Obec tisícich

Keby sme obyvateľov celej zeme umiestnili podľa pomeru do jednej obce s 1000 obyvateľmi, našli by sme v tejto obci 138 európanov, 53 severoameričanov, 85 obyvateľov Južnej a Latinskej Ameriky, 118 Afričanov, 600 Ázijčanov, 5 ľudí z Austrálie a Oceánie.

 

800 obyvateľov by malo pleť žltej, hnedej alebo čiernej farby. 200 obyvateľov má pleť bielu. Viac ako 700 nemá dostatok jedla alebo konzumujú potraviny, ktoré sú zdrojom chorôb. Nemajú príbytky hodné ľudí. Nemajú ani žiadne vzdelane, nemôžu nájsť žiadnu prácu. Príjem, teda to, čo týchto 1000 ľudí spoločne zarobí ja rozdelený nasledovným spôsobom: polovica všetkého príjmu je v rukách 60 osôb. Z týchto 60 osôb je 55 belochov. V tejto obci je 300 kresťanov, z toho 180 katolíkov. Väčšina kresťanov nepatrí ani k hladujúcim, ani k analfabetom. Aj my žijeme v tejto obci tisícich. Žijeme však tak, ako keby to bola naša „obec šesťdesiatich.“ Obec v ktorej má každý všetko. Ale kde je ostatných 940? Patríme ako belosi a Slováci k tej šesťdesiatke šťastlivcov, ktorí v chudobe nežijú.

 

S touto štatistikou som sa stretol po prvýkrát niekedy na jar v roku 1990. Človek, ktorý ju nielen štatisticky spracoval zbieral dáta v prvej línii. Zomrel pár rokov neskôr práve preto, lebo v treťom svete nebolo jeho vyčerpané telo už viac schopné čeliť malárii. Nemal ešte ani šesťdesiat rokov. V jeho diele pokračujú jeho spolupracovníci. Je to však len kvapka lásky v oceáne partikulárnych záujmov. Vzorec, podľa ktorého sa správajú sociálne skupiny žijúce na hranici chudoby je v hrubých rysoch aplikovateľný do všetkých kultúr dnešeného globalizovaného sveta.

 

Sociálne skupiny cudzincov, imigrantov alebo menšín sa podľa väčšinového názoru nechcú správať v súlade s domácou, vládnucou alebo dominujúcou kultúrou. Zámerne nepoužívam slovo väčšinovou. Tradičné alebo štatisticky väčšinové kultúry totiž väčšinovými kultúrami už dávno nie sú. Ich vitalita a schopnosť byť určujúcim prvkom vo vývoji spoločenského vedomia ustupuje demografickým tlakom. Tieto menšiny si však myslia, že sú nútené žiť na okraji spoločnosti. Pôvodné väčšinové kultúry sa s dešpektom dívajú na premnožené rodiny imigrantov – francúzskych Arabov, afroameričanov, nemeckých Turkov, britských Pakistancov či slovenských Rómov. Jednoducho sa premnožujú a je im v zásade jedno, koľko ich býva v jednej miestnosti. Naopak tieto menšiny sú presvedčené, že majú početné rodiny preto, lebo im toľko dáva príroda. Podľa Nemcov Turci nemajú záujem učiť sa a poznávať nemeckú kultúru a podľa tradičnécho klišé sotva ukončia základné vzdelanie. Podľa Slovákov Rómovia nemajú žiaden záujem sa učiť a dokončia sotva základnú školu. Ako o tom píše Bill Baker vo svojej knihe Z bludného kruhu, Rómovia sú presvedčení, že aj keby v škole tvrdo dreli, a dokončili ju, aj tak by nedostali prácu a je preto zbytočné vynakladať na to akúkoľvek námahu. Domáca väčšinová a prosperujúca populácia sa vyhýba priamej komunikácii s prisťahovalcami a kultúrnymi menšinami, majú tendenciu sa s nimi nemiešať, nedôverujú im. Tým sa prirodzene aj na druhej strane vytvára podobný postoj, prehlbujú sa predsudky, strach a napätie. Aj keď komunikácia medzi oboma skupinami je minimálna a o podstatných veciach sa navzájom vlastne nie sú schopní porozprávať, domáca štátotvorná väčšina považuje samú seba za odborníkov na – rómske, alžírske, turecké, hispánske či pakistanské otázky.

 

Skupiny snažiace sa o sociálnu reformu a pomoc už dávno nie sú len výsadou kresťanských misionárov. Sociálno-ekonomické súvislosti chudoby a sociálnej imobility študujú svetové, národné aj medzinárodné organizácie. Analýzy, humanitárna pomoc, operačné programy OSN, Červeného kríža, univerzitných a rôznych iných organizácií ukazujú a poskytujú dostatok informácií o tom, čo sa na tomto poli podarilo a čo je ešte možné dokázať. Aplikácia knižných návodov a štatistických dát zvyšuje pravdepodobnosť, že práca aktivistov môže v tomto smere v blízkej budúcnosti priniesť nové a trvalejšie úspechy. Prirodzene – predpokladom je systematicky vynakladané úsilie. Úspech nepadá do lona sám od seba. Človek musí aktívne vyvinúť primerané úsilie.

 

Pozorovaním, ktoré však nie je potrebné opierať o nijaké mimoriadne štatistky hovorí aj niečo o druhej stránke tejto problematiky. Životu plnému problémov sa učiť nikto nemusí. Bill Baker v tejto súvislosti vo svojej už spomenutej knihe hovorí, že to, ako si skomplikovať a sťažiť život problémami, to ide akosi samo od seba aj bez učenia. Mechanizmus ako to pokračuje ďalej je však nápadne podobný. Prekračuje hranice kultúr a zrejme aj času. „Obete“ obviňujú svojich rodičov, vinia celé okolie, v prípade príslušnosti k menšine je naporúdzi zjednodušené obviňovanie okolia z rasovej diskriminácie ľudí, ktorí odsudzujú a posudzujú.

