Téza, že kresťanská viera je súkromnou záležitosťou jednotlivca sa v rôznych obmenách stala v politických diskusiách pohodlnou únikovou cestou vtedy, ak sa to respondentovi nehodilo. Na druhej strane sa deklarácia o príslušnosti ku kresťanskej cirkvi považovala za významný prvok v identite politickej strany či jednotlivca.
Napríklad počas prezidentskej kampane sa Pavol Hrušovský v televíznej debate odmietol baviť o svojom náboženskom presvedčení s poukázaním na to, že to je jeho súkromná vec. Napriek tomu, že „jeho“ hnutie sa volá KDH.
Premiér Robert Fico naopak svoju prezidentskú kampaň začal dnes už legendárnym videom, v ktorom hovoril o svojich nedeľných tesilových nohaviciach, v ktorých chodil do kostola. Hovoril o svojom prvom svätom prijímaní, birmovke aj o tom, že veľmi dobre vie ako to v cirkevnom prostredí chodí.
Osobné presvedčenie a politický program
Medzičasom sa nám dostala do parlamentu politická strana pochodujúca pod heslom „Za Boha, za národ“. Početnými odkazmi na Jozefa Tisa nenecháva nikoho na pochybách, že jej ide o vzkriesenie kresťanského národného socializmu z rokov 1930-1945, ktorý sa definitívne vysporiada so všetkými parazitmi, ktorí škodia slovenskému národu. V duchu Tisovej náuky je to kresťanské, zbaviť sa svojich škodcov. Tak, ako o tom hovoril už pred rokmi kresťanský národný socialista Jozef Tiso.
Slovenské modely kresťanstva
Pred najväčšími kresťanskými sviatkami je tu preto priestor na reflexiu, aký model kresťanstva sa na Slovensku udomácnil. Nie je možné povedať, že strana Kotleba - ĽSNS nie je kresťanská. Je možné uvažovať o forme a obsahu tejto interpretácie kresťanského posolstva. Z historického a teologického pohľadu je to tragická syntéza toho najhoršieho, čo slovenský politický katolicizmus v dvadsiatom storočí vyprodukoval. Vrátane totalitného štátu s jeho protižidovskou legislatívou, arizáciou a riadenou genocídou desiatok tisíc vlastných občanov.
Stoja za ňou prekonané interpretácie kresťanského antisemitizmu, za ktoré sa opakovane na rôznych úrovniach ospravedlňoval pápež Ján Pavol II. a teologické syntézy k tejto problematike vydali teologická komisia kongregácie pre náuku viery či pápežská komisia pre vzťahy so židmi. Na Slovensku sú takéto interpretácie legitímne, lebo teologická reflexia tu na spoločenskú debatu nemá vplyv. Ona tu totiž napriek existencii početných teologických fakúlt a vzdelávacích pracovísk neexistuje. O dôvodoch tohto stavu by bolo možné dlho diskutovať. Možno inokedy.
Druhým modelom je náboženský formalizmus iného druhu. Formálne deklarácie o prvom svätom prijímaní, birmovke či prívlastky „kresťanský“ v názve politickej strany sú takisto spôsobmi ako deklarovať svoj svetonázor. Preto nemôžeme upierať ani Robertovi Ficovi či Pavlovi Hrušovskému, že by boli kresťanmi. Aj tento náboženský formalizmus je jednou z foriem implementácie kresťanských hodnôt.
Je tu aj ďalší model kresťanstva, ktorý sa dostal do verejného politického priestoru ako alternatíva povrchného formalizmu. Cez charizmatické osobnosti aktivistov sa pokúša vniesť do spoločnosti osobné svedectvo jeho nositeľov a prispieť k spoločenskej zmene. Osobnosti s charizmou ale na kandidátke zoskupenia bez spoločnej ideovej výbavy sú však porovnateľne slabou ponukou na zmenu ako ideologicky silná kresťanská strana bez výrazných osobností. Jedno je však potrebné z tohto stavu vyvodiť. Ukazuje sa, že oficiálni cirkevní lídri už dnes vnímanie svojich angažovaných členov cirkví účinne neformujú a dokonca ho asi ani nepoznajú.
