Loptička nie je len na strane Penty. Penta sme tak trochu aj my všetci. Tak ako americkí Kennedyovci a nemeckí Quandtovci, aj slovenskí Haščákovci budú súčasťou slovenskej elity.
Potomkovia úspešných československých nomenklatúrnych kádrov z konca osemdesiatych rokov vďačia za svoj dobrý štart konkurenčnému náskoku, ktorý im vybudovali ich rodičia
Známa americká rodina Kennedyovcov sa v druhej generácii zmenila na významných politických hráčov. Dnes však len málokto vie, na čom vlastne spočiatku zbohatli. A ako. Údajne na pašovaní škótskej whisky niekedy začiatkom 20. storočia do Nového sveta.
V Nemecku prešiel v období denacifikácie nejeden koncern turbulentným procesom. K bohatstvu sa dostalo niekoľko rodín vďaka významnej produkcii v prospech tretej ríše. Napríklad aj za cenu práce ľudí určených na vyhladenie. Väzni z koncentračných táborov pracovali v priemyselných fabrikách.
Nemecké médiá, okrem iných televízia ARTE, priniesli pred časom reportáž o rodine Quandtovcov. Rodina, ktorá stála za oživením koncernu BMW, má „pestrú“ minulosť. Za značkou VARTA stojí príbeh ľudí, ktorí pracovali pre Quandtovcov ešte počas druhej svetovej vojny ako väzni z neďalekých koncentrákov. Vtedy AFA vyrábala akumulátory do vojenskej techniky. Fabriku VARTA nedávno rodina predala a svoju biznis pozornosť sústredila na automobilku BMW.
Vnuk, samozrejme, s tým, čo robil jeho starý otec, nemá nič spoločné. Jeho hobby je automobilizmus a pravidelne sa zúčastňuje na pretekoch Paríž - Dakar. V každej rodine sú podľa neho nejaké tiene. Svojho starého otca nesúdi. Súvislosti, ktoré viedli k tomu, že mal ako prominent tretej ríše možnosť postaviť v bezprostrednej blízkosti svojich fabrík koncentračné tábory, aby jeho továrne mohli produkovať a zarábať aj vtedy, keď iní trpeli, nevidí.
V prevádzkach zomrelo mesačne asi osemdesiat ľudí, ktorí pri zaobchádzaní s toxickými látkami a pri režime koncentračného tábora veľa komfortu nezažili. BMW, do ktorého Quandtovci kapitálovo po vojne vstúpili, je úspešnou značkou dodnes.
Konkretizovať príbehy zbohatnutia významných biznis hráčov dneška je veľmi poučné. Otázkou však je, do ktorej generácie je stigmatizovanie potomkov ešte morálne prípustné a či ešte má zmysel. Odpoveď sa nehľadá ľahko. Deti prominentov, ktoré sa k majetku a vplyvu dostali prostredníctvom amorálnych postojov svojich predkov, sa však chcú spoločensky etablovať. Chcú sa dostať nielen do bulvárnej smotánky, ale aj na spoločensky akceptovateľné pozície. Ako o tom hovoria učebnice etikety, chcú byť „salonfähig“. Príbehy Kennedyovcov či Quandtovcov ukazujú, že svet má s podobnými príbehmi svoje skúsenosti.
Ak sa pokúsime o bleskovú analýzu, zistíme, že potomkovia úspešných československých nomenklatúrnych kádrov z konca osemdesiatych rokov vďačia za svoj dobrý štart konkurenčnému náskoku, ktorý im vybudovali ich rodičia. Rodičia, ktorí už neboli presvedčenými marxistami ani neboli zodpovední osobne za zverstvá komunizmu päťdesiatych rokov, no členstvo v strane a ideologická servilnosť voči komunistickému režimu boli podmienkou ich prominentných pozícií v podnikoch zahraničného obchodu, diplomacii či priamo v bezpečnostných zložkách Štátnej a Verejnej bezpečnosti. Tie im zabezpečovali prístup k exkluzívnym informáciám, obchodným kontaktom a k aktívam, ktoré tí, ktorí s režimom nespolupracovali alebo ich režim o majetok pripravil, nemali.
