O tom, že život nie je čiernobiely...

kocur.blog.sme.sk
Fine Art Photos © Tibor Javor
 

Úvod  > Spoločnosť  > Státisíce katolíkov si želajú, aby pápež v oblasti učenia o rodine nič nemenil

Státisíce katolíkov si želajú, aby pápež v oblasti učenia o rodine nič nemenil



Píše Róbert Kotian, moderátor rozhlasovej diskusie Dejiny.sk, spolupracovník denníka Šport.

Ako sa vlastne stalo, že taký človek ako František sa stal pápežom? Svojimi postojmi oslovuje aj nekatolíkov a neveriacich. Keď kladie ruku na bruško tehotnej nevesty, vidím tam ľudskosť a obrovské pochopenie. Niekto to vníma ako hriech, ale ona mohla ísť na potrat, a neurobila to. Pre mňa je to úžasná a pozitívna správa pre toho človeka a možnože aj pre jeho inštitúciu. Ale ikskrát akoby bol osamotený.
„František študoval v Nemecku v čase, keď jezuitská akademická teológia zažívala hviezdne chvíle. Jezuitské prostredie tejto generácie bolo veľmi otvorené a veľmi späté so sociálnou realitou. Vie sa o ňom, že sa tým seminaristom, ktorých vyslal do slumov v Buenos Aires, pozeral na topánky a videl, či boli na sociálnej službe, alebo nie. Treba prísť so zaprášenými topánkami, mať odvahu „sa zašpiniť“, pretože ak nie sme zašpinení, tak nie sme v službe. Myslím si, že to prostredie v Buenos Aires, keď bol ešte rektorom a arcibiskupom, mu dovolilo dozrieť, vyrásť aj zostarnúť. Na základe čoho si ho kardináli vybrali za pápeža, to je jedna vec. Stále sa hovorí, že Pán Boh má svoje cesty, ako si niekedy robí poriadok aj v tomto svete, vraj Duch Svätý to bol, kto si ho vybral. Poznám skupiny ľudí, ktorí vnímajú voľbu Františka ako chybu, obviňujú ho z neomarxizmu, z ľavičiarstva, iná skupina ho vidí ako veľký prísľub zmien v cirkvi. Je to prirodzené aj dobré, že v týchto časoch prišiel po Jánovi Pavlovi II. a Benediktovi XVI. František so svojimi akcentmi. Určite to rezonuje v ľuďoch, ale rozhodujúce je, či tá rezonancia, ktorú zažíva vo svete, je aj rezonanciou, ktorú zažíva aj v cirkvi. Lebo rôzne vnímanie rímskej cirkvi nie je len na Slovensku. Aj táto synoda, ktorá prichádza, je otvorený príbeh, ktorý sa ešte neskončil. Okrem tej zmeny atmosféry, čo je strašne veľa, sa oproti Benediktovi XVI. v zásade nič nezmenilo.“

Myslíte?
„Prišla zmena atmosféry, niektoré pastoračné usmernenia vo vzťahu k ženám, ktoré boli na potrate, ale legislatívne sa nič nezmenilo. Stále platí ten istý kódex kanonického práva, Bezák je stále tam, kde bol, Sokol je tam, kde bol a mnoho z týchto vecí sa jednoducho nemení.“

Predpokladám, že kardináli pred zvolením poznali jeho názory. Bol to prejav snahy o novú cirkev s ľudskou tvárou? Výberom takéhoto človeka akoby si cirkev uvedomila, že ak sa potrebuje poľudštiť a priblížiť ku veriacim, tak to je najlepší reprezentant.
„Ten deficit ľudskosti alebo ľudskej tváre v cirkvi vnímali rôzni teológovia už po 2. vatikánskom koncile, aj v 70. rokoch, či už to bola teológia oslobodenia, ktorá bola najkonsolidovanejší prúd, ktorý sa manifestoval ako príklon k ľuďom, pretože sa zaujímala o sociálnu situáciu ľudí v Južnej Amerike. Pápež Bergoglio komunikuje napríklad s Leonardom Boffom, významným exponentom tejto teológie. Koncom 90. rokov som osobne čítal prvýkrát v pracovnom dokumente Instrumentum Laboris o cirkvi s ľudskou tvárou. Takže treba mať v cirkvi viac ľudskosti, no my vieme, že kde sa začína hovoriť o ľudskej tvári, tak tam asi tej ľudskosti je málo a začína sa podčiarkovať potreba byť takým.“

