O 2. Vatikánskom koncile - Rozhovor ...

Franz kardinál König sa narodil roku 1905 v Dolnom Rakúsku. V roku 1956 sa stal viedenským arcibiskupom, v roku 1958 bol vymenovaný za kardinála. Na Druhom vatikánskom koncile vystupoval predovšetkým s príspevkami o náboženskej slobode a ekumenizme. Od roku 1985 išiel ako arcibiskup na odpočinok. Odvtedy sa usiloval predovšetkým o jednotu cirkví na Východe, dialóg medzi rôznymi vedeckými odborníkmi a o spoluprácu troch veľkých svetových náboženstiev. Franz kardinál König zomrel 13. marca 2004.

Jacob Kremer sa narodil roku 1924 v Kohlscheide pri Aachene a roku 1956 bol vysvätený za kňaza. Roku 1962 sa stal profesorom v Aachene. Od roku 1972 bol riadnym profesorom Nového zákona na Univerzite vo Viedni. Okrem odborných exegetických prác sa stal známym najmä svojimi knihami, ktoré sú zrozumiteľné širokému spektru čitateľov, a článkami, ktoré objasňujú po-rozumenie centrálnych tém Biblie. Profesor Jacob Kremer hosťoval na jeseň v roku 1992 so svojimi prednáškami na tému "Zmŕtvychvstanie a vzkriesenie mŕtvych" na Teologickom inštitúte v Spišskom Podhradí - Spišskej Kapitule.

Rozhovor Franza kardinála Königa s Jacobom Kremerom

Prečo tento koncil?

Pán kardinál, 8. decembra 1965, teda pred 25 rokmi sa II. vatikánsky koncil, ktorý sa začal 10. októbra 1962, chýlil ku koncu. Vy ste sa na ňom zúčastnili od začiatku do konca, a preto môžete ako svedok tých čias podať spoľahlivú správu o hlavných požiadavkách tohto veľkého zhromaždenia biskupov. To je dnes tým dôležitejšie, keďže mnohí mladí a mladší kresťania nemohli zažiť cirkevnú situáciu pred Koncilom, ani jeho priebeh, ktorý bol vtedy veľmi sledovaný. Okrem toho sa dnes rôzne zoskupenia pri presadzovaní svojich požiadaviek často odvolávajú na Koncil; niektorí vidia v jeho záveroch dokonca zradu cirkevnej tradície.– Ako ste vy osobne prijali oznámenie o zvolaní tohto koncilu pápežom Jánom XXIII. 25. 1. 1959?

Aj pre mňa bolo toto oznámenie, podobne ako pre svetovú verejnosť, úplne prekvapivé. Najskôr som bol šokovaný. Mnohí boli zarazení, že sa Ján XXIII., ktorý bol už v pokročilom veku, odvážil zvolať pre celú Cirkev všeobecný koncil. Aj im sa vynorili otázky podobné mojim: Ako to prebehne? Bude sa Koncil zaoberať len čisto vnútrocirkevnými problémami alebo aj takými, ktoré sa dotýkajú všetkého ľudstva? Môžu biskupi z celého sveta vôbec nájsť spoločnú odpoveď na otázky cirkevnej reformy? Pri príležitosti jednej návštevy u pápeža som potom krátko nato počul od neho samého to, čo zaznamenal aj vo svojom duchovnom denníku: Na zvolanie Koncilu nebol podnietený zvonka niekým iným; no počas Svetovej oktávy modlitieb za zjednotenie kresťanov od 18. do 25. januára 1959 prišiel pri pohľade na rozdelenie kresťanstva na myšlienku usporiadať všeobecný koncil. Bol tou myšlienkou prestrašený a sám seba sa pýtal: Nepochádza tento podnet od Zlého? Netreba ho odohnať ako pokušenie? Keďže sa však myšlienka vždy vracala, intenzívne prosil Ducha Svätého o osvietenie a dospel k názoru, že urobil všetko pre to, aby sa nedal viesť pozemskými ohľadmi; preto sa mohol zamyslieť nad ideou koncilu ako nad vnuknutím Ducha Svätého. Nato začal rýchlo konať a na konci Svetovej oktávy modlitieb pri návšteve kostola San Paolo fuori le mura, kde sú uctievané telesné pozostatky apoštola Pavla, oznámil zvolanie koncilu.

