Nestačí sa schádzať až vo chvíli, keď pohár pretiekol Tí, ktorí by sa mali ozvať, keď významný cirkevný predstaviteľ velebí Jozefa Tisa, alebo keď má minister antisemitské reči, mlčia. Preto by sa mala ozvať verejnosť.
Vážim si jedného človeka, ktorý sa narodil v koncentračnom tábore v Terezíne. Meno dostal po prvom sovietskom vojakovi – osloboditeľovi tábora, ktorého stretla jeho matka – volal sa Fedor. Nedávno mi napísal: „Nestačí sa schádzať až vo chvíli, keď pohár pretiekol. Vystúpte z anonymity, píšte, hovorte, uchádzajte sa o právo rozhodovať, nebojte sa politiky… Ľudia ako Mečiar, Harabin, Slota a podobní sú tým silnejší a nebezpečnejší, čím početnejšia je takzvaná mlčiaca väčšina. Nie zo strachu, ale z pasivity a ľahostajnosti sa rodia všetky veľké spoločenské katastrofy.“
V súvislosti s prejavmi xenofóbie a antisemitizmu v slovenskej spoločnosti sa dlhoročné mlčanie veľkej časti verejnosti aktuálne ukazuje ako živná pôda na rast rôznych foriem extrémizmu a jeho nositeľov vo verejnom živote. Nie je náhoda, že vrahovia Daniela Tupého sú stále na slobode. Nie je náhoda, že Hedviga Malinová je stále pohyblivým terčom extrémistov. Nie je náhoda, že vysoký cirkevný hodnostár môže bez ostychu na verejnosti relativizovať otázku politickej a morálnej zodpovednosti prezidenta fašistického slovenského štátu.
Mlčali, keď mali hovoriť
Nie je to náhoda, lebo elity aj verejnosť mlčali vtedy, keď mali hovoriť. Mlčali vtedy, keď mali volať na zodpovednosť architektov novej slovenskej politickej nekultúry. Vtedy, keď predseda parlamentnej strany vyzýval na útok na hlavné mesto susednej krajiny. Vtedy, keď sa vyšetrovatelia báli podozrivých, ktorí sami sebe dali amnestiu. Vtedy, keď tzv. kresťanskí politici odpúšťali tzv. otcovi vlasti. Nie je to náhoda, lebo aj kresťanskí politici mlčali vtedy, keď biskupi a kardináli žehnali tým, ktorí oslavovali rok čo rok exponentov fašistického režimu Slovenskej republiky. Nie je to náhoda že máme problém odlišovať dobro od zla, lebo takéto a horšie vyjadrenia a invektívy zaznievajú bez následkov už aj v slovenskom parlamente. Zvykli sme si mlčať. Tak sme postupne prijali spôsoby našich elít. To tak otupilo naše svedomie, že to považujeme takmer za normálne. Takí sme.
Dokedy sa chceme prizerať ako občan Ján Sokol verejne obhajuje Jozefa Tisa a nikto mu na to nič nepovie? Nereaguje parlament, nereaguje vláda, nereaguje cirkev. Naopak. Ján Sokol pokračuje v extrémistickej tlači v zľahčovaní politickej zodpovednosti prezidenta Jozefa Tisa za holokaust. Kedy Konferencia biskupov Slovenska zaujme k osobe Jozefa Tisa rovnako, ako aj k zádušnej omši vedenej Jánom Sokolom 18. apríla 2008 v Bratislave jednoznačné a aj do budúcnosti záväzné stanovisko? Kedy bude na Slovensku normálne, že všetci verejní predstavitelia budú na takéto prejavy verejných činiteľov primerane a rázne reagovať a vyškrtnú ich meno zo zoznamu spoločensky prijateľných osôb?
Nedá sa už prizerať
To, na čo niektorí pozorovatelia upozorňovali už dávnejšie, sa, žiaľ, potvrdilo v slovenskom parlamente v minulých dňoch. V čase, keď v spoločnosti zaznamenávame čoraz častejšie prípady xenofóbie a rasovej neznášanlivosti, nastavuje každý verejný činiteľ – sokol či harabin – , ktorý ich akceptuje, veľmi nebezpečné štandardy. Oslava a rehabilitácia exponentov slovenského fašizmu privádza potichu do politickej a spoločenskej atmosféry agresivitu, nenávisť, rasové útoky a fašizuje ju.
Verejnosť sa nemôže bez následkov naďalej prizerať mlčaniu tých, ktorí sú z jej daní platení za to, aby v takýchto situáciách nemlčali. Nestačí sa schádzať až vo chvíli, keď pohár pretiekol. Vystúpme z anonymity, píšme, hovorme... Zdá sa, že nikto to za nás nevyrieši.