Ak je taká potreba, tak je asi František vhodný pápež.
„Áno. Ja sa úprimne teším z toho, čo robí František. Teším sa, že cirkev má na čele človeka, ktorý vzbudzuje sympatie a nie antipatie. Pre postoj k viere je to určite lepšie, ako by tam bol človek, ktorý vzbudzuje antipatie. Ale či toto samé môže priviesť zmenu do fungovania cirkvi, závisí od človeka a jeho osobného rozhodnutia a od toho, či toto Františkovo posolstvo sa bude presadzovať. Ja sa spýtam, koľko slovenských kňazov a farárov by sa vedelo dotknúť brucha tehotnej nevesty a dobromyseľne požehnať tomu novému životu? Či by tu nebolo vysoké percento skôr tých, ktorí moralizujú - asi najtolerantnejší postoj z ich strany by bol ten, že by o tom nehovorili. Jedna vec je nadšenie a druhá vec je - walk the talk, ako sa to, čo hovorí František, premieta do praktických postojov lokálnych cirkví. Teraz hovorím štatisticky, niežeby som mal nejakú zlú vôľu, veľa sa nezmenilo.“

Pred niekoľkými dňami sa začala synoda biskupov, ktorej témami sú príprava na manželstvo, pastorácia rodín, prístup k rozvedeným a homosexuálom, jednoducho pálčivé témy. Čo sa vlastne očakáva od tejto synody? A čo očakávate vy, že sa stane, čo sa zmení?
„Očakávam, že biskupi budú diskutovať v duchu prípravných dokumentov aj na základe spracovanej spätnej väzby v dotazníkoch zo začiatku tohto roku. Predpokladám, že budú publikované konkrétne návrhy riešenia niektorých situácií v pastoračnej praxi, ako sa o to napríklad snažili nemeckí biskupi v otázke znovusobášených katolíkov a ich možností pristupovať k sviatostiam. Nejaké zmeny v otázkach učenia cirkvi o jednote a nerozlučiteľnosti manželstva určite nenastanú, ale uľahčenie procesu zneplatnenia cirkevného manželstva môže mnohým rozvedeným katolíkom pomôcť. Napriek osobnej traume z nevydareného manželstva budú mať možnosť pristupovať k sviatostiam. Toto sa podľa mňa môže zmeniť. Už samotné zjednodušenie tohto procesu zneplatňovania s väčšími právomocami pre diecéznych biskupov je krokom týmto smerom. Výrazne to celý proces môže zrýchliť.“

Kým sa v Ríme schádzali desiatky biskupov a laikov z celého sveta, ktorí budú na biskupskej synode preberať otázky katolíckeho rodinného života, rozhodol sa poľský kňaz Krzysztof Charamsa prezradiť najväčšie tajomstvo svojho života. Na tlačovej konferencii zvolanej do jednej z rímskych reštaurácií oznámil novinárom, že je homosexuál a má partnera, ktorého si tam aj priviedol. Charamsa pracoval vo Vatikáne v Kongregácii pre doktrínu viery a prednášal na dvoch univerzitách. V hierarchii Svätej stolice zastával pozíciu na strednej úrovni. Vatikán oznámil, že ani jednu z funkcií už nemôže vykonávať a označil jeho oznámenie za nezodpovedné. Ako vnímate tento Charamsov krok?
„Je to jeho rozhodnutie, určite to preňho nebolo jednoduché, ale neviem tento jeho krok komentovať. Neviem, či sa chce postaviť na čelo nejakého hnutia, alebo sa len jednoducho odhodlal k takémuto verejnému kroku. Teatrálnosť tohto gesta v predvečer synody o rodine nevnímam ako najlepšie načasovanie. Uvidíme, ako to bude pokračovať.“