Necítili ste vy sám už predtým, v neposlednom rade aj na základe vašich náboženskovedných prác a vašich stretnutí so zástupcami iných náboženstiev a konfesií, nevyhnutnosť obnovy Cirkvi?

Celkom iste. Avšak nástojčivosť reformy som si uvedomil predovšetkým pri svojich pastoračných návštevách vo farnostiach. Tam som narazil napr. vždy znovu na volanie po reforme liturgie, lebo zákaz reči ľudu sa väčšinou vnímal ako prekážka. Okrem toho mnohí túžili po zmene vzťahov s nekatolíckymi kresťanmi. Otvorení katolíci sa nemohli vyrovnať s dovtedy bežným považovaním inovercov za kacírov. Mnohí žili s nimi spolu v miešanom manželstve, alebo pracovali s nimi v tých istých podnikoch. Zaoberanie sa Bibliou, ktoré bolo podnietené predovšetkým vojnou, postavilo okrem iného mnohých aj pred otázku, ako sa môže ešte dnes brať Sväté písmo ako Božie slovo. Médiá vtedy informovali senzáciechtivým spôsobom o výsledkoch nového výskumu, ktoré spochybnili dovtedajšie chápanie Biblie. Zreteľnejším vyjadrením túžby po obnovení Cirkvi, ktorá sa šírila po skončení II. svetovej vojny, bola napríklad kniha Hansa Ursa von Balthasar “Schleifung der Bastionen. Von der Kirche in dieser Zeit” /Rúcanie bášt. O Cirkvi v dnešných časoch/ (Einsiedeln 1954). Avšak na hlbšiu reformu Cirkvi koncilom som nikdy nemyslel.

Koncilové očakávania

Boli ste aj vy osobne zapojený do prípravy Koncilu?

Ján XXIII. po ohlásení koncilu pozval všetkých katolíckych biskupov, aby vyjadrili svoje očakávania, ale i konkrétne návrhy. Tieto boli zhromaždené v Ríme a zahŕňali 15 zväzkov, do ktorých je ešte i dnes možné nahliadnuť. Ja sám som bol vyzvaný, aby som spolupôsobil v jednej prípravnej komisii. Tak som spoznal z prvej ruky vysoké očakávania, ktoré vzbudila v širokom svete myšlienka na všeobecný koncil. Na základe tohto poznania som v predvečer otvorenia Koncilu mohol svojich rakúskych krajanov informovať o základných požiadavkách tohto veľkého zhromaždenia 2500 biskupov z celého sveta. Rád zopakujem, čo som vtedy povedal: “Cirkev je Božská ustanovizeň; vo svojej pozemskej podobe je uzavretá v čase a prostredí, pričom obidvoje ovplyvňuje a obidvoma je ovplyvňovaná. Vo svojej pozemskej podobe je Cirkev inštitúciou, ktorá musí stále pracovať na sebe, ktorá sa stále musí reformovať, aby sa s časom i prostredím mohla stretnúť v dvojakom ohľade: aby sa ubránila protirečivým ideológiám a prijala pozitívne sily, aby do nich mohla prehovoriť Božím slovom. Cirkev sa nemôže ľuďom 20. storočia prihovárať tak, ako ľuďom 10. storočia, prírodným národom Afriky ako ľuďom vysoko vyvinutých ázijských kultúr. Všetky si však želajú a majú na to i právo, aby ich Cirkev oslovila ich vlastným jazykom. V každom čase očakávajú odpoveď Cirkvi, odpoveď na ich starosti, núdzu a problémy, avšak ak i odpoveď na ich nové objavy v prírodných vedách a v technike.” Ako najdôležitejšie ciele Koncilu som vtedy vyhlasoval nasledujúce: “

Ponajprv, je potrebné zamyslenie sa Cirkvi nad jej základmi a jej poslaním. Týmto vnútorným upevnením sa má vytvoriť aj nový podklad pre rozhovor s oddelenými kresťanmi. Tento Koncil ďalej znamená istú konfrontáciu s dnešným svetom. Požiadavky viery sa majú vzťahovať na naše časy a na náš život. A konečne má byť mocnou manifestáciou mieru a pokoja, pokoja, ktorý vylúči ozbrojené konflikty, ktorý však musí mať svoje korene aj v srdci každého človeka.”

