Je odchod kňazov zradou?

Vánok, ktorý spustil Ján Krstiteľ Balázs (dnes už Marián Balázs) svojím odchodom na post poradcu premiérky Ivety Radičovej, bol len odvarom búrky, ktorá nastala, keď oznámil aj odchod z kňazstva. Človek, ktorý požíva autoritu medzi veriacimi aj ateistami, sa zrazu pre mnohých stal synonymom zradcu. Virtuálne si do neho kopli viacerí hierarchovia, blogeri i bežní veriaci. Cítia za tým podraz, dokonca ženu. Odchody duchovných zo služby pritom nie sú výnimkou, a za celým mediálnym pretriasaním tak stojí najmä fakt, že Balázs je verejne známy. Nebyť toho, a že šiel na Úrad vlády, všimol by si to málokto.

Navždy alebo dočasne?
Z kňazskej služby v roku 2003 odišiel aj Miroslav Kocúr. Teológiu začal študovať po vnútornom volaní, ktoré sa zintenzívnilo slobodou po roku 1989. Kvôli tomu odišiel z lekárskej fakulty.

Postu duchovného sa v roku 2002 vzdal aj Ľubomír Jaško. Odchádzal sklamaný. „V ostatných rokoch odišli z kňazskej služby desiatky inšpirujúcich ľudí," vraví s odstupom času.

Ani jeden z nich nad návratom neuvažuje. Iným prípadom je kňaz Miroslav Lettrich. Ten vraví, že ak má hovoriť o odchode Balázsa z kňazstva, bude hovoriť o niečom, čím sám prešiel. Necelé dva roky od svojej vysviacky bol viac než rok mimo kňazskej služby. Potom sa vrátil.

Cirkev ako nevernica?
Kocúr vysvetľuje, že kňazstvo vnímal ako isté povolanie. „To sa nezmenilo, zmenila sa len predstava o tom, ako ho naplniť. Proticirkevnej sekulárnej propagande som nikdy neveril, no ako seminarista a kňaz na Slovensku, v Európe či v Amerike som zažil rozčarovanie. Cirkev, ktorú som poznal, a ktorá sa pasuje za kňazovu nevestu, mi cielene zatajila svoje chronické choroby - túžbu po moci za každú cenu, neochotu hľadať pravdu, neprijateľné morálne kompromisy a všeličo iné."

Prirovnal to k situácii, keď muž krátko po svadbe zistí, že žena spáva aj s inými. „Šlo o pedofilné škandály, aféry homosexuality v radoch ultrakonzervatívnych zoskupení katolíckej cirkvi, či početné trpené prípady dvojakého života biskupov a kňazov."

Jaško mal na odchod viac dôvodov. „Nechcel som žiť v pokrytectve pri utajovaní vzťahu a ostať v inštitúcii, ktorá vyžaduje divný životný štýl, preferuje len tradične až folklórne prežívanú vieru, a je podozrievavá k všetkému intelektuálnemu a slobodnému."

Lettrich svoj pocit pri odchode vyjadril slovami - nemôžem inak. „Bol to možno pocit bezmocnosti, slabosti, možno neschopnosti. Ťažko hľadať slová na vyjadrenie tohto silného a ťaživého vnútorného pocitu," vraví s tým, že dočasný odchod z kňazstva vníma ako osobnú prehru, ktorá sa mu stala cennou skúsenosťou.

Meniť pomery len zvnútra
Odchod nie je ľahký. „Nepriazeň okolia, či predsudky slovenského katolicizmu sú hlboké a silné," vraví Kocúr. Nebolo by lepšie meniť pomery v cirkvi z jej vnútra? „Nemožné. Vnútri cirkvi diskusia na tieto témy nejestvuje, prípadne sa presadzuje téza, že každý sa má starať o seba. O to, čo robia iní, som sa nemal zaujímať. Nevedel som potom niesť spoluzodpovednosť za stav vecí."

Lettrich oponuje, Balázsovo zdôvodnenie odchodu narastajúcim pocitom spútanosti a únavou z vnútrocirkevných pomerov vidí ako problém. „Nie sú to banality, treba však povedať, že nie je naivným novokňazom, ale mužom v najlepších rokoch, ktorý kdečo preskákal. Pomery v cirkvi môžu byť dôvodom pre okolie, ale pochybujem, že aj pre svedomie. My katolíci totiž veríme, že do životného povolania volá Boh, a pred jeho volaním by mali akékoľvek vnútrocirkevné pomery ostať banalitou. Navyše meniť pomery môže len ten, kto je vnútri. Ak sa dostane von, hrozí, že bude len krikľúňom."