Františkove signály voči rozvedeným, voči ženám v službe, voči homosexuálom hovoria o ľudskejšej tvári šéfa cirkvi.
„Pre mňa asi najsystémovejším počinom Františka je zvolanie synody o rodine minulý rok, ktorá práve teraz pokračuje. Synode predchádzali formuláre, ktorými sa cirkev prvýkrát usilovala získať nejaký feedback, spätnú väzbu. Tento formulár v Česku vypĺňali aj nekatolícke spoločenstvá, ľudia v českých krajoch dostali od katolíkov príležitosť vyjadriť sa, ako vnímajú cirkev. Na Slovensku sa ani len nevedelo o tomto formulári.“

Náhodou som sa dozvedel o ňom na stránke KBS, keď som hľadal nejaký kontakt.
„Ten formulár nebol posunutý všetkým, len niekoľko ľudí ho vyplnilo. Keď bol po synode publikovaný ďalší formulár, jeho publicita bola vyššia. Pápež sa znova chcel dozvedieť, ako sa zaobchádza s rozvedenými, aké sú postoje cirkvi a prečo občianska spoločnosť rieši postavenie alebo partnerstvá osôb toho istého pohlavia. Tieto otázky prejudikujú a vysielajú signál, čo pápeža zaujíma a čo chce riešiť, aj aká situácia na tomto poli panuje.“

To bude zrejme problém v slovenskej cirkvi.
„Áno, otázky formulára naznačujú: toto je problém a chceme ho riešiť. Prvý formulár sa pred prvým sedením synody vnímal ako dobrý pokus, ale keď krátko po synode prišiel zase nový formulár, vyslal signál, že v Ríme to berú vážne. Nato sa zmobilizovali tradicionalistické kruhy, ktoré začali organizovať petíciu, kde asi 600-tisíc katolíkov má prezentovať cez svojich zástupcov na synode želania, aby pápež v oblasti učenia o rodine nič nemenil. Toto je signál, že číslami takéhoto charakteru si konzervatívne kruhy chcú vymôcť, aby status quo ostal nezmenený. Keď pápež František rieši tieto prípady žien a mužov ako bytostí, ktoré hľadajú Boha, tak im chce pomôcť ich situáciu riešiť, ak majú záujem o to riešenie v spolupráci s nami. Ide však o to, či tento dialóg a proces, ktorý nastolil František, bude pokračovať. František už mal 78 rokov, otázne teda je, či ešte jednoducho bude vládať a či má dostatok spolupracovníkov, aby sa presadili riešenia v takom čase, ktoré ešte budú zmysluplné pre túto generáciu.“

Obrazne, či po Gorbačovovi príde Gorbačov junior alebo Putin? Pripúšťate možnosť, že tento pokus o cirkev s ľudskou tvárou vyústi dostratena?
Ja si myslím, že tie možnosti sú otvorené. Nie som prorok. Z hľadiska zloženia kardinálskeho kolégia, možných kandidátov, kto z nich by v tom trende chcel pokračovať, ako sa tí volitelia budú rozhodovať, či chceme to pokračovanie, alebo nie - myslím, že taký analytik nežije, ktorý by to vedel povedať. Ide o otvorený príbeh práve preto, že hierarchická štruktúra cirkvi dáva osobe a dynamike pápežstva takú moc, že buď sa to pohne tým, alebo oným smerom. Na druhej strane mnohí hovoria, že katolícka cirkev je veľká loď, a otočiť a zmeniť jej kurz si vyžaduje veľa námahy aj dlhý čas.“

