Elitné kluby

 

Česko-Slovensko „sa zbavilo“ svojich kultúrnych, technických, akademických i duchovných elít v niekoľkých vlnách. Prvou bola povojnová politická polarizácia a triedne rozdelenie spoločnosti. Pofebruárová politická situácia posunula úvahy, ktoré boli v českej a slovenskej spoločnosti menšinovo prítomné len v boľševickej časti politického spektra do praktickej roviny. Nový systém sa ľudí ducha a takých, ktorí sa nebáli komunikovať svoju odbornú a mravnú integritu zbavoval násilím. Politické procesy päťdesiatych rokov sa vyrovnávali s otvorenými odporcami diktatúry robotníckej triedy. Časť elít sa očarená priklonila k budovaniu socialistickej spoločnosti v dobrej viere. Časť sa nechala zviesť túžbou radikálne sa vyrovnať s tými, ktorí patrili do tábora politických oponentov – nekomunistov. Zákernosť tzv. ľudovodemokratického režimu postupne demaskovali aj jeho stúpenci. Žiaľ niektorí z nich až na popravisku či vo väzeniach, ktoré pôvodne stavali niekomu inému. Bolo to bolestné obdobie, počas ktorého sa socialisti v radoch komunistickej strany presvedčili, že komunizmus sovietskeho typu nie je typom a už vôbec nie alternatívou nedokonalej parlamentnej demokracie. Tam sa rodil potenciál konštruktívnej opozície a zrodu alternatívy, ktorá sa zmobilizovala na svoje najväčšie artikulované vzopnutie proti totalitarizmu v druhej polovici 60. rokov. Skonsolidované komunistické impérium tomuto hnutiu nasadením armády odolalo. Vlna likvidácie tvorivej nádeje vyústila do druhej vlny masového odchodu českých a slovenských elít do vnútorného alebo zahraničného exilu.

 

Pojem starí Slováci, o ktorých sa už druhý týždeň na Slovensku hovorí, nadobúda stále viac politický ako historický odtieň. Politikom odborníci zo SAV odkázali, že v prípade, že nevedia všetko, môžu sa na nich obrátiť a nebude to hanba. Iní historici podporili politikov. Svoji svojich. Jedno je však isté a neplatí to len pre slovenskú spoločnosť. Obracanie sa do hlbokej histórie kvôli zdôvodneniu vlastnej prítomnosti či kvôli zdôvodneniu vlastných politických sebaurčovacích práv je prejavom patriacim skôr do minulosti. Tak sa pri pohľade do devätnásteho storočia núkajú mená a postavy nositeľov týchto národoveckých postojov. Kontext aj politická situácia však sú rozdielne. Je náročné hľadať  podobnosť vtedajších elít s dnešnými reprezentantmi politickej, hospodárskej, kultúrnej či vedeckej obce. Zadefinovanie elity ako skupiny majúcej pozitívny vzťah k elitám druhej polovice 19. storočia má v sebe zárodok nedorozumenia práve kvôli procesu, pri ktorom elity vtedy a dnes mali asistovať. Vtedy išlo prvoplávnovo o emancipáciu, dnes sú v úlohou dňa integračné úlohy. Elita sa preto nedá zadefinovať ako historizujúci klub. Úlohou elity je rozoznať priority a vytvoriť v spoločnosti atmosféru, ktorá bude akcelerovať ich naplnenie. Poznanie histórie a historická pamäť je pri tom dôležitým nástrojom z metodologického hľadiska. Obsahy, ktorými elity definujú svoje konania však nutne musia reflektovať nový kontext domácej, európskej aj svetovej spoločnosti.

 

Elitu je možné rozpoznať aj podľa postojov, ktoré môžeme charakterizovať ako paradigmatické. Elity vedia, že pluralita a názorová rôznosť je prirodzeným javom. Názorová pestrosť je dôsledkom stále diferencovanejšej spoločnosti. Preto je len logické, že elity generujú jednotlivcov a skupiny, ktoré sú vo vzájomnej opozícii a polemike. Hľadanie riešenia spoločenského problému alebo výzvy môže prebiehať len v takomto napätí. Elity ponúkajú spoločné riešenia, lebo len také riešenia dávajú nádej na trvalo udržateľný rozvoj spoločnosti. Elity komunikujú, vysvetľujú a otvárajú vždy znova riešenia problémov, ktoré ostali nejasné a nedohodnuté. Názorový odporca je výzvou na premyslenie vlastného stanoviska a jeho lepšiu argumentáciu. Elita je proti elitárstvu úzkych skupín a ponúka transparentne a zrozumiteľne svoje postoje.  Elita sa stáva elitou práve na základe spoločenského konsenzu pri riešení sociálnych, hospodárskych, politických či kultúrnych záležitostí. Stáva sa referenčným a mienkotvorným rámcom spoločenského diania.

