Najväčší omyl mojej generácie – viera, že zmeníme svet

Pri pokuse o ilegálny prechod cez hranice ho v roku 1951 chytili, a namiesto teologických štúdií v Taliansku absolvoval 98 mesiacov pod zemou v jáchymovských uránových baniach. Po amnestii pracoval ako robotník, no nakoniec ho v Ríme pápež Pavol VI. vysvätil za kňaza. V čase komunizmu mu za organizáciu národnej púte na Velehrad odobrali štátny súhlas na pastoráciu. Stal sa disidentom, ktorý hľadal odpovede na otázky slobody, morálky, ekumenického dialógu a zmien v katolíckej cirkvi. Po prevrate mu arcibiskup Sokol neobnovil súhlas, nevyhnutný na to, aby získal vlastnú farnosť. Anton Srholec.

U mňa určite. Život je proces dozrievania, a človek sa časom oslobodí od zbytočností, ktorých bol otrokom, keď bol mladý. Smeruje už len na to podstatné, na hlbinu. Mne je dobre, keď už som starý, lebo mi platia, aj keď spím. (Smiech.) A napriek všetkým turbulenciám a krízam, ak je človek skromný a svoje dni si zbytočne nekazí jarmami a problémami, ktoré nemôže vyriešiť, dá sa tu žiť.

Jedným z ústredných omylov našej generácie bola viera, že zmeníme svet. Ten sa však mení oveľa pomalšie a my môžeme iba prispieť k jeho zmene. Ďalším sklamaním bolo, že sme precenili vedu. Mysleli sme si, že s jej pomocou bude svet lepší a dokonalejší. Zdedili sme myšlienku, že odniekiaľ niekam smerujeme, ale ak sa východisko a cieľ stratia, potom sa hodnote pokroku nemôže prikladať až taká veľká dôvera.

Jediný pokrok, ktorý je neomylne správny ažiaduci, je pokrok v sebaprekonávaní a sebazdokonaľovaní, čím človek prispieva k pokroku celej spoločnosti.

Netreba preceňovať osobný prínos kohokoľvek z nás. Bol som a stále som s tými, čo stoja pri tomto národe, ako lekári stoja pri chorých v nemocnici. A asi naozaj sa môžem pochváliť len tým, že som náš národ nikdy neopustil a nehľadel som na osobné výhody a úspech.

Slovo pastier znie trochu po starom, lebo predpokladá ovečky... Toto čudné povolanie som si zvolil už v detstve, asi v dvanástich rokoch. Túžil som byť užitočným.

Bolo to niečo ako obrátenie. Možno to podobne prežívajú viacerí chlapci a dievčatá v puberte, keď pocítia márnosť všetkého podnikania a každej snahy, alebo sa zľaknú sveta, ktorý sa im otvára. Aspoň ja som sa zľakol.

Života.

Bolo to počas vojny. Chcel som prispieť k mierovému budovaniu sveta a vyliečiť ľudí z vojnových hrôz. Nechcelo sa mi ísť do sveta plného nezmyselného vraždenia.

Vyrovnať sa s neúspechom, utrpením alebo s akoukoľvek formou násilia, ktoré na človeka doľahnú, patrí k základným ľudským a kresťanským postojom. K životu patrí aj prehra, smola, alebo takzvané nešťastie. Keď sa však k nemu človek postaví poctivo a prijme ho, tak sa preňho môže stať šťastným obratom a východiskom. To, že ma chytili, patrilo k riziku, ktoré som podstupoval. Nejako to nedramatizujem.

Počiatočné chvíle boli veľmi ťažké, ale vtedy to bolo skoro normálne. Aj prijímač na vojenčine bol v tých časoch tvrdý. Keď však neuhnete, dokážete sa vyrovnať s mnohým. Naučil som sa hodiny poníženia pretaviť pomocou modlitby a vyššieho duchovného princípu na priestor, v ktorom sa človek sám zdokonaľuje a buduje seba samého veľmi zaujímavým spôsobom - opačným od toho, keď získavate verejné úspechy alebo vzdelanie. Objavil som tam duchovnú cestu v samote, modlitbe a pôstoch, kde je človek odkázaný jedine na to duchovné, čo má v sebe.

Aj ma to poznačilo - patrí to k tejto skúsenosti. Stále tvrdím, že nie som normálny! (Smiech.) Keby som bol normálny, tak by som si iste zvolil inú cestu. Mnohí úspešní ľudia sú však poznačení iným spôsobom. Patrím vlastne ku generácii starcov, ktorí sú morózni a nahnevaní, pretože snívali o celkom inom svete, než aký je. Ja som však radostný človek, mne sa zdá byť svet oveľa krajší, než ten, o akom som sníval na začiatku.

