ROZHOVOR KAROLA SUDORA


Miroslav Kocúr: Meniť cirkev zvnútra? Nemožné


Ak kňaz povie, že cirkev by sa mala reformovať, tá ho vyhlási za bludára a volí rázne kroky. Ak zneužije deti, presunie ho do inej farnosti, tvrdí v otvorenom rozhovore bývalý katolícky kňaz MIROSLAV KOCÚR.

Kedysi ste odišli z kňazskej služby. Vďaka tomu si na vás prakticky pri každom článku zgustnú diskutéri bez ohľadu na to, o čom a s akým úmyslom píšete. Vnímate, že ľudia viac riešia „kto píše“, a nie „čo píše“?

Ťažká otázka. Napríklad šéfovi cestovky, ktorý bol kedysi lekárom a dnes organizuje zájazdy, to nik nevyčíta. Nerozumiem, prečo potom niekomu prekáža podobná zmena môjho zamestnania. Kontroverzne ma však vnímajú len tí, čo sú pod vplyvom mienky, ktorú generuje cirkevné prostredie. Nepoznajú ma, a tak ma posudzujú podľa klišé. Tí, čo ma zažili ako kaplána a poznajú ma osobne, s tým nemajú žiadny problém.

Pripravilo vás to rozhodnutie o priateľov?

Áno, prišiel som o viacerých. Čakali, že zo mňa bude pomaly biskup, že budem vážená cirkevná osoba, a zrazu som podľa nich urobil čosi zlé. Interpretovali im to ako zradu, preto som pre nich prestal existovať. Že sa svojimi článkami vyjadrujem aj k cirkvi, im je nepríjemné. Čo je však čudné na tom, ak vyslovím názor, že cirkev by v istých prípadoch nemala mlčať? Som predsa aj občan. Vnútrocirkevné prostredie ma príliš nezaujíma, ale tam, kde táto inštitúcia vstupuje či nevstupuje do spoločenských tém, snáď mám právo povedať, čo si myslím.


Čo vás nakoplo k písaniu?

Zhodou okolností váš starší rozhovor s kňazom Pavlom Pakošom, ktorý označil katolícku cirkev za perlu a ostatné za bižutériu. Veď to snáď ani nie je možné. Ak môžu zaznievať takéto názory, môžu aj moje. Slová toho kňaza totiž boli čistou bižutériou, tak som do toho začal vsúvať aj vzácnejšie kamene.

Vyrastali ste vo veriacej rodine?

Áno. Žili sme však vo Svite, čo bolo mesto, na ktoré boli komunisti hrdí, keďže v ňom nestál žiadny kostol. Vtedy to bol vzor typického proletárskeho mesta. Do kostola sme chodili v neďalekých dedinách.

Prečo ste šli na teológiu? Začali ste medicínou, neskôr ste ju nechali.

Stretol som duchovné a intelektuálne autority, teda kňazov, ktorí vo mne zanechali silný dojem. Jedným z nich bol Ján Maga, človek s veľkým duchovným aj kultúrnym horizontom. Záujem o myslenie, filozofiu aj teológiu tak prišiel celkom prirodzene.

Čo na to rodičia?

Hoci boli kresťania, nemôžem povedať, že by boli mojím rozhodnutím nadšení. Chcel som sa však stať kňazom, a tak som za tým šiel. Považoval som to za správnu voľbu.

V tom čase ste mali 21 rokov, čo je vek, keď už má väčšina za sebou aj nejaké vzťahy. Okúsiť lásku a odísť do seminára s vedomím, že sa navždy pripravujem o rodinu a deti, musí byť ťažké rozhodovanie, nie?

Áno, bol som zaľúbený, s prvou láskou sa kamarátim dodnes. Stretávame sa aj s rodinami, radi spomíname na naše rande pod tatranským nebom. Vtedy som však veril starším autoritám, že ak sa človek rozhodne v prospech Boha, celkom prirodzene sa vzdá túžby po rodine. Bral som to ako samozrejmosť, necítil som, že niečo strácam. Navyše v čase môjho rozhodovania sme už spolu nechodili a do seminára som vstupoval v obrovskej eufórii 90. rokov. Zrazu som nechcel byť lekárom tela, ale starať sa o niečo hlbšie v človeku.

