Bude ako bolo

Situácia, do ktorej sa počas pontifikátu Františka dostalo svetové kresťanstvo, je prekvapivá len pre tých, ktorí nevnímali, akým spôsobom rímskokatolícka hierarchia alebo oficiálna cirkev riešila civilizačné výzvy posledné tri desaťročia.

Zamlčané dedičstvo

Obdobie pontifikátu Jána Pavla II. sa vlastne predĺžilo o obdobie, kedy sa stal pápežom jeho ideológ a skvelý teológ Jozef Ratzinger. Charizma Jána Pavla II. však odišla spolu s ním a nikto po ňom, tak ako pred ním, už jeho popularitu a mediálnu priazeň nedosiahol. Americký historik Garry Wills však o dedičstve pontifikátu Jána Pavla II. písal na prelome tisícročí.

Inštitucionálne a proaktívne riešenie novej situácie, do ktorej sa rímskokatolícka cirkev dostala, sa akosi zastavilo v jubilejnom roku. Rímski katolíci sa vtedy pri príležitosti jubilejného roku ústami vtedajšieho pápeža ospravedlnili za chyby minulosti. Avšak smerom do prítomnosti neboli prijaté žiadne efektívne opatrenia. Teológovia, ktorí boli pre začínajúce sa dvadsiate prvé storočie príliš otvorení, ostali na čiernej listine.

Zakázané názory

Nemuselo pritom ísť o nič prevratné. Stačilo, ak sa teológovia ako Hans Küng alebo Herman Häring snažili o nové pohľady na niektoré otázky náuky o sviatostiach, cirkvi či  v morálnoteologickej doktríne. Akákoľvek diskusia na témy, ktoré súviseli s otázkou pristupovania ku sviatostiam znovu sobášených katolíkov, ku sviatosti zmierenia, sviatosti kňazstva, či aj akademická diskusia o otvorení niektorých tém spojených so sviatosťou kňazstva sa považovala za diskvalifikačný moment. 

Teológ, kňaz, biskup či univerzitný profesor, ktorý sa otvorene začal hlásiť ku kritickým pohľadom na témy rodinnej či sexuálnej morálky v oblasti antikoncepcie, či čo i len terapeutického súhlasu pri používaní antikoncepcie v prípade nakazených AIDS, sa považovali za významný dôvod eliminácie alebo aspoň významného obmedzenia pôsobenia v oficiálnych cirkevných štruktúrach.

Podpora a pastoračne ústretové prístupy k homosexuálne orientovaným rímskym katolíkom sa stali jednoduchým a zrozumiteľným dôvodom, pre ktorý sa takto zmýšľajúci teológovia, kňazi alebo reformné hnutia stali nežalateľnými účastníkmi cirkevnej diskusie na tieto témy, ktoré boli zmrazené tak, aby sa diskusia na ne neotvárala.

Františkova úprimnosť

Po príchode pápeža Františka sa však všeličo zmenilo. František prišiel z Južnej Ameriky. Teologické štúdiá v Nemecku a jezuitská špiritualita sú kombináciou, ktorá generuje duchovnú hĺbku a intelektuálnu poctivosť. S takýmito prerekvizitami dnes čelí výzvam, ktoré nemá načítané, ale prežil ich sám. Práve v Latinskej Amerike sa kresťanstvo muselo konfrontovať s novými a úplne nečakanými výzvami. Kedysi triumfalistická cirkev zľudovela a v konfrontácii s latifundistami sa primárne postavila v pastoračnej starostlivosti na stranu chudobných a sociálne zanedbávaných.

Sociálne rozdiely neboli  pre Františka diskriminačným kritériom. O tom hovoril mladým adeptom kňazstva aj ľuďom v kostoloch. Sám ako jezuita bol blízkym pozorovateľom pastoračných experimentov teológie oslobodenia. Marxizmus, z ktorého ho niektorí jeho vatikánski konkurenti obviňujú, mu je cudzí rovnako ako ich aristokratické maniere. Jeho prístup, že prax ukazuje cestu teórii, sa stal nebezpečnou rozbuškou. Nielen vtedy, keď sa vyjadril, že mu neprislúcha súdiť homosexuálne orientovaného človeka. Takáto irónia Stvorenia mu nebola dôvodom na pohoršenie.

Podnety už ako pápež zbieral od lokálnych cirkví po celom svete. Poslal biskupom dotazníky a pýtal sa ich, ako by cirkev v dvadsiatom prvom storočí mohla vyzerať a čo pre to spoločne môžu spraviť. Tento prístup bol nielen nový a nečakaný, ale aj neželaný. Stojaté vody privilegovaných sa pohli. A to nielen hypoteticky, ale aj verejne.