Vraj sme zradcovia
Jaško tvrdí, že reakciou úradnej cirkvi na odchody je „obyčajná ignorácia, alebo to, čo počúvame teraz - že sme zradcovia, ktorí sa vykašľali na sľuby. Vraj sa za nás budú modliť." Pripomína, že takéto vyjadrenia obsahujú veľkú dávku „akože" súcitu a smútku. „Sú bohorovní v súdoch, ako reflexia je to však mizerný výkon. Hierarchovia chcú vsugerovať veriacim postoj odsúdenia, ale neúspešne. Ľudia sú veľkorysí a tým, čo zmenia životnú cestu, nezriedka fandia. Mnohí veriaci sa totiž na rozdiel od pastierov hlásia k hodnotám tolerancie."

Podľa Jaška sa cirkev rozhodla pre cestu silnej náboženskej inštitúcie, ktorá garantuje odpovede a nekomplikuje si život otázkami. „Odchod z cirkevnej služby sa vraj rovná nevere Bohu. Je to však zrada? Alebo je zradou zabezpečená cirkevná kariéra? Nezaslúžené privilégia na farností, mentalita klanu bez odvahy konfrontovať sa s náladami veriacich? Úcta získaná len oblečením sutany a sexepíl z toho plynúci? Univerzitné tituly priznávané za smiešne články pre miništrantov? Čudáctvo veľadôstojných starých mládencov, pre ktorých morálka začína a končí sexom, pričom ich hlasy sa rokmi podivne zmenili na neznesiteľný pátos?"

Deliacu čiara zrady a vernosti vidí Jaško inde - medzi vernosťou sebe a pokrytectvom. „Medzi ochotou riskovať nebezpečné otázky a ideologickou vierou, čo s pomocou svätých barličiek vie všetko o všetkom."

Bude to tak vždy
Ako Kocúr s odstupom času hodnotí sľub Bohu? „Niektoré časti sľubov, na ktoré sa apeluje, sú z oblasti cirkevných predpisov, teda nie Božieho pôvodu. Bohu ostávam verný a v duchu evanjelia robím, čo vládzem. Tí, ktorí si vo vyšších cirkevných úradoch nárokujú na Božiu autoritu a vynucujú si dodržiavanie sľubov, kým ich konanie je často otázne, stratili v mojich očiach morálny kredit už dávno. Preto rozumiem odchodu Balázsa dosť dobre."

Keď súdny vikár Spišskej diecézy Ján Duda tvrdil, že Balázs svojím odchodom zahadzuje dar kňazstva, kontroval mu odpoveďou „nič som nezahodil". Lettricha to zamrzelo. „Vždy, aj mimo kňazskej služby, som vnímal svoj odchod ako zlyhanie, pretože som sa cítil byť do nej povolaný Bohom. To som nemohol poprieť."

Jaško vníma aj námietku, ktorá zaznieva voči „odpadlíkom" - „a o tom všetkom odídenci predtým nevedeli? Však sa slobodne rozhodli stať kňazmi!" Jeho odpoveď znie, že „k takýmto cestám to patrí. Idealistické začiatky, vývoj, postupne rastúce presvedčenie o nutnej zmene. Pokiaľ sa ľudia rodia s počtom rokov nula, bude to tak vždy."



Cirkev kšeftovala s Ficom, Mečiarom aj Slotom
Ak sa z duchovných ktosi naozaj dlhodobo a aktívne občiansky angažoval, bol to práve Balázs. Jeho prechod na Úrad vlády by tak mohol mať svoje racio. Opakovane a kriticky tiež upozorňoval na pomery v cirkvi. Logika navráva, že jej hodnostári by sa teda jeho odchodu mali potešiť. Môže byť potom deklarovaná ľútosť nad jeho vzdaním sa kňazskej služby úprimná? Môže vôbec cirkev prejavovať smútok z odchodu, ak vážne výhrady predstaveného františkánov dlhodobo ignorovala, až pohár pretiekol?

Samotný Balázs v rozhovore pre SME zdôvodnil svoj odchod nasledovne: „Vnútorné pomery v cirkvi boli pre mňa čím ďalej, tým smutnejšie." Na otázku, aké sú tie pomery, vysvetlil: „Viackrát som vyjadroval ľútosť a počudovanie, že predstavitelia cirkvi sú ochotní vyobchodovať s ľuďmi, ako boli Mečiar alebo Fico v podstate čokoľvek. Za vlády Fica bolo vyobchodované mlčanie o dôležitých témach... Proroci boli vždy tí, ktorí aj s rizikom nasadenia vlastného života stáli tvárou v tvár moci a často prišli aj o život. Ale vždy vedeli vládcom priamo povedať, ak konali neeticky. Dnes mnohí predstavitelia cirkvi takýmto ľuďom podávali ruky, chodili s nimi na obed a ani v úzkom kruhu neboli schopní šéfovi SNS vytknúť jeho vulgarizovanie politiky, alkoholizmus."

