte
Nedávno spravodajstvo prinieslo príbeh troch mladých hokejistov z východu Slovenska. Jakubovi V. súd vymeral dva roky, jeho spoluhráčom Petrovi K. a Liridonovi G. po šesť mesiacov podmienečne. Trojica obžalovaných pred zápasom materského klubu HC Košice s HK Mládež Michalovce v juniorskej hokejovej extralige vyzvala vlastných brankárov, aby „pustili zápas“ v prospech Michaloviec. Za to im sľubovali 50 až 200 eur.
Je správne, ale zároveň aj zarážajúce, že malé rybičky takto exemplárne pykajú, kým podozrenia, že boli rafinovane „preinvestované“ státisíce či milióny z verejných zdrojov sa nedostanú ani do rúk vyšetrovateľov. Úlohou médií – verejnoprávnych aj súkromných – je na to upozorňovať a volať na zodpovednosť práve tých, ktorí za to zodpovednosť nesú. Inak ako na základe informácií priamych svedkov takéhoto konania to ani nejde.
Neochota vyšetriť prešľapy papalášov sa tu vlečie cez najvypuklejší prípad v podobe Mečiarovej amnestie, keď boli aktéri a zosnovatelia zločinu oslobodení ešte predtým, ako by sa prípad vôbec dostal pred súd. Pochybnosti o tom, že právo na spravodlivý súdny proces je nedosiahnuteľnou métou občanov, ktorí sa cítia poškodení, prehĺbil napríklad aj prípad Hedvigy Malinovej, prípad reštrukturalizácie Váhostavu a desiatok živnostníkov, ktorí ostali bez peňazí. Alebo podivné súvislosti obchodných vzťahov, vzájomných prepojení a spolupráce členov vlády s obyvateľmi a majiteľmi rezidencie Bonaparte.
Premiér tvrdí, že nie je jedným z nás, je viac
Spoločným menovateľom týchto prípadov nie je neprajnosť voči slovenskému predsedníctvu. Je ním zhovievavosť inštitúcií, ktoré by mali zabezpečovať ochranu aj výkon spravodlivosti a zákonnosti voči konaniu, ktoré vzbudzuje pochybnosti, ak je v hre niekto vplyvný či prepojený na vplyvné prostredie. Premiér pred časom povedal, že je logické, ak je niekto majetný, tak bude mať lepšieho advokáta, ktorý ho zo všetkého „vyseká“. V sobotu či v nedeľu v priamom prenose opäť zdôraznil a predviedol na vlnách Rádia Slovensko, že rovnosť pred zákonom a rovnosť všetkých ľudí neuznáva ani v bežnej komunikácii s moderátorom verejnoprávneho média, ktorý robí len svoju prácu.
Nenávisť a strach papalášov z médií je snahou spochybniť to posledné, čo po vážnom rozklade straníckeho prostredia v marcových voľbách ešte plní svoju funkciu. Kto si spomína na druhú polovicu osemdesiatych rokov, vie, že takzvaná glasnosť bola predvojom konca komunistickej propagandistickej akcieschopnosti, oslabenia jej vplyvu v sovietskych európskych satelitoch a začiatkom konca sovietskeho režimu.
A všetok tento hnev a roznecovanie nenávisti len preto, lebo niekto upozornil na možné nehospodárne zaobchádzanie s verejnými prostriedkami a zapojil do svojich pochybností aj verejnosť. Nie je to, súdruhovia, náhodou tak trochu už rozkrádanie majetku v socialistickom vlastníctve? Ako dlho bude trvať táto záverečná sekvencia hegemónie strany SMER a koľko si toho ešte budeme musieť z vlastných úst a hlavy Roberta Fica vytrpieť? A v neposlednom rade je tu však stále otvorená otázka, čo príde potom.
SME 29. 11. 2016
 späť |
 tlač |
 hore |
O editorovi webu
Miroslav Kocúr, ThDr., PhD., vyštudoval teológiu na Univerzite Komenského Bratislava. Postgraduálne štúdium biblickej exegézy absolvoval na Biblickom inštitúte v Ríme, Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme a na Gregoriánskej univerzite v Ríme. Prednášal na Katolíckej univerzite v Ružomberku a TI v Spišskom Podhradí. Bol riaditeľom Katolíckeho biblického diela na Slovensku. Bol spoluzakladateľom a prvým riaditeľom Bilingválneho gymnázia C. S. Lewisa v Bratislave. Prednášal na BISLA v Bratislave. V novembri 2011 bol menovaný za riaditeľa VIA IURIS.
V januári 2014 začal spolupracovať s neziskovou organizáciou LEAF pri podporných a vzdelávacích programoch pre študentov a žiakov základných a stredných škôl. Je autorom prekladov, odborných publikácií, článkov, reflexií pre domáce i zahraničné inštitúcie.
Miroslav Kocúr, ThDr., PhD., vyštudoval teológiu na Univerzite Komenského Bratislava. Postgraduálne štúdium biblickej exegézy absolvoval na Biblickom inštitúte v Ríme, Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme a na Gregoriánskej univerzite v Ríme. Prednášal na Katolíckej univerzite v Ružomberku a TI v Spišskom Podhradí. Bol riaditeľom Katolíckeho biblického diela na Slovensku. Bol spoluzakladateľom a prvým riaditeľom Bilingválneho gymnázia C. S. Lewisa v Bratislave. Prednášal na BISLA v Bratislave. V novembri 2011 bol menovaný za riaditeľa VIA IURIS.
V januári 2014 začal spolupracovať s neziskovou organizáciou LEAF pri podporných a vzdelávacích programoch pre študentov a žiakov základných a stredných škôl. Je autorom prekladov, odborných publikácií, článkov, reflexií pre domáce i zahraničné inštitúcie.
Centrum pro studium demokracie a kultury