Otázne je aj to, či sa to otočenie vníma ako správne.
Paradoxne, ja to nevnímam ako otočenie alebo ako otázku, či má cirkev niečo meniť na svojom učení. Ja hovorím, že nieže má meniť, ale má brať určitým spôsobom do úvahy súčasné trendy aj nové poznatky ďalších vied a podľa toho sa stavať k niektorým situáciám. František sa pýta, prečo občianska spoločnosť rieši partnerstvo osôb toho istého pohlavia. Prečo? Lebo chce väčšiu stabilitu. Máme to aj my riešiť v cirkvi? To je otázka, ktorá nasleduje. Potom otázka rozvedených, ktorí chcú pristupovať ku sviatostiam. Pomôžeme im, alebo ich budeme traumatizovať po zvyšok života? Je evanjelium dobrou zvesťou, alebo je to zvesť, ktorá má naháňať týmto ľuďom strach?“

Je lepšie ísť na potrat alebo byť slobodnou mamičkou?
To je otázka?“

To je otázka. Ikskrát som sa o tom bavil s Janom Baránkom, konzervatívnym analytikom, a on vyčíta slovenskému kléru, že namiesto toho, aby vnímali slobodnú matku ako človeka, ktorý sa namiesto potratu rozhodol vynosiť dieťa, starať sa oň, oni ju vnímajú ako hriešnicu. Akoby chýbalo citlivejšie zvažovanie tejto situácie.
„O týchto témach na Slovensku neexistovala diskusia. U nás je morálne jednoducho monokulturálne katolícke prostredie, navyše konzervatívne. V rámci katolicizmu neexistuje otvorená diskusia, ani legitímna, ktorá existuje na iných teologických fakultách. Všetky problémy sa podávajú zjednodušeným spôsobom, takže ak slobodná matka počala mimo manželstva, tak je úplne logické, že to nebolo v súlade s katolíckou morálkou. Odsúdenie slobodnej matky za niekoľko desiatok rokov už tiež nie je celkom také ako v minulosti. Neviem, koľko katolíckych kňazov odsudzuje slobodnú matku, ale vníma sa, že každé to dieťa má právo byť pokrstené. Ani v prípade potratov otázka neznie, či potrat áno, alebo nie, potrat je zlá vec, či už je spontánny, alebo sa stalo niečo, že vyvíjajúci život sa prestal vyvíjať. Každá tehotná žena aj jej partner vie, že keď dôjde na potrat, nie je to dobré. Musíme sa však pozerať na konkrétne situácie, v ktorých sa nachádza žena konfrontovaná so situáciou potratu, či už spontánneho, indikovaného alebo plánovaného, a poďme sa o tom jednotlivom prípade rozprávať.“

Aj podľa prieskumov verejnej mienky ľudia väčšinou akceptujú potrat v prípade ohrozenie života matky, poškodenia plodu a tehotenstva ako následku znásilnenia. Určite to nie je jednoduchá situácia, ale zákaz je plošné riešenie, ktoré nezvažuje odlišnosti jednotlivých príbehov.
„Aj medzi teológmi, aj v rámci cirkvi existujú pro-choice hnutia, v istom období stáli v jeho čele v Amerike aj rehoľné sestry alebo náboženstvo praktizujúci ľudia a hovorili o zodpovednosti ženy a o jej práve sa rozhodnúť. Vulgarizácia na úroveň, že to nie je telo tej ženy, znamená zjednodušenie celej diskusie. Keby veriaci zažili v cirkvi poctivú diskusiu na túto tému, keby naša cirkev uvažovala a diferencovala medzi rôznymi situáciami, keby videli teológov, ktorí sú veriaci a chcú hľadať poctivé riešenia, keby každého, kto uvažuje o nejakej situácii, kedy je potrat prípustný a indikovaný, hneď okamžite nekriminalizovali, tak by sa aj ľudia na to hneď aj racionálnejšie pozerali. Ak je na jednej strane hystéria, že potrat je vražda, kde je priestor na racionálnu diskusiu?“

