O tom, že život nie je čiernobiely...

kocur.blog.sme.sk
Fine Art Photos © Tibor Javor
 

Úvod  > Viera  > Veľká noc a pocit spolupatričnosti

Veľká noc a pocit spolupatričnosti

Individualizmus je v kurze. Ľudia majú radi anonymitu a otvárajú sa len neradi. Konkurenčný boj vystavuje názor a zvlášť verejne vyjadrený názor do veľmi silného a spaľujúceho svetla. Nechcem nikam patriť a ak áno tak to veľmi často predovšetkým pre pragmatické dôvody.  
Pocit kultúrnej, národnej či etnickej spolupatričnosti je vlastne zdieľanou anonymitou. Do jedného spoločenstva sa dostávajú ľudia, medzi ktorými vlastne ani nejestvujú osobné väzby. Kam patrí európsky človek? Máme ešte niečo, načo sa môžeme spoločne pozerať a cítiť pritom pocit spoločného začiatku a spoločnej budúcnosti. Je tou tradíciou obdobie veľkonočných sviatkov?
 
Civilizácia spoločnej viery
Veľké civilizačné rodiny prichádzajú na to, že ku charakteristike anonymnej spolupatričnosti sa potichu pridružili aj náboženské komunity. Zdieľajú spoločný symbolický jazyk, rituály, skrátené dejiny a jednoduché heslá či iné identifikačné znaky. Snaha niekam patriť, prežívať blízkosť iného človeka, porozumenie a nadobudnúť okrem bežnej dôvery aj možnosť hlbšieho zdieľania totiž silne rezonuje aj v dnešnom človeku. Myšlienka, že Božie kráľovstvo prichádza k jednotlivcovi a že je to výsostne osobný zážitok a osobné prežívanie je stále rozšírenejšia aj v kresťanskom svete. Pohľad na inštitucionálne usporiadanie cirkevných spoločenstiev ponúka všeličo. V ľuďoch hľadajúcich v kresťanstve ideálne riešenie ich sklamaní, problémov a nešťastia je to predovšetkým duchovné spoločenstvo. Zjednodušená charakteristika vyjadrení Ježiš áno, cirkev nie sa objavuje v rôznych obmenách stále častejšie. Inštitucionálne usporiadanie kresťanstva nenapĺňa jeho stúpencov veľkou radosťou. Preto sa veľmi priamo v utváraní každodenného kresťanského a cirkevného života veľmi neangažujú. Ostávajú však v zjednodušenom stave pocitu spolupatričnosti k tomu, čo považovali za niečo dobré, keď boli malí. No už dávno to len málo zodpovedá ich videniu sveta, človeka aj ich vlastnému prežívaniu ich presvedčeniu.
 
Vieme si vybrať
V konečnom dôsledku si človek dnes vie vybrať aj z pestrej ponuky cirkevných spoločností. Tu si vezme niečo z katolíckeho regálu, tu mu vyhovuje niečo reformované, zaujímavá je aj budhistická spiritualita či neokonzervatívna a moslimská radikálnosť. Spoločnosť podelila ponuku podľa dopytu a dospela k tejto novej úrovni tolerancie, kde si každý môže niečo vybrať a zároveň nikam nepatriť. Preto sa objavujú reklamné kampane na spôsob moderného marketingu. Okolo vás prefrčí auto s nápisom Ježiš Ťa miluje či z billboardu čítate že Tebe právo na život zobraté nebolo.  V rámci takýchto kampaní aj kresťania nakupujú všeličo. Vo vnútri si však nechávajú priestor pre osobnú slobodu. Necítia potrebu riešiť inštitucionálnu stránku svojho presvedčenia. Vnímajú to ako priestor slobodného pohľadu a rozhodnutia. Do istej miery je to tak. Hlbšie dôvody pre tieto postoje ani neskúmajú.
 
