Upozorňoval na nespravodlivosti, ale vždy sa zaujímal o osud svojej krajiny. Ostáva inšpiráciou, ktorú Slovensko potrebuje ako živú nádej.
Správa o víťaznom pretnutí cieľovej pásky a vstupe do nebeskej brány ma zastihla smutne pripraveného. Posledné predvianočné e-maily, v ktorých mi Tonko odpovedal na moje otázky, boli otvorené a ľahko pochopiteľné: „Už je koniec. Nevládzem.“ Oslovoval ma familiárne, povzbudzoval v písaní, dodával odvahu nebáť sa a vytrvať.
Siedmeho januára 2016 dotĺklo jeho srdce v tele, ktoré nezlomil komunistický režim ani ustráchaní cirkevní úradníci v honosných biskupských či kňazských rúchach.
Svoj sen o slobode Anton Srholec dosníval, aby sa s jemu vlastným nezlomným duchovným elánom prebudil do slobody Božieho dieťaťa, ktoré sa rodí v Božej náruči. No už v novom tele s nespočetnými zaceleným zraneniami a jazvami, ktoré sú ozdobami hrdinu zo zápasu, ktorý sa nedal vyhrať, no napriek tomu ho otec António nikdy nevzdal.
Ešte 17. novembra sa vybral k Bráne slobody. Pamätníku obetí, ktoré na ceste za slobodou zastavili projektily komunistickej armády. Vraj podľa zákona.
Tej armády, ktorej velitelia sú stále váženými a bezúhonnými „občanmi“, hoci boli chladnokrvnými vykonávateľmi vôle strany. Ostali nimi aj pri čítaní príbehov obetí svojej bohyne a zákonodarkyne, ktorá kodifikovala neľudskosť.
V duchu tejto neľudskosti súdruhovia generálni, krajskí, okresní či iní tajomníci naháňali strach, aby nikto nemal odvahu žiť v pravde a tí, ktorí to dokázali, aby boli divní, odsúdení, zlomení, znechutení. Ten strach dnes opäť ožíva.
Vtedy nedávno strana a vláda spútala podľa svojich zákonov obyvateľov tejto krajiny do objatia z ostnatého drôtu.
Anton Srholec ako predseda Konfederácie politických väzňov stál ešte v novembri 2015 pred Bránou slobody ako živý svedok nezlomeného a nebojácneho občana, ktorého nezastrašil a nezlomil ani zvláštny komunistický bonus v podobe väzenia v Jáchymovských uránových baniach.
Pripomínal, že sloboda ducha je viac ako plný obedár zo závodnej jedálne či cestovná doložka na dovolenku do Juhoslávie či k Balatonu, alebo na sovietsky Krym.
Jeho sen o Slovensku mal svoju duchovnú, no aj občiansku dimenziu, ktorá však budila aj čosi ako nedôveru v občianskej spoločnosti. On sa totiž nebál hovoriť v novej spoločenskej realite aj o viere, Bohu a spoločenstve veriacich, cirkvi, kresťanstve. Nehľadal skratky, lebo vedel, že večnosť nás všetkých „dobehne“.
No bol však iba pešiakom v bojoch, ktoré rozhodujú generáli a ich pobočníci. Pešiakov je stále dosť. Tam, kde neplatia žiadne pravidlá, sa zásluhy a zranenia utrpené v bojoch necenia. Lebo hrdinovia pripomínajú krivákom ich zbabelosť a zlyhania.
A ak sú príliš zásadoví, ostanú navždy pešiakmi. Organizovaný systém technológov moci je neomylným mlynom, ktorý sa živí príbehmi, ktoré sa nesmú stať. Keď sa stanú, nesmú sa zopakovať. Ak sa zopakujú, nesmú sa zverejniť, a ak sa to stane, ich nositelia musia byť zomletí, zabudnutí, odídení. Preto Tonko ostal len pešiakom.
No napriek tomu hovoril o tom, ako úradná slovenská cirkev nenapĺňa a zrádza svoje poslanie, keď sa potichu či nahlas hlási a klania Tisovi a jeho režimu, politickému nacionalizmu či cirkevnému triumfalizmu. Hovoril ako kňaz a človek, ktorý bol blízky svojou vierou a uvažovaním tým zástupom svojich veriacich poslucháčov, ktorí počuli falošnosť hlasov, ktorá tu zaznievala raz z kancľov, inokedy z úst politikov, ktorí privolávajú staré časy.
Dával nádej svojim podnájomníkom v Resote aj ľuďom, ktorých iní nepotrebovali, nechceli alebo ich nemal kto vypočuť.
Anton Srholec ostáva inšpiráciou, ktorú Slovensko potrebuje ako živú nádej. Aj vo chvíľach, keď sa zdanlivo nedá nič robiť, je možné žiť v hlbokej viere a vernosti. Ľudské súdy nás niekedy preceňujú, inokedy nedoceňujú. V Božích očiach sme však stále tými, akí sme skutočne.
Podľa kresťanskej viery sa každý zosnulý človek môže svojou blízkosťou Najvyššiemu prihovárať za tých, ktorí sa snažia žiť a konať v jeho prítomnosti.
Nie je to však lacná a prázdna náboženská mágia. Utrpenie spravodlivých, ktorí ostávajú verní, je zdrojom nádeje. Oni sú mu bližší ako iní.
Podľa vzoru tesára z Nazaretu je totiž každý kresťan povolaný sprítomniť jeho príbeh v tom čase a priestore, kde sa práve nachádza.
Tento sprítomnený príbeh sa v živote Antona Srholca nepochybne odohral. Jeho sen o kresťanskej a ľudskej krajine, ktorá má nádej na život v pravde, môžeme preto s jeho príhovorom realizovať my, ktorí sme tu nateraz ešte ostali. Nemusíme vyhrať, no nemali by sme to vzdať. Môžeme tak ako občania a kresťania iných inšpirovať k odvahe. A viere. Ako Anton Srholec.