Boli ste ako kňaz šťastný?

Myslím si, že áno.


Čo sa potom stalo? Mnohí kňazi to vzdajú práve pre lásku k žene, u vás to tak nebolo.

Šlo o postupný prerod a rozširovanie obzorov. Ľudia, ktorí ma oduševnili pre kňazskú službu, boli postupne vytláčaní na perifériu cirkvi, stávali sa marginalizovaní, nepúšťali ich k slovu. Prevahu a posty získavali ľudia, ktorých svedectvo života mi hovorilo príliš málo. Nebolo pre mňa príťažlivé.

Čo vám prekážalo?

Prílišný dôraz na rituály a tradície. Nežil som v meste veľkých procesií alebo ľudovej zbožnosti, kresťanstvo pre mňa bolo najmä životným postojom, nie súborom rituálov. Tie majú byť doplnkom viery, nie základom. Toto vonkajšie a formalistické prezentovanie viery však naberalo na sile, pričom odmietalo brať do úvahy civilizačný vývoj. Teológovia, ktorých som rád čítal, oficiálna cirkev považovala za nebezpečných.

Logickejšie by ale vyznelo, keby ste sa o zmeny v cirkvi pokúsili zvnútra. Odísť je tá ľahšia cesta.

Každý, kto sleduje situáciu v cirkvi vie, že je to nemožné. Cirkev takých ľudí buď umlčí, paralyzuje alebo vylúči. Vezmite si nedávnu situáciu okolo výzvy Teologického fóra na obnovu cirkvi. Ako skončili ľudia, ktorí ju podpísali? Ja môžem hovoriť slobodne a ukazovať alternatívu tým, ktorí prejavia záujem. Koniec koncov stále som veriaci kresťan, z cirkvi ma nik nevyhodil, ani som o to nežiadal.

Výzva Teologického fóra na obnovu cirkvi a všeobecnú diskusiu o nej prišla v marci tohto roka. Čo sa potom stalo?

Kňazi, ktorí za ňou stáli, boli hierarchiou dôrazne vyzvaní, aby sa svojho vyhlásenia zriekli a publikovali to aj na stránke arcibiskupského úradu. S tým, že musia opustiť aj samotné Teologické fórum, teda dištancovať sa od neho. Vyzvali k tomu dokonca aj šéfa Karola Moravčíka. Nakoniec on aj ostatní kňazi ustúpili. Teologické fórum v podobe, v akej sme ho poznali, teda v podstate skončilo.

Kňazom hrozili tresty za korektne prejavený názor?

Presne tak. Pritom len navrhovali debatu o spôsobe výkonu moci, o tom, či by cirkev nemala prehodnotiť postoj ku kňazom, ktorí sa oženili, o úlohe žien v cirkvi vrátane toho, že by sa im otvorili nejaké úradné funkcie. Šlo o náznak diskusie, cirkev ju však potlačila už v zárodku. Kým v Rakúsku je táto debata kvalifikovanejšia, u nás sa to nesmie. Niektorí cirkevní právnici dokonca hovorili o heréze.

Súdny vikár Spišskej diecézy Ján Duda?

Napríklad. Pritom na stránkach Teologického fóra je odpoveď nemeckej odborníčky na cirkevné právo Sabine Demel z univerzity v Regensburgu, ktorá hovorí, že skutková podstata herézy nie je naplnená tým, že niekto chce uvažovať a otvárať diskusiu. Že tých ľudí chcela cirkev trestať, mi príde naozaj zvláštne. Tu väčšine ľudí stačí, aby hocaký biskup niečo vyhlásil a už nepotrebujú premýšľať, či je to dobré alebo zlé. A už vôbec o tom nie sú schopní ani ochotní polemizovať.

Čo hrozilo, ak by tí kňazi necúvli?

Ich prepustenie z kňazskej služby.

Váš odchod do civilného života bol motivovaný aj škandálmi v cirkvi?

Bola to jedna z príčin. Keď som študoval v Ríme a videl paletu budúceho vyššieho duchovenstva cirkvi z celého sveta, nerozumel som postojom mnohých študentov k pedofilným aféram. Šokovalo ma, ako sa s tým vysporiadali. Považujem sa totiž za normálneho zdravého muža a odmietam, aby niekto takéto veci bral na ľahkú váhu.