Prítomnosť bez minulosti a budúcnosti
Spoločnosť takto síce nadobúda istú slobodu, no na druhej strane sa stráca so spoločnou minulosťou aj možnosť spoločnej budúcnosti. Absencia tradície berie aj možnosť budúcich spoločných krokov. Otázka či sa s dieťaťom inštitucionálnej nespokojnosti s cirkevnými establišmentmi nevylialo aj krehké dieťa vlastného presvedčenia je preto namieste. 
Biblický text, ktorý je nositeľom tradície o východe Izraelitov z Egypta je starý. Je veľmi starý. Tri veľké komunity ľudí z neho žijú už tisícročia. Voláme ich abrahámovské náboženstvá. Židovstvo, kresťanstvo aj islam sa vedia spolu dohodnúť na tom, že biblická postava Abraháma stojí tam, kde ešte nebolo sporov. Vtedy jestvoval ešte jeden spoločný Boh židov, kresťanov aj moslimov. Táto jednota bola pretlmočená do praktickej roviny jestvovania jediného spoločenstva viery v tohto jedného a jediného Boha. Čo je však trvalejšou tradíciou ako je biblický text je existencia miliárd ľudí, ktorí napriek rôznym pohľadom na súčasnosť stále vo vnútri svojich komunít veria, že existuje len jedna pravda. Tragédiou je, že ju prestali hľadať a len bránia tú svoju.
 
Ježišov príbeh
Ježišov príbeh je prímárne veľkonočným príbehom. On ešte stojí na pôde jedinej Biblie a jedinej komunity viery prvého storočia našej éry. Áno, bolo to pestré, bolo to mnohojazyčné a mnohokulturálne prostredie. Práve v tomto prostredí prvého storočia sa pohyboval učiteľ z Nazaretu. Jeho misia mala skončiť len tak, ako skončili misie iných potulných kazateľov. Mladý tesár po krátkom období verejného účinkovania zomiera na kríži. Vlastní interpréti náboženských právd a rituálov v ňom videli nebezpečenstvo ohrozenia zabehaných vzťahov, finančných tokov aj mocenských siločiar. Preto nemali radi, ak im Nazaretčan vstupoval do svedomia. Kritizoval ich povrchnosť, okázalosť náboženskej praxe, xenofóbiu voči Samaritánom či pocit nadradenosti vo vzťahu voči iným rasám či etnikám. Preto v spolupráci s rímskymi pohanskými okupantmi zosnovali plán. Ježiš bol súdený, odsúdený a ukrižovaný. Pochovali ho a s ňou aj nádej malého okruhu nadšencov, ktorí verili, že veriť sa dá aj bez rituálov, pokrytectva či šírenia nenávisti voči iným. Stalo sa však niečo, čo beh udalostí zvrátilo. Po Ježišovej smrti sa ukázalo, že jeho slovo a jeho prítomnosť je silnejšie ako to bolo po smrti iných rebelov. On mal zomrieť aby ľudia, ktorí náboženstvu rozumeli, mohli ďalej bez strát prevádzkovať svoje obchody. No on sa vrátil k svojim priateľom, vrátil sa k známym, i neznámym ľuďom. A vtedy sa ukázalo, že pravda vyšla z hrobu veľmi jednoznačným spôsobom. Nové učenie sa začalo odvíjať od snahy zapamätať si tento príbeh.
 