Pred 50 - 60 rokmi sme ani nemohli tušiť, čo všetko príde. Obrovské obete a odriekanie, ktoré boli vynaložené na to, aby sme prekonali a porazili nacizmus, Hitlera a neskôr aj celý komunizmus, priniesli pekný výsledok nad všetky očakávania. Vysoko si cením slobodu, ktorú máme, vážim si demokraciu, ktorá sa človeku ponúka ako jedinečný dar. Som presvedčený o tom, že ju budeme vedieť uniesť. Urobí z nás ľudí, ktorí budú žiť v oveľa lepšom svete ako doteraz.

Sú skôr rozmaznaní. Zvykli si, že sa majú stále lepšie. Udialo sa to v mojej generácii, ktorá svoje šťastie vložila do materiálnych hodnôt. Čím viac však staviame na materiálne hodnoty, tým viac nás zotročujú. Keď sme nútení rezignovať na ne, rozväzujú sa nám putá.

Málokedy. Definitívne som ich hodil za seba. Ostala mi jediná asociácia - občas sa mi zopakuje sen, že mám ísť na nejakú oslavu a musím sa prezliecť - hľadám si čistý oblek a nemôžem ho nájsť. Nemusíme však nejako absolutizovať utrpenie väzňov v jáchymovských lágroch. Žijú medzi nami aj ľudia, ktorí prežili veľmi ťažký život v komunizme bez toho, aby boli za mrežami.

Keď som sa vrátil, dostal som posudok: "Je schopen vykonávati jakoukoli manuélni praci." Bol som zdravý, hoci som dostal veľké dávky na celý život. Ani dnes však nie som taký prežiarený, aby mi mohli hovoriť "osvietený pán". Spomínam si však na mnohých ľudí, ktorí v dôsledku tohto žiarenia umreli.

Na Slovensku máme Konfederáciu politických väzňov - je to vymierajúca vzorka starých veteránov, ktorí prežili väznice, tábory a nútené práce. Konfederácia chráni pamiatku hrozného utrpenia, ktorým prešiel náš národ, keď sa viac ako 70 000 mužov a žien ocitlo vo väzniciach a vyše 130 ľudí bolo zastrelených, popravených a utýraných. Mrzí ma, že mladšia generácia sa o to nezaujíma. Nejde mi o nás, odchádzajúcich, ale o poučenie pre budúcnosť. Ak si nezapamätáme túto katastrofu a nevyvodíme z nej dôsledky, môže sa znova zopakovať.

Odpúšťať musíme, je to kresťanská zásada, ale Jukl má pravdu v tom, že komunisti, ktorým sa ich zločiny nepripomenuli, o odpustenie ani nepoprosili, čo je nesprávne. V živote existuje overený proces - keď niekto urobí chybu, napríklad dieťa v rodine, žiak v škole, alebo keď niekto urobí škodu v zamestnaní, musí povedať aspoň prepáčte, ospravedlňujem sa. Doteraz sa komunisti nikomu neospravedlnili, dokonca sa stále hlásia k rovnakým princípom. Naši ľudia sa však musia naučiť pamätať si zlo, ktoré bolo na nich spáchané. Nie preto, aby sme ho v sebe nosili a opakovali, ale aby sme mu dokázali čeliť a vedeli sa ospravedlniť - či už je to vo vzťahu dieťa - rodičia, v manželstve, alebo kdekoľvek inde v živote. Lacné odpustenie, ktoré príde takto ľahko, bez toho, aby oň niekto požiadal, veľmi škodí.

Táto požiadavka je biblická a veľmi múdra. Keď človek dostane urážku, nesmie ju automaticky vrátiť, ale musí sa pýtať - prečo. Musíme chrániť svoju dôstojnosť. Nemôžeme ju hodiť za seba a dovoliť urážať obraz, ktorý v sebe nosíme, len tak - beztrestne a bezdôvodne.