 

Reprezentatívne zbierky kladných hrdinov a skvelých osobností minulosti sú historickým faktom. V rámci výchovy k vlastenectvu či politickej lojalite sa však môžu politicky vyhlásené mená a autority stať namiesto inšpiratívneho modelu skôr odstrašujúcim príkladom. Takto sa stáva propagandisticky „zostavená“ a odprezentovaná elita politickým produktom.  To ju oberá o vnútorný obsah. V tomto prístupe je už vopred prítomné nebezpečenstvo, že bez diskusie a porozumenia názorovo odlišných oponentov sa vzory niektorých skupín, môžu stávať predmetom napätí a nedorozumení v inej časti spoločnosti. Elita ako taká má svoje nadčasové horizonty. Zásadné interpretácie sa totiž postupne udomácňujú a nemenia sa v čase podľa politickej situácie či spojencov. Preto aj elita ostáva elitou. Dátumy a sviatky, ktoré sú dôležité sa nemenia. Ostávajú, lebo sa stali dôležitými na základe diskusie zainteresovaných elít. Diskusia o elitách nie je diskusiou o nominácii do reprezentatívneho súboru jednotlivcov. Ide oveľa viac o kritériá, ktoré si spoločnosť pre svoje budúce vzory, lídrov a elitu vyberie. V tieni elity dnešnej vyrastá budúca elitná vrstva tých, ktorí budú prakticky svojim pôsobením na „scéne“ ukazovať o čo tejto spoločnosti ide.

 

Ako to je s elitami na Slovensku na prelome tisícročí? Slovenské prostredie vnímajú kompetentní pozorovatelia ako prostredie identifikujúce sa vo svojej podstate s predindustriálnymi formami konfesie a agrárnosti. Sociálne väzby často ostávajú na úrovni konkrétnej a osobnej priamosti: sú prevažne rodinné, rodácke a klanové. Slovenská politická elita posledných dasaťročí pozná navyše aj väzbu komplictva. To vzniklo vtedy, keď zločinecký režim zapájal do správy spoločnosti aj inštitucionálne kryté zločinecké organizácie alebo sám takto pôsobil a následne svoje konanie amnestoval. V tejto forme identifikácie sa s elitou sú korene neschopnosti súdobej slovenskej spoločnosti opustiť každodennosť vzájomnej „užitočnosti“ a s ňou súvisiace formy korupčného správania. Ján Bakoš vo svojej knihe Intelektuál & Pamiatka, ktorú v roku 2004 vydalo nakladateľstvo Kalligram napríklad konštatuje, že na Slovensku objektívne poznanie, vedecký výskum a intelektuálna poctivosť ostávajú popoluškou. Je potrebné povedať, že sa stávame  postupne svedkami dôsledkov tejto tendencie. Nedostatočná pozornosť venovaná vzdelaniu a mechanizmom, ktorými spoločnosť má možnosť ho pozitívne stimulovať je nahrádzaná univerzitným a pseudovedeckým folklórom. Veda je chápaná ako komodita, dekor a sympatický doplnok. „Uživiť“ sa však ňou zatiaľ nedá. Čas a priestor pre rast, ktorý akákoľvek elita potrebuje si vyžaduje veľkorysosť a trpezlivosť. Intelektuálna poctivosť nepozná skratky. Elita môže vyrásť len na podhubí zodpovedného hľadania pravdy vo všetkých oblastiach života.

 

Elita a jej sebavedomie

Tom Nicholson si v jednom zo svojich nedávnych komentárov povzdychol, že je škoda, že podobne ako ekonomika nerastie desaťpercentným tempom na Slovensku aj politická kultúra. Práve tá do značnej miery cez všadeprítomné médiá určuje nielen mená ale predovšetkým spôsob, ako sa jednotlivec stáva kandidátom elitného klubu. Sponzorov, akých majú niektoré slovenské športové odvetvia, im môžu univerzity a slovenské talenty z iných oblastí len ticho závidieť. Hovori sa síce stále viac o tzv. corporate social responsibility veľkých firiem, no je to skôr módny trend ako skutočne relevantný príspevok k podpore tých, ktorí by sa mohli stať prínosom a skutočným kapitálom tejto spoločnosti. Niet divu, že sebavedomie týchto ľudí rastie a rozvíja sa skôr na zahraničných pracoviskách či univerzitách. Konfrontácia mladého vedca, či umelca s hviezdami showbiznisu alebo športu vyznieva na Slovensku pre budúceho predstaviteľa spoločenskej elity frustrujúco. Tento nepomer je hrozivý. Humanizmus – liberálny aj kresťanský -  sa vo svojom snažení snaží o syntézu toho najlepšieho, čo ľudský rod vo svojej databáze má. Dušou kultúry je podľa tých, ktorí sa týmito úvahami zaoberali predovšetkým kultúra duše. Etická integrita ostane nadradenou kategóriou pre vstup do elitného klubu pre politika, vedeckého pracovníka, športovca, veľkopodnikateľa či živnostníka. Otázkou je, či ich tam naša dnešná „tiež-elita“ ešte pustí. A ak nie, tak vyvstáva následne ďalšia otázka: Ako dlho to bude ešte trvať?