Pius XII. je mŕtvy už päťdesiat rokov a pre Benedikta XVI. je to príležitosť na jeho ocenenie. Hodnotenie pápežov je pri pohľade na rozdelené kresťanstvo vždy znovu náročnou úlohou. Sprevádzajú ho skôr emócie ako racionálne argumenty. Meno vatikánskeho diplomata Eugenia Pacelliho, ktorý sa stal pápežom v asi najdramatickejšom období európskych dejín, je toho výrečným príkladom. Pacelli bol nunciom v Nemecku, keď sa k moci dostával Adolf Hitler – najtragickejší diktátor svetových dejín. Podpisoval medzinárodné dohody – tzv. konkordáty – zabezpečujúce katolíckej cirkvi v Nemecku pokojnú existenciu vtedy, keď sa Hitler pripravoval na najtragickejšiu vojnovú výpravu proti ľudskosti a doma už eliminoval svojich odporcov. Nuncius Pacelli to robil v mene Vatikánu, ktorému ostal verný so všetkou jeho okázalosťou až do poslednej chvíle svojho života.
Black and white alebo relativizácia hodnôt?
V čase názorovej diferenciácie, keď sa v Európe dostávali k slovu ľudia, ktorí ju zatiahli do najtragickejšieho konfliktu jej dovtedajších dejín, sú verejní činitelia viac ako inokedy hodnotení v rámci čiernobieleho spektra. No aj v tomto spektre sa odtiene sivej podieľajú na vytvorení pomerne jasného obrazu, ktorému síce môže chýbať farebnosť a živosť celého spektra farieb, zásadné črty však ostávajú čitateľné. Dejiny totiž nezávisia len od toho, kto ich píše. Dejiny majú vždy – podobne ako dobré divadelné predstavenie – kladných aj negatívnych hrdinov. Po postmodernom avantgardnom divadle sa napriek nejasnému rozloženiu síl táto jednoznačnosť síce stráca, no v divákovom vedomí ostáva aspoň základný pocit. Nikto nie je vo svojom živote len pozitívny alebo len negatívny hrdina. Suma postojov je však celkom jasne kvantifikovateľná. Dojímavá láska k vlastnému domácemu miláčikovi či k vlastnému autu ostane za každých okolností až za schopnosťou či neschopnosťou postarať sa o vlastnú rodinu, dieťa či za schopnosťou vnímať potrebu spoločenskej a občianskej solidarity.
Dobro a zlo nie je relatívne
Tí ľudia, ktorí vnímania tejto roviny svojej humánnosti nie sú schopní, ostávajú pred bránami miestnosti, do ktorej nechávame vstúpiť priateľov a osobných hrdinov. Človek hľadá a potrebuje ľudí, ktorí majú sluch a počujú v partitúrach súčasnosti aj dejín moci falošné tóny nenávisti, zloby či zničujúceho kolektívneho egocentrizmu. Byť takto muzikálny na dobro a zlo znamená byť schopný zahrať na základný nástroj ľudskosti a dôstojnosti, ktorý na rozdiel od hudobného sluchu nie je len talentom a Božím darom, ale patrí k hardvéru ľudskej bytosti. Človek je človekom práve kvôli schopnosti a povinnosti byť morálne zodpovedným.
Vatikánska propaganda alebo PR à la Benedikt XVI. Eugenio Pacelli v úlohe morálnej autority ex offo svojím viditeľným a diplomaticky nejednoznačným postojom dal signál, že v jeho sluchu niečo nebolo v poriadku. Vaše áno nech je áno, vaše nie nech je nie... Hovoril ten, ktorého námestníkom sa rozhodol stať diplomat a germanofil Eugenio Pacelli tým, že prijal úrad ako Pius XII. Toto meno je pre historikov 20. storočia zaujímavým kľúčom k štúdiu faktov spojených s postojom katolíckej cirkvi k tomu, čo sa stalo v koncentračných táboroch Tretej ríše jej politickým odporcom a tzv. neárijcom. Počas úradovania Jána Pavla II. sa katolícka cirkev snažila o čestnú reflexiu toho, čo sa počas Shoah v Európe dialo aj vďaka ľahostajnosti kresťanov. Vatikánska Komisia pre náboženský dialóg so židmi k tomu vydala 16. marca 1998 dokonca aj vysvetľujúci dokument We Remember: A reflection on the Shoah. Nástupca Jána Pavla II. má pre svoje PR asi zostavený iný tím. Pri menách ako Dietrich Bonhoeffer či Maximilián Kolbe – obetiach nacistického konečného riešenia – nikto o ich mučeníctve a nasledovaniahodnom svedectve nepochybuje. Dňa 9. októbra sa pápež Benedikt XVI. opäť verejne postavil za blahorečenie Eugenia Pacelliho, ktorý je známy ako Pius XII.
Svätý? Prečo? Prečo nie?
Tu sa vynára pochybností podstatne viac. Príklad jeho života je určite hodný štúdia. Otázkou ostáva či je hodný aj nasledovania. Otvorenie procesu kanonizácie je totiž práve o tom. To, že takýto proces môže byť aj procesom s otvoreným koncom a nemusí sa nutne skončiť svätorečením, je však tiež jednou z možností. Prečo to nepripustiť? (J. E. Ján Vojtaššák by o tom vedel rozprávať.) Nové fakty a ich preskúmanie môžu rozptýliť tiene pochybností, no môžu priniesť aj nové rozmery nepríjemného poznania. Ostatne – úsudok Vatikánu o tom, či je niekto svätý, ešte nemusí byť záväzným pre Najvyššieho. My si však o ňom môžeme tiež myslieť svoje. Vieru v Božiu spravodlivosť nám predsa nikto vziať nemôže. To vedia aj vatikánski „boží“ námestníci. Alebo...?
Pius XII. je mŕtvy už päťdesiat rokov a pre Benedikta XVI. je to príležitosť na jeho ocenenie. Hodnotenie pápežov je pri pohľade na rozdelené kresťanstvo vždy znovu náročnou úlohou. Sprevádzajú ho skôr emócie ako racionálne argumenty. Meno vatikánskeho diplomata Eugenia Pacelliho, ktorý sa stal pápežom v asi najdramatickejšom období európskych dejín, je toho výrečným príkladom. Pacelli bol nunciom v Nemecku, keď sa k moci dostával Adolf Hitler – najtragickejší diktátor svetových dejín. Podpisoval medzinárodné dohody – tzv. konkordáty – zabezpečujúce katolíckej cirkvi v Nemecku pokojnú existenciu vtedy, keď sa Hitler pripravoval na najtragickejšiu vojnovú výpravu proti ľudskosti a doma už eliminoval svojich odporcov. Nuncius Pacelli to robil v mene Vatikánu, ktorému ostal verný so všetkou jeho okázalosťou až do poslednej chvíle svojho života. 
postmodernom avantgardnom divadle sa napriek nejasnému rozloženiu síl táto jednoznačnosť síce stráca, no v divákovom vedomí ostáva aspoň základný pocit. Nikto nie je vo svojom živote len pozitívny alebo len negatívny hrdina. Suma postojov je však celkom jasne kvantifikovateľná. Dojímavá láska k vlastnému domácemu miláčikovi či k vlastnému autu ostane za každých okolností až za schopnosťou či neschopnosťou postarať sa o vlastnú rodinu, dieťa či za schopnosťou vnímať potrebu spoločenskej a občianskej solidarity. 
Svätý? Prečo? Prečo nie? 