Bezdomovci sú zvláštna vzorka ľudí. Väčšinou sú postihnutí a chorí, potrebujú inú starostlivosť, akou je moja dobročinnosť. Často sú to smoliari, ktorým niekto hodil poleno pod nohy a oni sa z toho nevedia vymotať. Týmto ľuďom sa dá naozaj pomôcť a vRESOTA si asi tretina z nich našla prácu a znovu sa uchytili. Bezdomovcov beriem ako chorých v nemocnici. Verím, že v ére počítačov príde čas, keď vykorenených ľudí na úteku zaevidujeme a nájdeme pre nich riešenie. Dnes sa grupujú do veľkých miest, v ktorých si robia akési vlastné kurzy. Odovzdávajú si skúsenosti a rekvalifikujú sa na tento druh života, čo môže prerásť do kriminality. Musíme to liečiť v začiatkoch. Veľkým zdrojom neúspešných mužov a žien sú detské domovy, ktoré ich nevedia pripraviť na štart do života. Sú konzumní a očakávajú od spoločnosti, ktorá má stále menej prostriedkov a viac problémov, aby sa o nich postarala. Aj pre nich nastávajú ťažké časy.

Za katastrofálnu situáciu Rómov nesie zodpovednosť aj cirkev, lebo naši rómski občania sú všetci pokrstení katolíci. Cirkev sa málo stará o to, aby sme sa delili - úspešní s neúspešnými a bohatí s chudobnými. Nemáme čisté svedomie v tom, čo sme urobiť mohli a neurobili sme. Máme tu veľa ľudí, ktorí majú prostriedky, ale zatiaľ sú málo vierohodní, pretože keď chce človek niekoho liečiť, musí s pacientom žiť a deliť sa. Cirkev má v tomto smere obrovskú šancu. Napríklad, ako na košickom sídlisku Lunik, kde už prestalo hrubé násilie a pomaly sa začína robiť poriadok aj vďaka kňazom, ktorí sa tam nasťahovali.

Idem si vlastnou cestou. Som vlastne poslušný muž cirkvi - kam ma arcibiskup postavil, tam aj som. Zvykol som si. Keby ma aj prosil, inde by som nešiel. Naša hierarchia je inšpirovaná konzervatívnymi myšlienkami. Najradšej by obnovila všetko, čo tu bolo v minulosti. Dnes sa však musí sama seba spýtať, čo urobila za 15 rokov demokracie, a vtedy jasne uvidí, že svet sa už do starých koľají nevráti.

To je klamlivé, ako všetky štatistiky. K viere sa môžu hlásiť, ale nie k cirkvi. Možno je na Slovensku ešte viac veriacich ľudí ako 80 percent, ktorí na to hlavné prišli sami, aj bez cirkvi - poctivo žiť, slobodne myslieť a chrániť si nadobudnutú slobodu. Aj ja som sa naučil slobode a draho som si ju zaplatil. Moja príslušnosť k cirkvi ostáva, nič iné ani lepšie nemám, ale už nikdy nebudem poslušným synčekom, ktorému bude niekto rozkazovať a ktorý sa nechá viesť za ručičku a manipulovať.

Je to strach z lavíny kultúry a pseudokultúry, ktorá sem odtiaľ prišla. Mnohí kňazi stále rozprávajú o tom, aký je Západ nebezpečný, a niektorí sú dokonca proti Európskej únii. Pre mňa, veriaceho katolíka, je Rím na Západe. Slovensko nemá na to, aby v koncerte národov hralo prvé husle, tak musí počúvať buď Západ, alebo Východ. A vietor, ktorý fúkal z Moskvy, nám priniesol toľko utrpenia a poníženia, že aj keď zo Západu nejdú len samé dobré veci, nemáme iné smerovanie. Našou úlohou je teraz prinášať odtiaľ to pekné a pozitívne, čo už majú odskúšané.

Len nedávno naša hierarchia prísne odsúdila jogu. Na Slovensku je však veľa ľudí, ktorí jogu cvičia, žijú podľa nej a vôbec ju nevnímajú ako náboženstvo, ale istý druh telocviku a životosprávy. Je to spôsob starostlivosti o vzácny a ohrozený nástroj, ktorý sme dostali od Boha - o naše telo, čo nie je v kresťanských náboženstvách domyslené. Niekedy sa k nemu staviame až pohrdlivo. Medzi svetovými náboženstvami však už sú teológovia, ktorí hovoria o svetovom etose. Stretávajú sa a zhovárajú na najvyššej úrovni, aby sme si ustrážili identitu bez toho, aby sme proti druhým bojovali. Ide im o to, aby sme priniesli na stôl národov vlastný dar, podobne ako v olympijských hrách, kde každý ponúkol nielen svoju vlajku, ale hlavne výkon.

