Dať ešte do zvončeka?

O hodnotách sa zvyčajne hovorí vtedy, keď dôjde k ich relativizácii alebo náhlej a neočakávanej reinterpretácii. Krajné riešenia sú v takýchto situáciách najviditeľnejšie a ich zástancovia majú zvyčajne najmocnejší hlas.

Život sa však odohráva medzi týmito krajnými pozíciami. Odtiaľ pochádzajú vyjadrenia o mlčiacej väčšine. Tí ktorí majú na spoločenské javy umiernený názor, sú vraj vo väčšine. Nemusí to tak byť, ak zvážime, že mlčanie nie je vyjadrením názoru a už vôbec nie aktívnym postojom. Metafora, ktorá hovorí o kultúre dnešnej spoločnosti ako o kultúre smrti, zaváňa takýmto neprimeraným zjednodušením, a preto je pre ľudí, ktorí jej nerozumejú v duchu katolíckeho učenia do značnej miery až ofenzívna.

Mlčať znamená súhlasiť

Ak v tomto momente väčšina spoločnosti, ktorá s extrémnymi riešeniami nesúhlasí, mlčí, má to jeden vážny dôsledok. Mlčanie budú zástupcovia extrémnych riešení interpretovať ako ich podporu. Ak mlčiaca väčšina nemá hovorcu, potrebuje ľudí, ktorí už nebudú mlčať. V hodnotovom spore kultúry cirkevného života a kultúry necirkevného života musia tieto hlasy zaznieť. Zjednodušené interpretácie a militantný slovník situáciu len polarizujú. Ak pastiersky list slovenských biskupov na úvod adventu nasmeroval slovenských kresťanov na cestu takejto komunikácie, nechal sa namiesto pozitívnych modelov evanjelia inšpirovať niečím mylným. Ukazuje sa, že slovenskí katolícki cirkevní lídri definitívne opustili záujem byť tými, ktorí názorové póly zbližujú a vydali sa na cestu radikalizácie spoločenského diskurzu. Tento sebapotvrdzujúci postoj je v istom zmysle veľmi nebezpečný.

Kresťania katolíci si svojich lídrov nevolia, no zároveň ich v duchu štábnej kultúry nemôžu účinne kritizovať a volať na zodpovednosť. „Posielajú“ im ich z Ríma. Rím vymenoval a držal roky vo funkcii trnavského arcibiskupa Jána Sokola, hovoriaceho verejne o blahobyte za Slovenskej republiky 1939 - 1945 praktizujúcej genocídu na svojich občanoch, Rím držal vo funkcii dlhé roky aj kardinála Jána Chryzostoma Korca, ktorý posvätil prvú pamätnú tabuľu jej prezidenta, Rím tiež po troch rokoch odvolal arcibiskupa Bezáka, ktorý okrem iného odmietol pozitívne hodnotenie režimu Slovenskej republiky 1939 – 1945. Rím chce, aby slovenskú katolícku komunitu viedli biskupi, ktorí sú dnes združení v Konferencii biskupov Slovenska. Dôležité je vedieť, že v katolíckom chápaní úcta k cirkevnej autorite znamená v bežnom slovenskom vnímaní jej takmer náboženské uctievanie a nekritické prijímanie.

Mnohí sú dnes očarení pápežom Františkom. Ako však vidíme z lokálneho spôsobu výkonu moci, v katolíckej komunite na Slovensku sa nič nezmenilo. Odvolávanie a „vycestovanie“ arcibiskupa Bezáka sa zavŕšilo práve za „vlády“ Františka. Naopak, rétorika biskupov sa pritvrdzuje a v období radikalizácie verejného diskurzu neponúka pozitívnu alternatívu. Kňazi ako Marián Kuffa, Anton Srholec a zopár iných ostávajú len osamotenými výnimkami, ktoré potvrdzujú pravidlo. No a mlčiaca väčšina mlčí.

Slová nasledujú postoje

Kultúra komunikácie a života menších komunít môžu pôsobiť transformačne na našu spoločnosť. Krajné riešenia sú najviditeľnejšie a ich zástancovia majú zvyčajne najmocnejší hlas. Transformácia môže mať preto aj negatívne znamienko a výsledkom deformovaného spoločenského diskurzu môže byť aj deformovaná realita.