Oni to robili?

Áno. Vraveli dokonca, že Američania to celé pokašľali, lebo je jasné, že také veci sa dejú, ale mali to aspoň lepšie skryť. Týmito spolužiakmi som bol vyslovene šokovaný. Jedného z tých, čo sa na škandáloch najviac bavili a zľahčovali ich, som zrazu videl v článku Plus 7 dní, kde sa písalo o amorálnom konaní v seminári v St. Pöltene. Predstavení aj samotní seminaristi si tam fotili vlastné homosexuálne akty, vo veľkom sťahovali pornografiu a padali aj obvinenia zo zneužívania detí. Na jednej fotke som zbadal práve toho spolužiaka, sedelo aj meno. Niekedy mám pocit, že tí, čo sa k takýmto témam stavajú ležérne, majú v skutočnosti akýsi tajný druhý život plný pokrytectva. Smial sa Američanom, ako to zle skrývali, a sám sa chytil do pasce fotkami, na ktorých sa bozkáva so seminaristami.

Podľa tohto však možno len ťažko komplexne odsúdiť celú organizáciu.

Keby to bol jeden či dva prípady, tiež si poviem, že také niečo sa môže stať. Bolo toho však veľa, obvinenia prichádzali z rôznych krajín. Preto so sa prirodzene sám seba pýtal, či práve toto má byť moja „rodina“, ktorá nahradí tú skutočnú.

Nejde však len o zlyhávanie jednotlivcov? Pedofilné škandály má za sebou zlomok duchovných.

Ale veď sme opakovane videli, že cirkev to programovo zahmlieva. Vôbec nemala zámer pomáhať obetiam, všetky prípady sa snažila ututlať. Nápravu sa chystala urobiť vždy až vtedy, keď to cez médiá preniklo na verejnosť, keď sa už nemohla vyhovárať.

Je to systémová chyba?

Určite. A je jedno, či vznikla vedome alebo z nedbanlivosti, dôsledky pre obete sú rovnaké. Stretol som s ľuďmi, ktorí predo mnou plakali, lebo ich zneužili kňazi a nevedeli sa s tým vyrovnať. Niektorých zneužívali priamo v seminári. Tieto veci sa dejú v takej miere, že ich určite nemožno považovať za štatistickú odchýlku. Prečo túto tému v Amerike otvorilo jedno z najserióznejších médií Boston Globe? Lebo obete už nevideli inú možnosť, ako sa domôcť spravodlivosti. Až noviny predsa usvedčili tamojšieho kardinála z klamstva alebo z toho, že vinníkov prekladal z miesta na miesto, až sa to stalo systémovým problémom. Podobné to bolo aj v Írsku a Nemecku. Zrazu sa ukázalo, že nejde o žiadnu anticirkevnú kampaň médií, ale o hlas obetí, ktorý cirkev vytrvale ignorovala.
Kňazi im zničili životy

Niet pochýb, že obetí kňazov je veľa. Ťažko si však predstaviť, že by s takým zlom súhlasili pápež alebo vysokí hierarchovia vo Vatikáne.

V Amerike som zažil, ako to ignorujú, hoci Vatikán musel mať informácie. Nemyslím si, že by hierarchovia také správanie sa schvaľovali, problém je, ako sa s ním vyrovnávali. Jednoznačne nepomáhali obetiam, ale zachraňovali akési dobré a posvätné meno svojej inštitúcie. Prednejšie ako osudy ľudí im bolo to, aby na nich nepadlo zlé svetlo. Tí ľudia predsa boli dokázateľne zneužití, kňazi im zničili životy. Ak to cirkev tajila, konala správne? Samotný pápež ešte ako biskup vzal do pastorácie aj kňaza, o ktorom sa vedelo, že má problémy s pedofíliou. Na kom má byť zodpovednosť, ak nie na ňom? Ak kňaz povie, že cirkev by sa mala reformovať, tá ho vyhlási za bludára a volí rázne kroky. Ak zneužije deti alebo mladistvých, presunie ho do inej farnosti. Trochu priveľká disproporcia, nie?

Premýšľali ste, prečo vlastne kňazi zlyhávajú?