 

Alkohol a drogy sú v dospievaní veľkým konkurentom zmysluplného života. Riziko závislosti je v období dospievania veľké a tlaku rovesníkov nie je jednoduché odolať. Sebadisciplína môže byť podlomená nedostatkom pozitívnych modelov správania v okolí. Dospievajúci jednotlivci majú často práve v rodinnom a školskom prostredí, ktoré by im prirodzene pozitívne životné modely malo ponúkať málo podpory a niekedy je pre nich práve miestom prvej skúsen osti s návykovými látkami.

 

V čase dospievania je pod tlakom propagovaného životného štýlu a vzorov správania sex častov vnímaný ako zábava. Voľba takéhoto životného štýlu bez osobnej zrelosti a morálnej dimenzie zodpovednosti zvyšuje riziko nechceného otehotnenia a v neposlednom rade aj výskutu rôznych chorôb. Nedospelí rodičia strácajú možnosť dokončiť svoje vzdelanie. To komplikuje aj možnosť nájsť slušne zaplatenú prácu. Kruh sa uzatvára vysokou pravdpodobnosťou toho, že nezrelý prístup k rodičovstvu zvyšuje pravdepodobnosť, že takéto partnerské vzťahy ak aj skončia uzatvorením manželstva, nie sú trváce. Vstup do partnerského vzťahu s človekom trpiacim závislosťou na alkohole či drogách je spojená s týmto rizikom. Situácia sa časom zhoršuje, závislosť je silnejšia ako krehké a tlaku vystavené odhodlanie k spoločnému životu.

 

Ďalším rizikovým faktorom podporujúcim pretrvávanie bludného kruhu chudoby a života v sociálne náročných podmienkach je aj ignorovanie vzdelania a rýchle ukončenie školskej dochádzky. Pre zamestnávateľov je takýto postoj k vzdelaniu signálom nedôveryhodnosti aj vo vzťahu k práci. S tým sú spojené aj odchody zo zamestnania bez perspektívy trvalého pracovného miesta niekde inde či uprednostnenie podpory v nezamestnanosti pred menej platenou prácou.

 

Tieto formy správania sú pozorovateľné vo všetkých kultúrach a spoločnostiach. Nie sú rasovo ani inak podmienené. Inštitúcie majú len obmedzené možnosti intervenovať tam, kde jednotlivec a spoločnosť nemá vôľu riešiť problémy, do ktorých sa dostala sama. V tomto prípade je potrebná intervencia do zmeny hodnotového systému. Chudoba takýchto komunít je totiž generačnou chudobou a líši sa od situácií, ktoré vznikajú tu a tam v rôznych spoločnostiach, kedy ľudia upadajú do biedy a sociálnych problémov bez vlastného pričinenia, ako je tomu v prípade rodinných či prírodných tragédií či vážnych štrukturálnych spoločenských premien. Situačnú chudobu je na rozdiel od generačnej chudoby zvládnuť ľahšie a rýchlejšie. Postihnutí majú zvyčajne normálne vyvinutú pracovnú morálku. Vonkajšiu pomoc zvyčajne nepotrebujú dlho.

 

Sociálna pomoc, ktorá rozdáva peniaze bez ohľadu na správanie sa tých, ktorým je určená je pomocou s neistým koncom. Zamestnávatelia hľadajú ľudí, ktorí robia dobré rozhodnutia a majú pod kontrolou svoj životný štýl. Nechcú zamestnať ľudí s nízkou kvalifikáciu a osobnou históriou, ktorá je s vysokou pravdepodobnosťou zárukou neistej a riskantnej budúcnosti. Mechanizmy sociálnej reformy musia preto brať do úvahy aj tento fakt. Prideľovanie peňazí tým, ktorí nevedia za ne nič urobiť má v konečnom dôsledku demoralizačné účinky. Sociálna podpora sa za určitých okolností stáva priestorom pre vznik medziľudských konfliktov a bludný kruh namiesto prelomenie ešte viac uzatvára.

 

Keby bola sociálna reforma všeliekom, nebolo by vo svete chudoby. Misionárske úsilie, charita aj medzinárondné inštitúcie by si s problémom chudoby dávno poradili. Najužším miestom celého tohto procesu je však sám jednotlivec trpiaci chudobou a sociálnou biedou, ktorý nevládze vlastnými silami z tohto kruhu vystúpiť. Podpora horizontálnych vzťahov a podpora jednotlivcov musí byť programová. Pri tom sú potrební predovšetkým lokálni investori a aktivisti. Pomoc štátu musí byť systémová, nielen bezprostredná vo forme finančných dávok. Decentralizácia a presunutie zodpovednosti bližšie k adresátom pomoci je jedným z nástrojov, ktorý zabezpečí cielenú asistenciu tým, ktorí to potrebujú. Protihodnotou je človek, ktorý po vystúpení z bludného kruhu nájde svoju vlastnú dôstojnosť a nádej. Je to ten najlepší marketingový nástroj na to, aby v možnosť premeny začali reálne veriť aj tí, ktorí zatiaľ zlyhávajú. A aby pre to začali s pomocou tých, ktorí touto cestou prešli aj niečo robiť. Aj táto stratégia zápasu so sociálnou biedou ako všetky stratégie a podujatia potrebujú ustavičné zdokonaľovanie, perspektívu rastu a trpezlivú nádej. 

text © Miro Kocúr 
foto:SITA
euroDOMINO 7/2008