Nové veci
Príbeh Ježiša, ktorý svojou obetou a jej novým rozmerom premenil dovtedajšie schémy. Chrámoví profesionáli, kňazi a politické špičky sa mýlili. Justičná vražda postavená na falošných svedkoch a účelovej lži sa im vypomstila. Táto dynamika slobodnej dobrej zvesti sa šíri ďalej. Ako povedal Blaise Pascal – nie boh filozofov ale Boh Abrahám, Izáka a Jakuba zmenil tento svet. Nie je všetko o moci, konvenciách a zvykoch. Najvýbušnejšou tradíciou je tradícia, že Boha je potrebné hľadať a nájsť tam, kde ho nečakáte – v obetavom nasadení zdanlivo slabých, bezmocných, prenasledovaných jedincov. Práve tam sa rodí nové spoločenstvo. Táto tradícia je tradícia utláčaného Izraela, ktorý opúšťa Egypt aby našiel nový slobodnejší spôsob existencie. Ježiš ukazuje, že je to aj o tom, že človek aj spoločnosť môže na svoje vyslobodenie zabudnúť. Do tej miery, že môže toho, kto mu toto jeho poslanie pripomenie, zabiť. Keby sa tento príbeh niekedy v roku 30 neodohral, nemala by kresťanská civilizácia dnes o čom hovoriť, nemala by čo oslavovať. Zabudli by sme na to, na čo sa zabúdať nemá. Na tradíciu PRAVDY vtedy, keď sa to zdanlivo nevypláca či obetavého a nezištného nasadenia vtedy, keď každý hľadá len svoj vlastný prospech. V takýchto príbehoch je pocit spolupatričnosti zvlášť cenný. Ako asi chcel Ježiš, aby vyzerala jeho komunita, jeho spoločenstvo? Mal to byť palác uprostred mesta? Mali to byť nedotknuteľní šľachtici obklopení svojim poddanými? Mal to byť neorganizovaný dav charizmatikov alebo skvele organizovaný intelektuálny krúžok? Mal to byť sociálny ústav? Politické hnutie? Štát? Vláda?
 
Kresťanská Veľká noc
Kresťanstvo sa zrodilo v Jeruzaleme práve vtedy, keď ľudia prišli na to, že tento Ježišov príbeh o ňom musí prežiť tisícročia. Lebo tam sa to začalo aj skončilo. Pri vstupe do Jeruzalema pred poslednou Ježišovou židovskou veľkou nocou zazneli oslavné ovácie. 

V Jeruzaleme zaznelo aj mocné a odsudzujúce volanie po jeho vražde. Veľkonočný príbeh nie je príbehom  ako mnohé iné. Je to jeden jediný príbeh, pre ktorý sa skutočne oplatí uvažovať o tom, či život ešte má cenu alebo sa ho môžeme pokojne a s nádejou na nové pochopenie vecí na chvíľu vzdať. Vtedy, keď nám väčšina posúva svoje pohodlné názory, konvencie, predsudky. Práve vtedy sa namiesto rituálnej  pohanskej šibačky možno zastaviť a pozrieť sa jeho pravde do očí. Tento čas, priestor i tento kúsok sveta patrí vlastne len JEMU. Či už tomu veríme alebo neveríme. A keď sa nám tu niečo nepáči, je na nás, aby sa to zmenilo na jeho obraz. Individualizmus je v kurze. Ľudia majú radi anonymitu davu. Verejne vyjadrený názor sa dnes stáva devízou. Nič nespraviť a nechcieť nikam patriť, znamená patriť práve k tomu najväčšiemu davu.


euroDOMINO 12/2008
text © Miro Kocúr 

foto: archív autora
pošli na vybrali.sme.sk
späť tlač hore
 O editorovi webu








Miroslav Kocúr, ThDr., PhD., vyštudoval teológiu na Univerzite Komenského Bratislava. Postgraduálne štúdium biblickej exegézy absolvoval na Biblickom inštitúte v Ríme, Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme a na Gregoriánskej univerzite v Ríme. Prednášal na Katolíckej univerzite v Ružomberku a TI v Spišskom Podhradí. Bol riaditeľom Katolíckeho biblického diela na Slovensku. Bol spoluzakladateľom a prvým riaditeľom Bilingválneho gymnázia C. S. Lewisa v Bratislave. Prednášal na BISLA v Bratislave.  V novembri 2011 bol menovaný za riaditeľa VIA IURIS.  

V januári 2014  začal spolupracovať s neziskovou organizáciou LEAF pri podporných a vzdelávacích programoch pre študentov a žiakov základných a stredných škôl. 
Je autorom prekladov, odborných publikácií, článkov, reflexií pre domáce i zahraničné inštitúcie.












NETservis






Centrum pro studium demokracie a kultury










SME logo