Vatikánska aristokracia si musela vypočuť slová o zvláštnej forme cirkevného papalášizmu. Po rokoch je František prvým pápežom, ktorý hovorí o klerikalizme ako o nebezpečenstve, ktorému sa chce ako prvý muž cirkevnej monarchie postaviť. Nie je preto prekvapivé,  že mnohých prekvapil.

Odpor voči zmenám

V čase, keď sa František v Írsku ospravedlňoval za zlyhania pri utajovaní kriminálneho konania írskych kňazov a biskupov pri zneužívaní mladistvých, na Slovensku dostal slovo kardinál Raymond Leo Burke.

V rozhovore s Jaroslavom Daniškom (Konzervatívny denník - Postoj) zoširoka vysvetľoval ako základný problém to, ako zle chápe František svoju moc.

Hoci práve v čase, keď mu to vyhovovalo, mu predstava, že pápež môže urobiť čokoľvek, čo chce, určite nevadila tak, ako dnes. Moc, ktorú pápež má, je v podaní ultrakozervatívneho kardinála nástrojom na obranu viery.

Aj najmenší pokus o dialóg interpretuje Burke ako podozrenie z toho, že pápež podniká kroky, ktoré idú údajne proti doktríne a viere cirkvi. Jedným dychom hovorí o strachu z toho, že tí, ktorí sa nového prístupu k tomu, čo nefunguje, neobávajú, prevezmú zodpovednosť za budúcnosť cirkvi.

Kardinál Burke sa ako ideológ včerajšieho cirkevného sveta bojí, že učitelia, ktorí rozumejú disciplíne a integrite Cirkvi, stratia moc. V jeho očiach je absurdné, že cirkevná aristokracia a manažment by sa mohol posunúť na úrovni riadenia z monarchie k inému štýlu práce. Lebo ak sa pozeráme na Františka, práve o to mu ide v prvom slede. Zistiť, ako sa veci po celom katolíckom svete majú, a podľa toho aj konať.

Nevyužité príležitosti a góly do vlastnej prázdnej brány

V tomto mentálnom svete sa nachádza aj slovenská rímskokatolícka hierarchia. Práve rozhovory s ľuďmi ako je kardinál Burke a ďalšie reakcie však hovoria okrem iného aj to, prečo od ochrancov včerajšieho cirkevného sveta, zajtra čerstvý vietor nezaveje.

Boja sa o moc, ktorá stojí na pokrytectve, ktoré nič neilustruje zrozumiteľnejšie ako postoj k zneužívaniu mladistvých klerikmi. A jeho zametanie pod koberec. Boli to konzervatívni Burkeho kolegovia, ktorí všetko mali doteraz pod kontrolou. "Lawles" Law z Bostonu demaskovaný ako prvý v rade.

Je málo, keď sa takíto ľudia len boja. Ale je to dobrý začiatok ich dlhého konca. Lebo ideologicky vakcinovali dobromyseľných a úprimných ľudí svojím strachom o moc, a potom vydávajú ho za pravovernosť. A najviac sa boja "neškodného" dobráka Františka.

Nevidiaci nepotrebujú prorocké vízie

Bývalý viedenský diecézny biskup a účastník Druhého vatikánskeho koncilu,  kardinál Franz König je nevypočutým prorokom svojich čias. Stretol som ho osobne v roku 1990 vo Viedni. Získal si ma vtedy svojím nadhľadom, intelektuálnou sviežosťou, aj tým, ako opisoval, ako sa naučil po rusky.

Pri pohľade na zástupy návštevníkov Viedne z neďalekého Slovenska sa vtedy zamýšľal nahlas aj písomne nad tým, či má západná Európa týmto ľuďom dívajúcim sa na výklady, v ktorých obdivovali od kočíkov až po automobily na viedenskom Ringu všetky možné tovary, čo ponúknuť. Európa začínala aj v reči Jána Pavla II. vtedy dýchať obidvoma časťami pľúc. 

Zmenilo sa od vtedy všeličo. Dnes to mnohí začínajú spochybňovať, stavajú sa ploty, nie mosty. Nezmenila sa však aktuálnosť jeho prognózy alebo skôr zbožného želania. Franz König hovorí, že na rozdiel od doterajšieho postoja, cirkev v budúcnosti uzná svoje slabosti a chyby, keďže vo veku informácií ich nie je možné utajiť. Ale vďaka ukotvenosti vo viere sa stane pre svet znakom Božieho svetla, milosrdenstva s hriešnikmi a jeho lásky ku všetkým ľuďom bez výnimky. 

König sa zúčastnil prípravy koncilových textov v polovici minulého storočia. A táto jeho vízia má dnes už takmer tridsať rokov. Rímskokatolícka cirkev vstupuje do budúcnosti veľmi opatrne.

Písané pre prílohu denníka SME, Kultúrny život 5. október 2018