Hovoríte, už neviem koľkýkrát, že sa nediskutuje o niektorých veciach. Nediskutuje sa nielen v rámci cirkvi. Chýba vám racionálna, empatická diskusia, s vhĺbením sa do vecí, ale nediskutuje sa. Čím si to vysvetľujete?
„No niet s kým.“

Chýba vám druhá strana?
„Niet s kým. Ivan Mikloš svojho času povedal, že také ekonomické reformy, aké sa zaviedli na Slovensku, by v Čechách nikdy neprešli, lebo diskusia o nich by bola dlhšia a náročnejšia a možno by jednoducho udusila reformu. U nás nebol dostatok kompetentných ľudí, ktorí by prezentovali iný názor. Otázka je, že či niečo podobné malosť našich pomerov neprináša aj v iných oblastiach a či nie sme príliš zahľadení len do našej perspektívy riešenia problémov. Sme kultúrne a jazykovo veľmi izolovaní, tak sa nevieme pozrieť na to, ako sa riešia podobné problémy v iných, kultúrne členitejších častiach sveta. Pochod za život v Berlíne deň pred tým naším mal asi 6000 účastníkov. V Berlíne, ktorý má 3,5 milióna obyvateľov. Katolícki aktivisti pozývali biskupov a kňazov, aby prišli pochodovať za život, prišlo ich niekoľko, ale tento pochod za život neorganizovala nemecká biskupská konferencia. Nemecká biskupská konferencia však chce prísť na synodu do Ríma so svojím návrhom, ako riešiť situáciu rozvedených katolíkov, ktorí chcú pristupovať ku sviatostiam. Nemecká biskupská konferencia žije v kultúrnom prostredí, ktoré má rádovo oveľa viac účastníkov diskusie, ktorí sa hlásia o slovo, delia sa o svoje skúsenosti a sú vnímaní ako partneri. Toto bude vklad nemeckej katolíckej biskupskej konferencie do diskusie synody. Arcibiskup Zvolenský minulý rok v rámci synody prednášal o mariánskych púťach na Slovensku. Zrejme videl nejaké spojivo, ako púte na Slovensku podporujú rodinu. Tu cítim silný nesúzvuk závažnosti tém, ktoré prednáša predseda Konferencie biskupov Slovenska a konferencia biskupov Nemecka. Keď naši lídri takýmto spôsobom nastoľujú témy a neotvárajú možnosť uvažovania, naopak, už náznak uvažovania je považovaný za nežiaducu kritiku alebo prejav nepriateľstva, tak potom prečo ľudia mali do tej diskusie vstupovať?“

Dva alebo tri dni po národnom pochode za rodinu arcibiskup Zvolenský otvorene očakával od politikov, že prijmú zákon o zákaze interrupcie a tento pochod vnímal ako účinnú prosbu za túto požiadavku. Nepovažujete ten postoj arcibiskupa Zvolenského za zneužitie pochodu za rodinu?

„Veď preto to robili. Treba povedať, že táto inštitúcia používa demokratické mechanizmy v demokratickej spoločnosti, ale zároveň, vo svojom vnútri, žiadny participatívny model riadenia, už nehovorím o demokratickom modeli, kde by boli v rôznej miere prijímané názory aj iných ľudí, jednoducho neuznáva. Smerom dovnútra jednoducho cirkev potláča akúkoľvek pluralitu, ale smerom navonok používa nátlakové nástroje demokracie. Áno, ľudia majú právo pochodovať za svoje práva, ale prebehol ten dialóg v cirkvi? Pýtali sa na tie problémy, ktoré vnímajú z rôznych strán, zvažovali sa rôzne aspekty? Možno by sa ukázalo, že stačí, keď sa my kresťania postavíme proti interrupciám v našom kruhu, nepotrebujeme legislatívne riešenia...“