Je za tým najmä nevysporiadaný a nespracovaný vzťah k človeku s jeho emocionálnou aj telesnou integritou. Problémom je zaobchádzanie so sexualitou, ktorá sa v seminároch vníma len v rovine pudov. Tamojší pôsob života ich k tomu dokonca predisponuje.

Smerujete k tomu, že v seminároch chýba komplexná sexuálna výchova, ktorá by okrem „telesna“ zdôrazňovala aj duševný rozmer?

Faktom je, že na to, ako sa mám vyrovnať s celibátom, ma v seminári nik nepripravoval. Čo som si neprečítal, to som nevedel. Nepočítam ironické a vulgárne hlášky na prednáškach, kde zaznelo aj to, že „kto chce dělat vědu, ať dá penis k ledu.“

O celoživotnom celibáte sa však človek definitívne nerozhoduje na začiatku školy, ale neskôr, keď smeruje k vysväteniu za kňaza.

Lenže už programové smerovanie k tomu, že niekto sa musí rozhodnúť pre celoživotný celibát, mi príde nepoctivé. Človek dozrieva v rôznych etapách, niekto má sexuálne skúsenosti ako 13-ročný, niekto v dvadsiatke, ďalší o päť rokov neskôr, niekto ich nezíska nikdy. A čo vlastne sú sexuálne skúsenosti? Len pohlavný akt? Vzťah? Situácia, keď nás niekto priťahuje? Je to príliš komplexná téma na to, aby sme ju zužovali len na samotný sexuálny styk.

Pedofília je však nezávislá od inštitúcie, ide naprieč branžami. Nie je neférové ukazovať prstom len na cirkev?

Neviem o tom, že by bol podobný škandál spojený napríklad s firmou Microsoft, IBM či s novinármi Sme.
V cirkvi mi hovorili, aby som sa do zlého nestaral

To je tým, že cirkev často hovorí o morálke, preto sú jej zlyhania viditeľnejšie. Ak dieťa zneužije učiteľ, verejnosť bude haniť jeho, nie rezort školstva. Nehovoriac o tom, že škola ho nebude kryť, ale vyhodí ho a nechá napospas prokuratúre a súdu. Cirkev by ho, obrazne povedané, presunula do školy v inom okrese.

Veď práve o tej morálnej autorite hovoríme. Ja sa na to nepozerám ako na štatistiku, ale ako na reálnu skúsenosť. Mňa sa takéto správanie kňazov dotklo, preto som sa v cirkevnom prostredí začal cítiť zle. Človek odíde z medicíny, lebo sa oddá ideálom, a nakoniec má akceptovať pokrytectvo a neúprimnosť?

Nemohli ste tieto veci riešiť v rámci cirkvi?

Samozrejme, že som sa o to pokúšal, veď na začiatku som vôbec nemal chuť ísť s tým na verejnosť. Hovoril som s ľuďmi v cirkvi a odpoveď znela, aby som sa nestaral o to, čo je zlé, ale robil to dobré.

Takto reagovali vaši priami nadriadení?

Áno. Tam, kde som pracoval, som bol pomerne obľúbený, ale od istej doby som sa cítil spoluvinný tým, že konaním poctivej práce robím pozitívne PR inštitúcií, ktorá si to nezaslúži. Zmeniť to nebolo v mojich silách. Moje mocenské páky boli slabšie ako páky tých druhých, tak som odišiel. Tým, že o tom dnes rozprávam, možno privediem niektorých ľudí aj k iným, než oficiálne povoleným úvahám.

Prevažujú dnes v cirkvi pozitíva alebo negatíva?

Cirkev je mojím duchovným domovom, naučila ma mnohé veci. Že sa tam dejú aj také, s ktorými nesúhlasím, ešte neznamená, že všetko je zlé. Poznám množstvo kňazov, ktorí robia skvelé veci. Že by sa mohli zmeniť vyššie štruktúry? Že by cirkev mohla reagovať na dobu, v ktorej dnes žijeme? Áno, mohla by, ale to neznamená, že ju teraz odkopnem. Aj na Slovensku sa mi mnohé veci nepáčia, ale stále to nie je dôvod na roztrhanie pasu.