Splynutie establišmentov
Preto je namieste reflexia o tom, či kresťanstvo, ktoré na Slovensku „chceme“, bude rozvíjať niektorý z naznačených modelov, alebo sa kresťania progresívne odhodlajú zapojiť do zodpovedného budovania svojich postojov aj kritické myslenie. Kresťanská viera a jej ovocie má veľký potenciál prepojiť vnútro človeka a jeho vonkajšie postoje. Pocit spolupatričnosti a spoluzodpovednosti modelovali pre tisícročiami aj dvanásti prestrašení rybári z Galileje ale aj väčšina, ktorá volala po ukrižovaní vtedy neznámeho tesára z Nazareta. Platným modelom bol aj vtedajší náboženský establišment spolu s rímskou mocou.
Keď pud sebazáchovy nefunguje
Je tu samozrejme aj iná legitímna možnosť. Aj tú využili napríklad pri posledných parlamentných voľbách mnohí kresťania. Vybrali si v pude sebazáchovy sulíkovskú istotu odmietnutia „Fica“ bez ohľadu na povolebnú realitu. Vybrali si tak vlastne aj cestu odmietnutia akejkoľvek solidarity, európskej miery integrácie, spolupráce a aj spoluzodpovednosti za tento meniaci sa a migrujúci svet. Akoby nechtiac potvrdili, že ich osobné presvedčenie a verejná angažovanosť až tak nesúvisia. V pomýlenej nádeji pozabudli, že ak odmietnu akýkoľvek model hľadania spolupráce v spolupráci s európskymi demokratmi, tak skončíme ako spoločnosť mimo Európy. A „zintegruje“ nás niekto iný. Voľba tejto formy nesolidarity nesie so sebou v našej geopolitickej situácii aj jej dôsledok: neslobodu.
Riešenia, ktoré majú zmysel
Každý z týchto modelov má svoje „prednosti“. Ich spoločensko-etický prínos sa však meria tým, kto z neho bude profitovať. Či len úzka skupina oligarchov, politických hazardérov, národných populistov, kresťanských národných socialistov alebo celá spoločnosť.
Inou možnosťou je hľadanie spoločného menovateľa a minimálneho konsenzu. Na takomto širokom konsenze je možné predpokladať, že sa podarí nájsť taký model spolužitia, v ktorom bude lepšie fungovať školstvo, zdravotníctvo, solidarita so slabými, zodpovednosť za budúce generácie a tomu slúžiace štátne inštitúcie. Že aktéri nájdu odvahu na nové, tvorivé a zodpovedné riešenia.
Kotlebizmus však nie je riešením. Je to len zúfalý krok tých, ktorí unavení a oklamaní už neveria nikomu. Je potrebné povedať, že toto je beznádejná cesta výpravcov vlakov do Osvienčimu. Odráža sa v nej nalomená dôvera v mocenské štruktúry. Unavený občan nevidí inú cestu. Nikto ju v jeho očiach ani uveriteľne neponúka. Čo s tým?
Ak sa má obnoviť a prehĺbiť spoločenská súdržnosť a vzájomná dôvera, nadišiel čas aj z občianskej a kresťanskej perspektívy na troskách dnešného establišmentu začať modelovať modernú spoločnosť, ktorá bude mať posolstvo Veľkej noci stále na pamäti. Zároveň sa nebude oháňať kresťanstvom v mene ochrany tradičných hodnôt alebo ho na druhej strane úplne ignorovať.
Možnosti výberu
Čím skôr si uvedomíme závažnosť diskusie na túto tému, tým skôr sa vyhneme nutnosti vyberať si medzi troma alternatívami autoritárskej moci ako ich dnes modelujú Fico, Sulík a Kotleba. V konečnom dôsledku ani jedna z nich nie je cestou k budúcemu modelu riešenia. Je to len cesta k zopakovaniu chýb, ktorých sme sa v nedávnej minulosti už dopustili. Cesta od názoru k presvedčeniu a od neho k praktickému kresťanskému postoju môže byť komplikovaná. Ak však má byť inšpirovaná zakladajúcou udalosťou kresťanstva ktorou je Veľkonočná udalosť, tak veľa iných možností nie je.