Hovoríte o absencii diskusie, že v cirkvi neexistuje ani demokratický, ani participatívny model vnímania problémov. Nie je to prejav istej slabosti alebo neviery vo svoju silu, v silu svojho presvedčenia, v silu svojho projektu? Strach diskutovať, odmietanie akejkoľvek kritiky ako niečoho nežiaduceho je podľa mňa prejav slabosti alebo až neviery. A to hovorím ako neveriaci človek. My dvaja napriek tomu, že na isté veci máme odlišné názory, sa nebojíme diskutovať.
„V tomto zmysle napríklad židovská tradícia hovorí, že človek musí získať istú silu vnútorného presvedčenia, a potom môže začať relativizovať niektoré veci. Preto nie všetky spisy Starého zákona môžu čítať malé deti, napríklad Veľpieseň, lebo sa treba najskôr naučiť behať, získať základnú kopaciu techniku a potom človek začína kľučkovať. Aj virtuóz sa musí najprv nacvičiť stupnice a až potom si začína veriť. V minulosti mala cirkev monopol a diskusia sa odohrávala len v rámci cirkvi, pretože celá spoločnosť bola vlastne cirkev. Po reformácii sa tento svet rozpadol a vytvorila sa iná cirkev, reformovaná, ktorá dala zrod sekulárnej spoločnosti. Svet sa rozdelil na svet náboženský a nenáboženský, ja uprednostňujem, keď sa hovorí o svete či spoločnosti klerikálnej a jej opaku, spoločnosti laickej. Sekulárna spoločnosť nie je bez Boha, ale je bez absolútneho a dominantného vplyvu kléru. Preto ju nevnímam ako nenáboženskú, je len neklerikálna.“

Pripúšťate aj vzorku ľudí bez Boha…
„Jednoducho klérus prestal mať monopolný vplyv. Ľudia prestávajú mať pôvodnú istotu, náboženská diskusia viedla k rozdeleniu a skomplikovaniu sveta. Keby som mal ja alebo vy tú zodpovednosť pápeža, želali by ste si, aby sa to ďalej štiepilo? Možno to nie je strach v zjednodušenom slova zmysle, ale je to povedzme pocit zodpovednosti za veci. Ak spustíte nejaké procesy, kto bude za to všetko niesť zodpovednosť? Sloboda ľudí neraz privedie k správnemu riešeniu, no ak túto vieru momentálne možno lídri cirkvi nemajú a mnohým katolíkom alebo veriacim vyhovuje takýto kompaktný pohľad, tak vzniká spoločnosť, ktorá nie je taká naviazaná na náboženské štruktúry. Ide však o to, či demokratická spoločnosť bez tejto vertikály je dostatočne silná, či má morálne princípy, či má kompas správne nastavený. Či nie je potrebné začať hľadať to, čo nás spája, aj tých ľudí, ktorí sa deklarujú ako nie nábožensky organizovaní alebo neveriaci, a či nájdeme nejaké spoločné noty, podľa ktorých by sme mohli dohrať túto symfóniu. Čierno-biele zjednodušovanie, keď jedni hovoria, že máme takéto problémy, pretože svet odišiel od Boha, na druhej strane prevláda zjednodušovanie problému, že Boha nepotrebujeme – kde sa stretneme? Táto súčasná situácia kladie veľký otáznik pred európsku spoločnosť, či vieme nájsť nejaké nadčasové hodnoty, na základe ktorých sa zjednotíme a povieme, sme Európania, alebo dôjde ku smutnému rozdrobeniu, ku ktorému to už v názorovej sfére dosť silne speje, keď staviame okolo seba ploty, máme problém komunikovať o niektorých veciach aj s tými najbližšími. Táto otázka je podľa mňa úplne legitímna a nie je to len otázka o slabosti cirkvi. Pre mňa cirkev nie je úradná cirkev. Ja sa tiež považujem za člena cirkvi.“