V cirkvi sú mnohí kvalitní ľudia, hierarchia ich však odsúva na perifériu. Čím je dané, že posolstvá ľudí ako Srholec, Jukl alebo Krčméry na verejnosti nerezonovali viac ako slová donášačov ŠtB, pohrobkov Tisa či pochybných ľudí z Pacem in Terris?

Lebo ľudia nehľadajú skutočné autority. Stávajú sa nimi tí, ktorí dostanú funkciu. Ak ich odobrí systém ako taký, verejnosť to akceptuje. Aký mediálny priestor dostávali Jukl a Srholec? Kde a s kým mali o svojich veciach hovoriť, s kým mohli rozpracovať svoju stratégiu? Ako sa o nich ľudia mali dozvedieť?

Médiá nezodpovedajú za to, že vo vedení cirkvi sú aj pochybné indivíduá. Je to záležitosť veriacich a hierarchov. Médiá túto rolu nedokážu suplovať, nech by sa hocako snažili.

Iste, ale cirkev také osobnosti nevystrčí dopredu, lebo mávajú nekonformné názory. Cirkevný systém také nepotrebuje. Cirkvi ide o stabilitu a nemennosť, dôležití sú lojálni ľudia. Srholca vnímajú ako človeka, ktorý sype piesok do bezchybne fungujúceho súkolia. Koľkokrát sa vo svete stalo, že hoci sú biskupi menovaní doživotne, stačilo, aby vyjadrili podporu homosexuálom a odvolali ich? Podporte Tisa a funkcia vám ostane, podporte inakosť a vyletíte.

Nie je však práve bigotnosť a konzervatívnosť štruktúr tmelom, ktorý cirkvi zabezpečuje prežitie? Jeden kňaz chcel, aby som mu povedal iný príklad firmy, ktorá funguje tak dlho. A vďaka tomu, že cirkev funguje, môže robiť aj veci prospešné pre spoločnosť.

Tým, že som trochu odstúpil od cirkevného života, spoznal som viac aj nekatolícke cirkevné komunity. Tu máme predstavu, akoby existovala len tá rímskokatolícka. Cirkev sa opakovane reformovala a len ťažko možno povedať, že ostatní sú menejcenní. Reformované cirkvi sú tu dlho, a nie sú také bigotné. Ako ich chybu vidím skôr to, že sa nevedia prihlásiť k predreformačnému dedičstvu, že naň nedokážu nadviazať. Pôsobí to, ako keby každá vznikala na zelenej lúke, čo nie je pravda. Cirkev má hlboké korene, a má mať košatú korunu. Rímskokatolícka cirkev je len jedným z konárov, hoci možno najmohutnejším.

Neodpovedali ste mi.

Ok, súhlasím, rímskokatolícka cirkev nezanikla, ale opakovane sa v dejinách rozpadala a vznikli tak mnohé iné cirkvi.

Ale v porovnaní s rímskokatolíckou sú na tom strome tenšími konármi.

Možno na Slovensku. Vo svete je to inak, prevahu naberajú evanjelikálne komunity. A nielen v Amerike. Akurát tam nemajú takú potrebu medzi sebou súťažiť a zápasiť, je to bežná súčasť slobodného premýšľania bez toho, aby niekto označil za tragédiu, že veriaci zmení svoju cirkev. Jednoducho nie je pravda, že dobré veci v prospech náboženstva robia len rímskokatolíci. To je len veľmi limitovaná slovenská predstava. Pozrite sa, aké percento katolíkov chodí na Slovensku do kostola, a porovnajte to so spoločenským životom. Táto cirkev ani zďaleka nemá na Slovensku taký vplyv, ako sa zdá. Našu spoločnosť určite nevnímam ako tú, čo žije podľa kresťanských ideálov a hodnôt. Naopak.

Nezmenili sa veci ani príchodom arcibiskupov Zvolenského a Bezáka?

Ostali v línii svojich predchodcov, len sú kultivovanejší, absolvovali lepšie štúdiá, majú skúsenosť s inými vecami. Čo sa však zmenilo v praxi? Že sú verejnosti sympatickejší?

Ak to zjednoduším, z Bezákovho vystúpenia v Hríbovej Lampe som mal oveľa lepší pocit než z vystúpenia Sokola v TA3. Z jedného šla pokora, z druhého arogancia.