Skúsenosti s pogromami a deportáciami už na tomto území máme. Spätne sa aj v oficiálnych dokumentoch rímskokatolíckej cirkvi konštatuje, že ich úspech spočíval aj v tom, že príliš široké masy boli znecitlivené zjednodušenými teologickými interpretáciami, predchádzajúcou spoločenskou situáciou, a preto občania precitli príliš neskoro. Prvým utečencom z táborov smrti dokonca nechceli ani uveriť.

Mali by sme si to pripomenúť predtým ako znecitlivieme pri dnešnom diskurze. Slová o kultúre smrti a riešenia, ktorými boli pre názorových oponentov „kedysi“ napríklad aj tábory smrti, nemajú od seba až tak ďaleko, ako sa môže zdať. Paralela je po ruke. Keď bývalý arcibiskup Sokol požehnal pred rokmi úsilie predstaviteľov dnes už zakázanej Slovenskej pospolitosti, vyzeralo to ako sentimentálny folklór starého pána. Dnes je vodca pospolitosti už demokraticky zvolený a preto verejne akceptovaným verejným činiteľom.

Skúška správnosti

Práve preto tu je aj taká možnosť, že väčšina mlčí, lebo s takýmito riešeniami súhlasí. Ak je medzi katolíckymi kresťanmi živá aj iná názorová skupina ako tá, ktorej hovorí z duše ostatný pastiersky list, mala by sa prihlásiť o slovo. Jedine to môže vyvrátiť možnosť o súhlasnom mlčaní. Je už zrejmé, že Konferencia biskupov Slovenska bude s dnešnou občianskou spoločnosťou komunikovať z pozície sily. Pri všetkom optimizme spojenom s novým pápežom si povedzme, že pápež František kolektívneho autora pastierskeho listu určite neodvolá.

Deliaca čiara opäť raz nevedie jednoduchými líniami medzi „my a oni“. Veľa katolíkov na Slovensku sa prestáva vo svoje cirkvi cítiť dobre. Je ťažké povedať, koľko ich je, no títo názoroví „emigranti“ z radov kresťanov katolíkov by preto mali mať právo v občianskej spoločnosti na spoločensko-politický azyl a podporu.

Proticirkevný pogrom totiž môže byť rovnako extrémistický ako pogrom za takzvaný život. Občianska spoločnosť môže stratiť pri zovšeobecňujúcej „expresívnej“ proticirkevnej komunikácii v radoch kresťanov niektorých kvalitných ľudí ako možných spojencov. Nech to znie akokoľvek zjednodušujúco, no „duša“ či mentálne zdravie slovenskej spoločnosti sa manifestujú práve v tom, či si v tejto chvíli ešte niekto vie zachovať napriek horúcemu srdcu aj chladnú hlavu a hľadá okrem konečného riešenia aj čiastkové riešenia, ktoré nám umožnia spoločne žiť a tvoriť lepšie miesto pre život pre všetkých.

Ako to povedať

Ostatne, aj kúkoľ si podľa evanjelia zaslúži, aby rástol na poli spolu so pšenicou. František z Ríma už aj naznačil, že on si neosobuje právo súdiť napríklad ľudí homosexuálnej orientácie. Áno, je to len jeho názor. No tento pápežov názor sa mi zdá bližší evanjeliovému posolstvu a jeho aktuálnej interpretácii ako slová slovenských pastierov.



Nebáť sa mať iný názor, než aký vyjadrili na začiatok adventu slovenskí biskupi, a povinnosť ho aj komunikovať už nie je len možnosť. Je to morálna povinnosť tých, ktorým na dobrom mene kresťanstva na Slovensku záleží. Báť sa a mlčať znamená súhlasiť.

Zároveň je jasné, že hovoriť sa nemusí len slovami. Avšak len artikulované osobné postoje veriacich ľudí postupom času vygenerujú aj odpoveď na otázku, či si demokratická spoločnosť môže vážiť a podporovať vieru a presvedčenie veriacich občanov, alebo sa ich má báť.


SME 6. 12. 2013

späť

tlač

hore