(pokračovanie)

Jacob Kremer - Franz König: Jetzt die Wahrheit Leben
© translation Miro Kocúr

Aktualizované 16. 9. 2008

“Skok dopredu” – “Aggiornamento”

Na začiatku Koncilu mal Ján XXIII. príhovor, ktorý mal udať smer. V ňom označil ako “rozhodujúci bod” (punctum saliens) tohto veľkého zhromaždenia biskupov nie diskusiu o jednotlivých článkoch viery, ale “skok vpred, ktorý prispeje k prehĺbenému chápaniu viery a k výchove svedomia”. Podľa slov pápeža mal tento “skok” viesť k “ čo najväčšiemu súhlasu s autentickým obsahom viery, a to tak, že sa predloží preskúmaný vedeckými metódami a vyjadrí sa v jazykových formách moderného myslenia”. Ako východisko Ján XXIII. uviedol: “Lebo jedno je substancia tradovaného učenia, t.j. depositum fidei; niečo iné formulácia, v ktorej sa predloží to isté.” Slovo použité Jánom XXIII. v tejto reči o potrebnom "skoku vpred" sa, pokiaľ je mi známe, v neskorších zmienkach o Koncile takmer nespomína.

Nové formy starej liturgie

V koncilovom dokumente “Dei Verbum”sa dvakrát poukazuje na paralelu medzi Božím slovom a eucharistickým Telom Pána, medzi stolom Slova a stolom Eucharistie. To upriamuje našu pozornosť na rozhodnutia Koncilu o reforme liturgie, ktoré vzbudili aj záujem verejnosti.

Biskupi, ktorí sa zhromaždili na Koncile, sa hneď na začiatku chopili otázok liturgickej obnovy, lebo si mysleli, že tieto sa budú dať najľahšie riešiť. Väčšina účastníkov Koncilu poznala tento okruh problémov už z liturgického hnutia. Ono vzbudilo v mnohých krajinách nové oduševnenie za staré poklady, ale odkrylo aj nezrovnalosti medzi požiadavkami liturgie a jej konkrétnym usporiadaním. V tomto bode bolo hlavnou požiadavkou Jána XXIII., aby sa uvoľnilo ustrnutie, ktoré trvalo v posledných storočiach.

Koniec “kresťanského antisemitizmu”

Za skutočne revolučné sa oprávnene považuje aj to, čo Koncil povedal k vzťahom medzi kresťanmi a židmi. Konciloví otcovia tým urobili, ako ste to v roku 1975 povedali v jednom svojom prejave na Viedenskej univerzite, záverečnú čiaru pod “kresťanským antisemitizmom”, ktorý používal kresťanstvo iba ako ochranný plášť.

Nový pohľad na nekresťanské náboženstvá

Iste najdiskutovanejším dokumentom II. vatikánskeho kon-cilu je vyhlásenie o vzťahu k nekresťanským náboženstvám. Marcel Lefebvre a jeho stúpenci ho považujú za odpadnutie od pravej viery.

Skutočne si tento text vyžadoval dlhú prípravu. Tu sa Koncil odhodlal naozaj na veľký skok dopredu. Ako naznačujú úvodné slová vyhlásenia “Nostra aetate” (“V našej dobe”), toto stanovisko cieľavedome reaguje na novú svetodejinnú situáciu: “ V našej dobe, keď sa ľudské pokolenie čoraz väčšmi zjednocuje a vzťahy medzi jednotlivými národmi stávajú sa tesnejšími, Cirkev pozornejšie skúma svoj postoj k nekresťanským náboženstvám.

späť tlač hore

O editorovi webu

Miroslav Kocúr, ThDr., PhD., vyštudoval teológiu na Univerzite Komenského Bratislava. Postgraduálne štúdium biblickej exegézy absolvoval na Biblickom inštitúte v Ríme, Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme a na Gregoriánskej univerzite v Ríme. Prednášal na Katolíckej univerzite v Ružomberku a TI v Spišskom Podhradí. Bol riaditeľom Katolíckeho biblického diela na Slovensku. Bol spoluzakladateľom a prvým riaditeľom Bilingválneho gymnázia C. S. Lewisa v Bratislave. Prednášal na BISLA v Bratislave. V novembri 2011 bol menovaný za riaditeľa VIA IURIS.

V januári 2014 začal spolupracovať s neziskovou organizáciou LEAF pri podporných a vzdelávacích programoch pre študentov a žiakov základných a stredných škôl. Je autorom prekladov, odborných publikácií, článkov, reflexií pre domáce i zahraničné inštitúcie.

Centrum pro studium demokracie a kultury