Samozrejme, ale to je tým, že vie zdatnejšie komunikovať. Aká zmena však nastala? Noví arcibiskupi majú len lepšie PR. Pre dobrý pocit nám stačí aj málo, tešíme sa už aj z drobností. Nejaký posun síce nastal, ale nie je to nič zásadné.
Cirkev potrebujeme

Názor cirkvi na homosexuálne správanie sa je kritický až arogantný, je to pre ňu hriech, a odmieta na tom čokoľvek meniť. Na druhej strane – môže tvrdiť niečo iné, ak sa chce držať Písma? Smerujem k tomu, či vôbec Písmo poskytuje cirkvi šancu vykorčuľovať z toho postoja. Podobných príkladov je viac.

To, čo Biblia hovorí o homosexuálnom správaní sa, je príklad zvráteného správania sa v rámci konkrétnej situácie, a preto sa musí čítať komplexne. Nemyslím si, že cirkev nemôže svoj názor korigovať. Mal som skúsenosť s viacerými ľuďmi, ktorí sú v cirkevnej službe, pričom sa priznali k homosexuálnej orientácii. Keby cirkev v týchto osobách videla vždy konkrétneho človeka a jeho osobný príbeh, prišla by na to. Ja sám som mal na homosexualitu striktný názor, nikdy som sa jej verejne nezastával. Nikdy som však nemal ani chuť postaviť tých ľudí na hranicu len preto, že sa mi priznali.

Samotná orientácia nie je problém, tú im vyčíta len extrémistická menšina. Prekáža im homosexuálne žitie, teda fyzický a emocionálny vzťah s rovnakým pohlavím.

Lenže medzi tými, ktorých spomínam, boli aj tí, ktorí to žitie praktizovali, či už v utajených alebo otvorených vzťahoch. Škála sa pohybovala od promiskuity až po sexuálnu abstinenciu. Pekne to vysvetlil psychiater Jozef Hašto v rozhovore s Andrejom Bánom v časopise .týždeň. Ak raz homosexuálov touto orientáciou obdaril samotný Boh, nie sú tí, ktorým tak prekážajú, priveľmi sarkastickí? Alebo je podľa nich sarkastický aj Boh?

Faktom je, že cirkev ich odsudzuje na doživotnú samotu. Človek potrebuje partnera, a homosexuáli si ho majú odpustiť, inak ich čaká večné zatratenie. Otázka je, či cirkev môže hlásať iné, aby nepoprela samú seba.

V iných cirkvách prišli aj k tolerantnejším riešeniam, odvolávajú sa pritom na tú istú Bibliu. Možno raz k inému názoru príde aj katolícka cirkev. Nepochybujem o jej dobrom úmysle, ale mám pocit, že za tým všetkým nevidí konkrétnych ľudí.

Viera a cirkev sú dve odlišné kategórie. Potrebujeme vôbec cirkev?

Potrebujeme, ak berieme do úvahy, že cirkev nie sú len kňazi, ale aj všetci veriaci. Každá inštitúcia potrebuje nejaký aparát na spravovanie, takže v tom nevidím problém. Na cirkvi oceňujem už to, že vôbec je, že aj vďaka nej prežíva posolstvo evanjelia. Mám s ňou veľa dobrých skúseností, mám v nej veľa priateľov. Keby však všetci hovorili otvorene a nahlas, možno by sa tá kompaktnosť narušila a niečo by sa zmenilo. Dokážem však porozumieť aj tomu, že niekto na to už rezignoval.


Istý čas ste trávili na materskej dovolenke. Nezvyklý, hoci sympatický úkaz.

V istej fáze prišla profesionálna výzva pre moju manželku, rozhodol som sa ju podporiť. Ak sa o potomka istý čas starala matka, nevidím dôvod, aby sa potom nemohol starať aj otec. Naučil som sa nové veci a považujem to za dar, keďže som s dcérou prežil množstvo úžasných chvíľ, o ktoré by som inak prišiel.

Prečo to nie je bežné?

Lebo žijeme v patriarchálnej spoločnosti.

Prispela k tomu cirkev?

