Mohli by sme na slovenské pomery použiť parafrázu tohto výroku v tom zmysle, že najhlúpejšia predstava o kresťanstve je tá, že iné kresťanstvo ako konzervatívne neexistuje. No nedá sa nič robiť – musíme sa vzhľadom na jeho úlohu v prebiehajúcej hybridnej vojne touto predstavou zaoberať.
Ak sa ultrakonzervatívne kresťanstvo snažilo vnútiť slovenskej spoločnosti, že na Slovensku je len jedno kresťanstvo, tak postupne sa tento naratív vynára v inom svetle. Označovanie názorovo inak zmýšľajúcich veriacich a spoločensky aktívnych ľudí za odpadlíkov, heretikov, zradcov či priateľov homosexuálne orientovaných ľudí nesie v sebe jediný motív. Ide o jasnú stratégiu diskreditovať takýchto aktívnych ľudí v očiach radových veriacich.
Preto boli vytláčané na okraj príbehy Antona Srholca či Róberta Bezáka, Ondreja Prostredníka či iných menej významných, a preto verejne ignorovaných, no vnútrocirkevne šikanovaných a ostrakizovaných ľudí. Snaha poukazovať na ich zradu vnútrocirkevných predpisov sa premieta do otvorenej agresivity jednotlivcov a „aktivistov“ svätej horlivosti, ktorí sa vyhrážajú fyzickými útokmi, žalobami, podávajú trestné oznámenia a inak z pozície sily chcú podržať úradnej cirkvi monopol na pravdu. Lebo je vraj sekulárnym štátom ohrozená ich viera.
Významná skupina veriacich sa však s učením cirkvi, ktorej sú členmi, nestotožňuje. Podľa prieskumu agentúry Focus to bolo v júni 2017 až 56 percent ľudí. Lebo niektoré prístupy cirkevných ústredí jednoducho nekorešpondujú so skúsenosťou veriacich ľudí, pre ktorých liberálna demokracia nepredstavuje ohrozenie, ale, naopak, priestor slobody, kam môžu odísť po skončení bohoslužieb a obradov.
Prekročením prahu kostola či biskupského úradu totiž veriaci človek dnes vstupuje do prostredia a obdobia, kde sa skončila moc vyššieho kléru a cirkevných predpisov. Tie sa menia na vnútornú smernicu toho-ktorého cirkevného spoločenstva. Opakom takto klérom spravovaného a ideologicky vlastnou dogmatickou víziou manažovaného klerikálneho štátu nie je totiž sekulárny štát.
Tento pokus vykresliť pluralistickú spoločnosť liberálnej parlamentnej demokracie ako sekulárnu, teda bezbožnú, neveriacu a protináboženskú je len šikovný pokus úradných cirkevných ústredí o presadenie dominancie klerikálnej vízie sveta v spojení s osobnou vierou jednotlivca. Na Slovensku zvlášť rímskokatolícka cirkev presadzuje víziu, že bez vplyvu a usmernení vyššieho kléru, teda biskupov a ich verejných orgánov, niet viery. No je to inak.
Osobná viera či organizované spoločenstvo veriacich je možné aj v reformovaných cirkevných spoločenstvách, aj v komunitách veriacich, ktoré sa organizujú inak ako pod hlavičkou rímskokatolíckej hierarchie a jej lojálnych aliancií a postojových združení. Sociologicky je krokom vpred od krajiny s rozhodujúcim vplyvom kléru krajina spravovaná – v cirkevnej terminológii katolíckeho kánonického práva – laikmi, teda neklerikmi kompetentnými vo svojich oblastiach, odmietajúca hegemóniu kléru.
Klérus je kompetentný len v oblasti rituálov a kultu spojeného s organizovaným náboženstvom svojej vieroučnej orientácie. Ukazuje sa na rôznych úrovniach, že to je skôr folklórny súbor, konfesionálne geto, „dobrá“ rodinná mafia či mravnostná polícia ako intelektuálne či odborne zdatný tím.
Klerikalizmus podporujú aj mnohí neklerici. Tí sú svojou lojalitou voči vyššiemu kléru PR štítom, ktorý má vzbudzovať dojem pestrosti, no interdisciplinárny dialóg a skutočne vecné a konštruktívne riešenie citlivých tém nechce iniciovať. Naopak, často vzniká dojem, že iný záujem ako cieľavedomé presadenie konfesionálneho pohľadu na svet, rodinu či človeka ani nemajú.
Tu sa ukazuje, že kvalifikovane oponovať mocichtivým klerikom môžu len nelojálni a kriticky uvažujúci veriaci, ktorí rozumejú cirkevnému spíku a zároveň sú kompetentní v tom, čomu sa profesionálne venujú ako odborníci vo svojej špecializácii a vo svojej rodinnej či osobnej situácii. Ako muži a ženy, ako rodičia, ako mladí ľudia, vstupujúci do manželstva alebo zatiaľ bez neho, lekári, právnici, biológovia či IT špecialisti. Podľa možností so solídnym teologickým vzdelaním. A asi aj neklerici. Lebo koniec tabuizácie tém viery a ich výlučné vlastníctvo cirkevnými ústrediami sa nepodarí bez demytologizácie kléru. To je ťažké práve v rímskokatolíckej cirkvi, kde je centrálna úloha kléru naviazaná aj na interpretáciu sviatosti kňazstva.
A ako vieme, kapor si sám rybník nevypustí. Preto je poctivejšie hovoriť o laickom štáte či laicizme ako o sekularizme. Klérus, zvlášť ten ultrakonzervatívny, má strach zo sebavedomých laikov ako občanov štátu, kde sa nevzdelaný, nemysliaci a skorumpovaný klérus venuje len obradom.
Je jasné, že aj nekonzervatívni veriaci a cirkvou marginalizovaný klerik či kriticky uvažujúci veriaci laik môžu veriť v Boha a žiť podľa svojho presvedčenia aj bez klerikov. O Bohu netreba hovoriť nadarmo. Takto vyzerá Desatoro v praxi. Preto emeritný arcibiskup, ktorý verí v Boha, môže stáť vedľa ženy, ktorá hovorí o sebe, že je veriaca, a ktorá napriek tomu má na život a svet iný názor ako konzervatívni veriaci a ich hovorcovia. Preto je to na Slovensku takmer kopernikovský moment.
Zem sa točí okolo Slnka a osobná viera v Najvyššieho sa netočí okolo cirkví. Sú tu aj iní veriaci ako tí, čo otvorenú víziu sveta a osobnej viery ako dobrodružstvo svätého Boha s hriešnym človekom odmietajú. Nepriateľom konzervatívnej viery nie je nekonzervatívna viera, ale skôr nepravda, konšpirácie a šírenie nenávisti voči svetu, ktorému prestáva a nechce porozumieť. Poďme sa rozprávať.
DennikN