Európsku spoločnosť v týchto dňoch determinujú aj utečenci z iných náboženských okruhov a skúsenosti nemáme vždy len pozitívne. Nepoznám riešenie. Nesiem si v sebe aj súcit, aj obavy z ďalšieho vývoja.
„Toto je na dlhú diskusiu a to je presne to, čoho tu nie sme schopní. Príde ďalšia civilizačná výzva a problém a my nie sme pripravení. Nemáme know-how hľadania riešení, tak naskočia zjednodušené riešenia, buď - alebo. Keď boli v jednej štúdii v protižidovských heslách z 30. rokov židia nahradení slovom migranti a židovstvo slovom islam, tak vznikli veľmi silné paralely, ktoré hovoria o mentálnej výbave jednej časti spoločnosti. Zase ide len o to, či sa budeme vedieť o tom rozprávať. Momentálne nie sme pripravení. Ale nie sme na to pripravení ani na svetovej úrovni. Európa túto vlnu nezvládla, státisíce ľudí prešli cez územie, ktoré bolo chránené schengenskou hranicou, a Európa stále nevie, či má riešiť túto situáciu, alebo má utekať bojovať do Sýrie. Tá neistota súvisí aj s tým, že hodnotový európsky svet je veľmi vratký. Starým inštitúciám neveríme, nové tu nie sú. Staré princípy sme zahodili a nevytvorili sme si nové, a teraz buď ich budeme nejakým poctivým spôsobom hľadať, alebo ich nebudeme hľadať. Buď to riešenie budeme hľadať, alebo ho nebudeme hľadať a potom budeme dobehnutí vzniknutou situáciou a budeme prekvapení, lebo tie kultúry budú nekompatibilné. Otázka neznie, či imigranti áno alebo nie, ale ako. Určite nemáme vytvárať getá, našou úlohou je skôr vypracovať politiky na integráciu ľudí s inou kultúrou, s iným náboženstvom. Pred tromi rokmi sa tvrdilo, že projekt multikulturalizmu zlyhal. Európa však nebola vo vlastnom slova zmysle multikultúrna, ale sa vytvorili izolované enklávy ľudí, pomerne silné relevantné menšiny, ale či sa stali súčasťou kultúrneho priestoru tých krajín, v ktorých žili alebo nie, toto je otázka, ktorú sa necítim kompetentný zodpovedať. Myslím si však, že dialóg a hľadanie riešenia je to, k čomu máme smerovať. Riešenie nemám, len si myslím, že zatváranie sa do vlastného kultúrneho priestoru je to najhoršie riešenie. Tiež si myslím, že ako krajina máme na veľkorysejšie postoje, ako len na takéto úzkoprsé, ako to nedávno nakreslil Shooty - mi zme tu doma.“


Vydané 11. 10. 2015 o 18:08 Autor: Róbert Kotian

SME

späť tlač hore
 O editorovi webu








Miroslav Kocúr, ThDr., PhD., vyštudoval teológiu na Univerzite Komenského Bratislava. Postgraduálne štúdium biblickej exegézy absolvoval na Biblickom inštitúte v Ríme, Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme a na Gregoriánskej univerzite v Ríme. Prednášal na Katolíckej univerzite v Ružomberku a TI v Spišskom Podhradí. Bol riaditeľom Katolíckeho biblického diela na Slovensku. Bol spoluzakladateľom a prvým riaditeľom Bilingválneho gymnázia C. S. Lewisa v Bratislave. Prednášal na BISLA v Bratislave.  V novembri 2011 bol menovaný za riaditeľa VIA IURIS.  

V januári 2014  začal spolupracovať s neziskovou organizáciou LEAF pri podporných a vzdelávacích programoch pre študentov a žiakov základných a stredných škôl. 
Je autorom prekladov, odborných publikácií, článkov, reflexií pre domáce i zahraničné inštitúcie.












NETservis






Centrum pro studium demokracie a kultury










SME logo