Počínajúc odhalením pamätnej tabule Tisovi a nateraz končiac odhalením Ďurčanského busty v Rajci boli pokusy o tichú rehabilitáciu predstaviteľov totalitného režimu Slovenskej republiky 1939-1945 od Novembra 1989 čoraz odvážnejšie.
Na pozadí argumentu o slobode slova sa dostávali do verejnosti úvahy o pozitívnej stránke života počas tohto režimu. Programovo sa pritom zabúda na jeho neľudskosť spojenú s aktívnou a programovou perzekúciou skupín obyvateľstva, ktoré režim tohto štátu vnímal ako nepriateľské z rasových, svetonázorových či politických dôvodov.
Po realizácii rozhodnutia Mestského zastupiteľstva v Rajci v súvislosti s inštaláciou busty Ferdinanda Ďurčanského sa už nedá uspokojiť len s morálnym apelom na svedomie ľudí pôsobiacich vo verejných funkciách. Opätovne sa ukazuje, že časť verejnosti aj zodpovedných činiteľov stále nevníma, že nie je v poriadku mlčky sledovať oživovanie smutných tradícií slovenských dejín spojených s autoritárskym režimom rokov 1939-1945 a prispievať tak k jeho tichej rehabilitácii.
Nebezpečné zľahčovanie
Opakované zľahčujúce vyjadrenia o slovenskom vojnovom blahobyte sú krajne nebezpečné. Príklady posledného vývoja v iných častiach Európy ukazujú, ako sa tichá radikalizácia spoločnosti postupne premieňa na čoraz vyššie percentuálne zastúpenie extrémistov v národných parlamentoch a mení sa na radikalizáciu otvorenú spojenú s xenofóbnymi a rasistickými podtónmi či s úplne otvorenými programom polarizujúcim spoločnosť.
Zdanlivo nevinné vedecké konferencie, výročné či spomienkové oslavy pomáhajú aj na Slovensku vytvárať dojem legitímnosti konania osobností, ktoré nesporne patria do histórie dnešnej slobodnej a demokratickej Slovenskej republiky, nie sú však jej ozdobou.
Pozitívny vzťah k historickým osobnostiam vyjadruje verejnosť sviatkami, ktoré si pripomína, miestami, na ktoré putuje, pamätníkmi a monumentmi, ktoré stavia vo verejnom priestore, aby na významné a dejinotvorné chvíle upozorňovali. Spomienka na minulosť dáva hĺbku prežívaniu prítomnosti a otvára zmysel budúcnosti a má svoj zmysel.
Limity
Sloboda slova a názoru má však vo verejnom priestore svoje limity. Oslava osobností a udalostí, ktoré majú tragický obsah pre významnú časť demokratickej verejnosti zasahuje citlivo práve obete ich konania a ich tragických následkov. Zároveň sa tým zľahčuje zodpovednosť a vina tých, ktorí za tieto tragické udalosti boli právne, politicky a morálne zodpovední.
Vo vzťahu k židovskému obyvateľstvu politický režim Slovenskej republiky 1939-1945 dôsledne uplatňoval politiku obmedzovania základných ľudských práv, osobnej slobody, práva na prácu, vzdelanie, vlastníctvo či osobný život. Legislatíva dávala od začiatku autonómie v roku 1938 tomuto neľudskému konaniu zákonný rámec.
Deportácie desiatok tisíc slovenských Židov boli len vyvrcholením príkorí a neľudského zaobchádzania s touto skupinou obyvateľstva. Slovenský štát týchto svojich občanov dlhodobo ponižoval a šikanoval. V úzkej spolupráci s fašistickým Nemeckom sa totalitný režim Slovenskej republiky 1939-1945 aktívne zúčastňoval na genocíde svojich občanov na základe premyslenej a dôkladnej protižidovskej legislatívy.
História sa stáva učiteľkou života len vtedy, ak sa z nej niečo naučiť chceme. Fakt, že sa pri spomienkových oslavách historických osobností a udalostí z obdobia 1939-1945 zamlčiava pravda o jeho nedemokratickom totalitárnom režime, je prepisovaním histórie a vedie k prekrúcaniu prítomnosti.
V tejto súvislosti je zaujímavé aj odborné stanovisko Historického ústavu SAV k osobe Ferdinanda Ďurčanského z 10. marca 2011, podľa ktorého je odhalenie busty popretím princípov, na ktorých stojí naša dnešná demokratická spoločnosť.
Spoločnosť zrelá na zmenu
Stálo by za úvahu, či by sa na základe týchto faktov spojených s oslavovaním exponentov spoločenského života obdobia Slovenskej republiky 1939-1945 nemala týmto fenoménom spoločenského života zaoberať Národná rada. Poľutovaniahodným - aj keď právne zrejme legitímnym - je zvlášť fakt ponechávania zodpovednosti za takéto konanie na miestnu samosprávu, bez možnosti efektívneho vstupu iných štátnych orgánov do takýchto procesov rozhodovania.
Ukazuje sa, že v dnešnej situácii je slovenská spoločnosť „zrelá" na právnu úpravu daného stavu, ktorá by nanovo zadefinovala verejný a súkromný priestor a taxatívne vymenovala podmienky, za ktorých nie je možné použiť meno exponentov totalitného režimu Slovenskej republiky 1939-1945. Ideálne by bolo po skúsenosti s pamätnou tabuľou Gustávovi Husákovi v bratislavskej Dúbravke zjednotenie prístupu aj v súvislosti s predstaviteľmi komunistického režimu.
Mená osobností na pamätníkoch, uliciach či iných verejných a súkromných budovách či priestranstvách z nich robia vzory a ich konanie sa tak stáva inšpiráciou pre súčasné i budúce generácie. Preto je dôležité pri ich výbere zvážiť ich prijateľnosť a širšiu nadstranícku spoločenskú zhodu. V prípade takých nejasností, aké sprevádzajú spomienkové oslavy, názvy ulíc či pamätné tabule a pomníky predstaviteľov totalitných režimov by bolo vo verejnom záujme užitočné zamyslieť sa nad programovejším legislatívnym riešením tohto javu.
Toto uvažovanie nie je namierené proti slobode slova a názoru. Jeho zámerom je skôr posilniť vo verejnosti presvedčenie a informovanosť o amorálnosti totalitárneho zriadenia Slovenskej republiky 1939-1945. Genocída obyvateľstva, na ktorej sa tento štát spolupodieľal, neznesie žiadne zľahčovanie.
Historické osobnosti je potrebné posudzovať na základe ich skutkov a toho, čo v dejinách ich konanie či nekonanie spôsobilo. Pomníky, názvy ulíc či inštitúcií, pamätné tabule či slávnostné konferencie a zhromaždenia vytvárajú vo verejnosti dojem ich prijateľnosti a spoločenskej akceptovateľnosti ich konania. Toto vedomie môže následne viesť k tomu, že sa tragické udalosti z minulosti môžu v takto pomýlenej verejnosti v novej nečakanej podobe zopakovať.
Miroslav Kocúr
späť
tlač
hore