Hodili sme siete západnej židovsko-kresťanskej civilizácie na celý svet, ale niesli ich dobyvatelia s ohňom a mečom. Podcenili sme náboženskú vieru - lásku k blížnemu človeku a iným náboženstvám. Vojna je výsledkom našej totality. Radi by sme dobyli svet, ale dobyť a zjednotiť ho môžeme iba tak, že mu budeme slúžiť a ponúkneme mu dobrotu a lásku. Vyvážame však zbrane, a to sa nám pomstí. Iné náboženstvá sú na nás nahnevané nie preto, že sme kresťania, ale preto, že ich využívame a drancujeme. Je to veľká lekcia pre našu unavenú a chorú západnú civilizáciu. Na druhej strane toto stretnutie s inými národmi nám prináša comeback religion - návrat náboženstva, ktoré nadobúda novú hodnotu. Pre mňa je úžasným objavom generácia mladých ľudí, ktorí sú možno viac veriaci ako ja sám. Sú inými veriacimi, akými sme boli my - hľadajú cestu, už nie sú poslušnými deťmi cirkvi. Náboženstvo u nás dostáva novú reč a je to prejav niečoho, čo je pre mňa úplne nové a šokujúce. Mladí ľudia vo všetkých náboženstvách - židia, moslimovia, kresťania sa odrazu organizujú a hlásia sa k tomu, čo sa už zdalo byť skoro mŕtve.

Účasť na likvidácii Židov počas vojny je naša najväčšia bolesť, nemožno to jednoducho zmiesť zo stola. Reprezentanti národa sa už viackrát ospravedlnili, ale chce to oveľa viac. Radikálny boj proti antisemitizmu, rasizmu a národnému či náboženskému fanatizmu.

Rád citujem istého katolíckeho teológa, ktorý tvrdí, že ak aj peklo existuje, je vyľudnené, pretože nakoniec príde k veľkému zmiereniu. Aj tí najväčší zločinci nakoniec poobjímajú všetkých ľudí, ktorým ublížili a bude im odpustené. Veľkým problémom však ostáva, čo so zločincami, ktorí sú schopní páchať zverstvá na deťoch a bezbranných ľuďoch... Božia spravodlivosť však existuje. Peklom zastrašoval veriacich kresťanský stredovek, aby boli poslušní. Je to však pojem, ktorý nepatrí do môjho slovníka. Pravé náboženstvo učí ľudí, aby sa nezaoberali tým, čo bude po smrti - nebo, peklo alebo očistec, ale je sústredené na to, aby na tejto zemi vzniklo kráľovstvo dobra, pravdy a spravodlivosti.

Povinný celibát sa určite zruší, je to len otázka času. Dobrovoľný celibát sa však presunie, napríklad, na novinárov, umelcov, športovcov alebo na vedcov, ktorí budú radšej slobodní, než by sa stali otrokom niekoho druhého. Svoju nezávislosť, slobodu a naplnenie ľudského osudu sa odvážia realizovať samostatne, bez niekoho, kto by im visel na krku a zdržiaval ich.

Duchovnú krízu našej doby do veľkej miery zavinili náboženstvá - prežívajú krízu, ktorá sa prenáša do spoločnosti. Tá však trpí pre chyby, ktoré narobila veda a vlastné omyly nedokáže napraviť. Nemá metódy na odstránenie zla, ktoré technika spôsobila. A to je jeden z dôvodov, prečo sa volá po duchovných zdrojoch obnovy. 

Autor hovorí o tom, že rovnako, ako sa v ľudskej spoločnosti menia generácie, tak je to aj v duchovnej oblasti. Istí ľudia jednoducho musia odísť, lebo už nedržia palec na tom, kde to pulzuje. Sú kontraproduktívni a neodpovedajú na problémy našej doby. Rodí sa tu nová cirkev, ktorá bude menej hierarchická, menej mocenská a nebude zapletená do kompromisov s týmto svetom. Ponesú ju ľudia veriaci, bez toho, aby boli funkcionármi. Bude slobodná a ekumenická. To podstatné v našom živote nemusíme pochopiť hlavou, rozumom, ale srdcom. Srdce sa stáva zaujímavým centrom novej duchovnosti a myslenia, ktoré už nebude toľko viazané na cirkevné inštitúcie. Bude to slobodné myslenie ľudí, ktorí vyrástli v tradíciách a budú mať odvahu tvoriť tradíciu novú.

TINA ČORNÁ

 zdroj: príloha dennika Sme - TV Oko (16.9.2004) 

foto: Miro Kocúr