Vo verejnej debate zaznievajú slová o tom, že treba niekoho vykynožiť. Politici sa navzájom vo vyhrotených diskusiách označujú ako zradcovia, pokrytci, zlodeji a ak im to niekto z názorových oponentov vytkne, tak jedným dychom dodávajú, že to tak nemysleli. Že trochu expresívnosti k politike patrí. Nevraživosť je však súčasťou a sprievodným znakom takejto expresívnosti. Nie je to už len hraná asertívnosť.
Cez mediálne kanály sa tento druh štandardu dostáva aj do verejného priestoru. Cudzincov vraj nemusíme hneď strieľať, ale hranice musíme nepriedušne uzavrieť, horná hranica prijateľnosti ľudí, ktorí sú v krajnej núdzi je podľa ďalšieho vyjadrenia významného verejného činiteľa nulová. Logickým pokračovaním debaty by bola otázka, že ak tých cudzincov nemusíme strieľať hneď, kde je vlastne tá subjektívna hranica, kedy ich už strieľať budeme môcť, aby sme si uchránili náš životný štandard. Máme okolo seba židoboľševikov, cigánskych parazitov, bandy zlodejov, zradcov, judášov, bielych židov, ľavicovo-liberálnych agentov, nepriateľov národa, cirkvi, kresťanstva, ľudskoprávnych svätuškárov, agentov západných mocností či šerešových nadácií, liberálnej ľavice, slniečkárov, kaviarenských povaľačov...
Neviem, či použijem správnu interpretáciu, no pokúsim sa naznačiť, ako pôsobia tieto označenia na mňa. Pôsobia kategorizujúco, hanlivo, ofenzívne. V adresátovi aj náhodnom poslucháčovi majú tieto označenia vzbudiť jednoznačné konotácie, ktoré urazia, ponížia, deklasujú v očiach verejnosti a pripomenú mu jeho hanebnú a opovrhnutiahodnú názorovú pozíciu. Globalizácia je synonymom šírenia kozmopolitného uvažovania, ktoré ničí národnú hrdosť.
Multikulturálna spoločnosť je napriek vyprázdnenému a nevysvetlenému obsahu vopred odsúdeniahodným projektom, ktorý protirečí naším zvyklostiam a ohrozuje národnú svojstojnosť a genetickú pokrvnú predurčenosť neskazeného kmeňového materiálu karpatskej kotliny. Univerzálne posolstsvo monoteistických náboženstiev sa dostáva do nezávideniahodnej situácie. Abrahámovské náboženstvá sa síce hlásia k tým istým zakladajúcim textom, no ich momentálna politická interpretácia je dôležitejšia ako ich pôvodný zámer.
Abrahám dostal podľa tejto tradície príkaz. Príkaz opustiť vlastnú krajinu, vydať sa do novej a stať sa svetlom národov či mestom na návrší je vystavený pohanskej egocentrickej ambícii postaviť okolo vlastného blahobytu vysoký plot. Geto sa stane miestom, v ktorom budú môcť žiť len tí privilegovaní. Militantné jazykové prejavy verejných činiteľov, podobné tým, ktoré viedli pred desaťročiami od pouličných nepokojov, cez pogromy a ničenie výkladov k legislatívnym úpravám na konci ktorých bola rasistická diskriminačná legislatíva a genocída dnes akosi odmietame dešifrovať.
Nuž práve preto na prelome letopočtov zaznelo a bolo zapísané, že prikázanie nezabiješ sa netýka len prelievania krvi ale už v momente, keď niekoho označíme za bohapustého blázna, sme sa dopustili niečoho, čo zabíja. Už slovo zabíja vzťahy, zabíja lásku k blížnemu, ktorá sa na verejnosti má manifestovať ako elementárna kultúra. Ako opak nekultivovaného predátorskeho prístupu k slabším členom potravinového reťazca.
Práve preto sa tragické ľudské projekty fašizmu či komunizmu stali skúsenosťou, voči ktorej ľudstvo musí ostať vnímavé. Nesmie ich podceňovať aby neznecitlivelo a neposunulo hranicu vnímavosti príliš ďaleko. Zvlášť ak sa fašizoidné názory stávajú na pozadí expresívneho spôsobu komunikácie legitímnym pokračovaním konania, ktorého dôsledky akokeby sme nechceli domyslieť. A už sú od politickej komunikácie „tých ostatných“, našich, na nerozoznanie.