Rozhovor o iniciatíve pre euroDOMINO 18/2008

eD: Aký cieľ sledujete touto výzvou ? Aké konzekvencie očakávate ?

Nechceme sa prizerať je Občianska iniciatíva, ktorá vznikla 20. apríla a vyjadruje solidaritu s obeťami holokaustu, no je jasné, že nám nie sú ľahostajné ani ostatné obete totalitného režimu – politickú opozíciu, Rómov a ostatných nevinných občanov, ktorých režim pripravil o práva a životy. Iniciatíva sa dištancuje od opakovaných prejavov, ktoré ospravedlňujú a rehabilitujú totalitný režim slovenského štátu zo strany vysokých predstaviteľov rímskokatolíckej cirkvi. Signatári tejto výzvy si želajú, aby slovenská spoločnosť počula aj hlas tých ľudí, ktorí si vážia ľudské aj kresťanské hodnoty rozdielne od ideológie slovenského štátu. Nechceme, aby hovorcom a jediným „počutým“ reprezentantom slovenských kresťanov bol arcibiskup Sokol. Chceme aby tu zo strany kresťanov zaznel aj iný hlas. Doteraz sa k  prvým dvadsiatim signatárom pridalo svojou podporou vyše 300 ľudí z celého Slovenska z rôznych oblastí spoločenského, kultúrneho a politického spektra. Očakávame, že si to verejnosť všimne, a že sa tým začneme vážnejšie zaoberať.

 

Nijako. Je to priama reakcia na bohoslužbu 18. apríla 2008, pri ktorej bolo zrejmé zneužitie náboženského vyjadrenia - zádušnej bohoslužby -  na politické ciele vyjadrujúce sympatie exponentovi totalitného režimu. Zotrvanie Jána Sokola v úrade arcibiskupa je vnútornou záležitosťou cirkevnej samosprávy.

 

To táto iniciatíva nerieši.

 

Slávenie bohoslužby a modlitba za zosnulých je možná za kohokoľvek. Verejné prejavy takého charakteru – verejne vystavená prezidentská štandarda, fotografia Jozefa Tisa a symboly Hlinkovej gardy -, aké sprevádzali  bohoslužbu 18. apríla vo farskom kostole významnej bratislavskej farnosti – známeho Blumentálu - nepriamo smerujú k rehabilitácii totalitného režimu vojnového slovenského štátu.

 

Neviem a nedovolil by som si to odhadnúť. Faktom však je, že mi nie je známe, že by sa od spôsobu akým zádušnú bohoslužbu za Jozefa Tisa slávil pán arcibiskup Sokol nejakí biskupi alebo významnejšia skupina pastoračne činných kňazov verejne dištancovali. Na dôvažok, pán arcibiskup Sokol slávil túto bohoslužbu na území inej diecézy a tam sa predpokladá aspoň to, že o tom dal niekomu vedieť. Bolo by zaujímavé počuť stanovisko bratislavského arcibiskupa J.E. Stanislava Zvolenského.

 

Opakované prejavy, ktoré ospravedlňujú a rehabilitujú totalitný režim vojnového slovenského štátu zo strany vysokých predstaviteľov rímskokatolíckej cirkvi sú vnímané ako priama alebo skrytá podpora hnutí, ktoré majú k obdobiu vojnovej Slovenskej republiky a k jej režimu s predstavou etnicky a národnostne čistého Slovenska priaznivý vzťah. Pán arcibiskup v minulosti aj osobne podporil aktivity hnutí  svojou prítomnosťou na ich stretnutiach. V známom rozhovore pre TA3 hovoril o slovenskom blahobyte za vlády Jozefa Tisa. Takéto vyjadrenia a postoje cirkevných hierarchov sú v dnešnej situáci veľmi nešťastné. Kompetentní zo strany historikov, politikov alebo cirkevných predstaviteľov, ktorí sa k tomu jednoznačne odmietavo nepostavia, umožnia ľuďom s minimom informácií a romantickými predstavami, aby zotrvali v názore, že to, čo sa tu dialo za slovenského štátu bolo v poriadku. Nebolo to v poriadku – prebiehalo tu masové vraždenie. To by malo jednoznačne zaznieť. To, že pri tom pôjde kritika aj do vlastných radov, cirkvi určite neublíži. Naopak, sebareflexia je možnosťou nového začiatku. Bez toho sa nám tieto tragické dejiny môžu zopakovať. Preto je potrebné hovoriť o konkrétnych príkladoch, kedy kresťania aj v období vojny neostali necitliví voči svojim prenasledovaným židovským spoluobčanom a pomáhali im, zachraňovali ich. Je potrebné viac hovoriť o biskupovi Gojdičovi či kňazovi Pozdechovi, ktorí upozorňovali doma i v Ríme na nebezpečenstvo toho mechanizmu, čo sa spustil proti židovským spoluobčanom už od 6. októbra 1938. To je potrebné vyzdvihnúť. Minulosť nie je potrebné retušovať podľa našich želaní. Je potrebné v nej nájsť dobré príklady a zlé skúsenosti neopakovať.

Za euroDomino sa pýtala sa Nora Gubková, odpovedal Miro Kocúr.