Rímskokatolícka cirkev je patriarchálna, úlohu ženy – matky vníma inak ako rolu muža. Ak žena vykúka z kuchyne, znamená to, že má, obrazne povedané, príliš dlhú reťaz. Ja takú predstavu nezdieľam. Iná vec je, že otcom materskú neodporúčam, lebo je to naozaj náročné. (smiech) Kto ju ale skúsi, ocení to ako pekný bonus.

Pri druhom dieťati ste už na materskej neostali, nedávno ste sa stali šéfom Via Iuris. Prečo?

Tým, že sa vraciame na Slovensko, sme našli iný spôsob fungovania. Nastal postupný proces prepriahania zodpovednosti, na materskej teraz ostáva manželka.
Nemáme vily ani džípy

Čo konkrétne robí Via Iuris?

Je to odborná, teda nie aktivistická mimovládna organizácia, ktorá sa zaoberá právom vo verejnom záujme. Funguje 16 rokov. V jednotlivých prípadoch hľadá spoločné menovatele, a potom pre ne navrhuje systémové riešenia, ktoré sa dajú aplikovať v praxi, trebárs formou zmeny legislatívy. Venuje sa teda prípadom, ktoré systémovo nemôže riešiť žiadny advokát, lebo na to nemá kapacity.

O aké oblasti ide?

O samosprávy, súdy, etické princípy pri výkone verejnej moci. Sú to teda tri piliere – zodpovedný občan, sudca a verejný činiteľ. Je to užitočná a konkrétna práca. V praxi sme sa venovali napríklad problémom stavebných uzáver v obciach Slatinka a Ďubákovo, ale aj pezinskej skládke, kde verejná moc uprednostňovala pochybné zámery úzkych podnikateľských skupín pred občanmi. Podrobne sa venujeme asi 20 prípadom ročne, k tomu poskytneme možno 30 ďalších konzultácií. Ak starosta obce Ruská zneužíva právomoci ako v prípade Eriky Lakatošovej, ktorá za svoju statočnosť získala ocenenie Biela vrana, ak sa sudca postaví proti konkurznej mafii, je treba na to poukázať a hľadať spôsoby, ako zabrániť, aby na túto aroganciu nedoplácali aj ďalší.

Čiže boj s veternými mlynmi?

S tými bojujú skôr tí jednotlivci. Ak by sme ostali len pri nich, boli by sme na tom rovnako. Tým, že prípady spájame a cez spoločné znaky navrhujeme a presadzujeme systémové riešenia, veci sa menia. Je to síce beh na dlhú trať, ale s tým počítame. Nemôžeme napríklad ignorovať pezinskú skládku a mlčať, ak štátne orgány porušujú ľudské práva, ak sa tam v porovnaní so zvyškom Slovenska osemkrát zvýšil výskyt leukémie. Keď je treba, sme schopní to potiahnuť aj cez Súdny dvor Európskej únie. Moc musí vidieť, že si nemôže dovoliť všetko.

Aký máte rozpočet?

Neviem, či to môžem prezradiť. (smiech)

Bude to transparentné.

Minulý rok bol okolo 258-tisíc eur. Peniaze máme od súkromných donorov, z dvoch percent daní a z národných aj nadnárodných grantov.

Práve zaplesalo srdce konšpirátorov, Sorosa im už z hlavy nevyženiete. Na peniaze sa však pýtam preto, lebo mnohé mimovládky dokážu na réžiu spotrebovať väčšinu rozpočtu a nasadiť si také platy, že by sa nehanbili ani manažéri veľkých podnikov.

Viem, že existujú aj také deformácie, ale tie sú prítomné v každej oblasti. Ani jeden z našich ľudí nemá vilu, džíp, väčšina býva v prenajatých bytoch alebo spláca 30-ročné hypotéky. Vrátane mňa. Myslím si, že som oveľa bližšie k obyčajným ľuďom, než k tým, čo tvoria horných desaťtisíc. Chcem však, aby naši ľudia mali slušný život a neboli vystavení existenčným problémom. Inak nedokážu robiť rovnocenných partnerov v sporoch s tými, ktorí si môžu dovoliť naozaj drahých advokátov.

SME 8. 6. 2012
© Copyright   www.aomega.sk   ♦   2024   ♦   aomega@aomega.sk