Niektorí premenili svoju konkurenčnú výhodu aj v novom spoločenskom kontexte na novú „kvalitu“. Ich majetok už nepodliehal kontrole ÚV KSČ a paragrafom o sprenevere socialistického vlastníctva. Majetok takzvanej „robotníckej triedy“ sa po umnej privatizácii stal ich osobným majetkom.
Títo prominenti a „komunisti“ si na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov vydýchli. Už nemuseli predstierať, že sú komunistami. Zahodili stranícke knižky a začali žiť svoj skutočný život. Boli úspešní predtým, sú úspešní aj dnes. A budú úspešní v každom režime, lebo ich inštinkt a neodškriepiteľné zručnosti ich neomylne vedú k obchodnému úspechu, kde sa etické pravidlá a morálka interpretujú inak.
Dvadsaťpäť rokov budovania demokratického systému bolo dosť na to, aby sa ukázalo, ako sa ľudia s takouto genézou svojho úspechu stavajú k novému spoločenskému poriadku.
Štatút privilegovanej vrstvy si zachovali, ale nezískali si to, čo by im zabezpečilo spoločenskú úctu a príslušnosť k elite, ktorú si aj oni vážia. Aj oni už vidia, že rešpektovanie pravidiel a slušnosť sú vstupenkou do spoločnosti, ktorá sa nedá kúpiť. V ich chápaní má každá vec aj človek svoju cenu.
Ich dnešný blahobyt už však nie je len dedičstvom po rodičoch. Aj oni sami ho už zveľadili. Kauza Gorila nám dala do istej miery nahliadnuť aj do mechanizmu ich vlastného slobodného konania.
Etická dilema, ktorá sa dnes rozohrala v súvislosti s denníkom SME a jeho možnými novými majiteľmi, je preto návratom do roku 1989.Odpustenie, ktoré bolo vtedy udelené bez pokánia a potrebnej spoločensko-etickej katarzie, sa ukázalo ako legitimizácia toho, čo tu dovtedy bolo. Tým boli omilostení aj exponenti starého poriadku. Dnes je to teda manifestácia istého nevyrovnaného vzťahu k minulosti, keď otcovia jedli plánky a deťom z nich tŕpnu zuby.
November 1989 spravil za minulosťou hrubú čiaru. Vidíme, že to nepomohlo. Svoj batoh nevyrovnanej minulosti si nesieme so sebou. Je to dramatické zvlášť vtedy, keď vidíme, ako jej exponenti stále poťahujú za významné šnúrky, na ktorých konci sú ruky dnešných prominentov.
Prichádzame však k novej situácii. Poťahovanie šnúrok ich už nebaví. Je isté, že raz, podobne ako u susedov v Česku, aj u nás vystúpia zo zákulisia. Ak chce slovenská spoločnosť túto výzvu zvládnuť, neostáva jej nič iné ako túto situáciu pomenovať a riešiť ju v spoločenskom dialógu bez stigmatizovania bez konca.
Tak ako americkí Kennedyovci, nemeckí Quandtovci, tak aj slovenskí Haščákovci budú súčasťou slovenskej elity.
Ak spoločenská objednávka na vyrovnanie sa s generálom ŠtB v „duchovnom“ vedení Penty neexistuje, tak má táto skupina právo na život. Lekárne, poisťovne, nemocnice aj médiá si môže kúpiť. Ak sa bude správať zákaznícky, môže si časom získať aj dôveru jej nového zákazníka. Demokraticky, slobodne a principiálne uvažujúcej verejnosti.
Je tu však aj taká možnosť, že si opäť v duchu najlepších tradícií slovenskej národnej amnézie radšej vymažeme pamäť. Loptička nie je len na strane Penty. Penta sme tak trochu aj my všetci.
Písané pre SME
17. 10. 2014 o 14:42