Pre biskupa je Balázs demagóg
Šéf Slovenskej spoločnosti kánonického práva Ján Duda však na svojej stránke tvrdí, že celý Balázsov prípad je o „dodržaní vlastného slova, vlastného sľubu a záväzkov pred Bohom... Stal sa človekom, ktorému nebolo sväté zaprieť vlastné zasvätenie, ktoré dal Bohu. Že ich dal v katolíckej cirkvi je až druhá vec, lebo podobné sľuby a záväzky sú možné aj mimo nej. A ešte sa nechal vymenovať za šéfa poradcov premiérky SR ako výstavný exemplár toho, ako naložil so svojim rehoľným a kňazským povolaním." Duda sa tvrdo vyjadril aj pre časopis .týždeň - na neho osobne vraj „bude bývalý kňaz na Úrade vlády pôsobiť ako pochody oranžistov na írskych katolíkov."

Balázs si myslí, že jeho kritici z cirkvi nemajú právo nikoho hodnotiť. „Ak vyjadrujú ľútosť nad mojím odchodom z kňazstva, treba sa ich opýtať, prečo nevyjadrujú ľútosť nad tým, aké pomery panujú v cirkvi. Nikdy nepozdvihli svoj hlas proti neprávosti, keď bol zavraždený Robert Remiáš, nepostavili sa na obranu Hedvigy Malinovej. Radšej nech sa pýtajú sami seba, ako rozumejú svojmu kňazstvu."

Pre spišského biskupa Františka Tondru je Balázs demagóg a dokladá to príkladom, že na jednej strane cirkvi vyčíta, že sa neozvala v prípade smrti Remiáša, na druhej priznáva, že prípad je nevyšetrený. „Proti komu sme sa ako biskupi mali ozvať? Prezumpcia neviny tu neplatí?" Tondra sa tiež pýta, prečo Balázs vraví, že jeho kritici nemajú právo nikoho hodnotiť, ak on sám hodnotí cirkev slovami, že sa neozýva, keď má. Tondra potom v narážke na nový Balázsov post píše, že „za totality sa predstavitelia strany tiež radili s niektorými kňazmi. Nie však o ekonomike, ani o kultúre, ale ako cirkev okliešťovať a uzavrieť ju do kostolov."

Kocúrovi sa Tondrove argumenty bridia. Pripomína mu, že kým Balázs bol za socializmu sledovaný ŠtB, nemohol dokončiť štúdium na fakulte, spoluzakladal a prispieval do kresťanského samizdatu, bol signatárom petície Několik vět a podpísal petície za prepustenie takzvanej bratislavskej päťky, Tondra sa aktívne angažoval a robil kariéru v Pacem in Terris. „Kým v bratislavskom seminári vyhadzovali pre hladovku študentov, ktorí bojkotovali povinné stretnutia Pacem in Terris, kým komunistická moc prenasledovala, vyšetrovala a zatvárala kňazov a rehoľníkov, kým iní kňazi strácali štátny súhlas a stávali sa z nich občania druhej kategórie, František Tondra poctivo pracoval a budoval svoju budúcnosť."

Má zmätený sluch, alebo sa od neho treba učiť?
Evanjelický teológ a investigatívny žurnalista Róbert Adamec tiež vyjadruje nad Balázsovými kritikmi pohoršenie. „Dnes nad ním cirkev láme palicu. Pre ňu už nie je kňazom. Pri nohách Mariána Balázsa by však mali sedieť mnohí a učiť sa od neho, čo znamená byť ľudským človekom. Marián Balázs je v mojich očiach pravý kňaz, nech pôsobí kdekoľvek! Je stále tým, čím vždy bol. Hlboko veriacim a vysoko etickým človekom."

Publicista Ján Kamenistý sa, naopak, tvrdo pýta: „Kto uverí človeku, ktorý zradil priamo princíp? Čo za rady - a budú sa týkať nás všetkých - môže taký človek dať? Ubudol kňaz, pribudol poradca. Kedysi poslúchol volanie Pána. Dnes poslúchol volanie Panej. Koho poslúchne jeho zmätený sluch nabudúce?"

Veriacich to môže zraniť

Mnohí odchodu Mariána Balázsa z cirkvi fandia. Príde im totiž logické, že ak niekto nie je spokojný s pomermi vnútri cirkvi a dokázateľne sa mu ich dlhodobo nedarí ovplyvniť, jednoducho odíde. Kritici sa však pýtajú, komu už len majú veriť, ak svoje sľuby porušuje priamo duchovný, a to nie hocijaké, ale dané priamo Bohu.

Podľa cirkevného analytika Imricha Gazdu postoje veriacich ťažko pochopia tí, ktorí sa na katolícku cirkev pozerajú zvonku. „Pre nich je odchod z kňazstva len výpoveďou zo zamestnania alebo rozvodom, na ktorý má človek právo."
Gazda si myslí, že zo zanechania kňazstva sú veriaci vždy sklamaní. „Najsilnejšie je to u tých, ktorí boli s duchovným v blízkom vzťahu. Môžu sa však cítiť aj priamo zradení, najmä tí, ktorým bol kňaz duchovným vzorom, s ktorým sa radili o rozhodnutiach, chodili k nemu na spovede."

Pripomína tiež, že najviac býva zasiahnutá rodina kňaza, najmä ak žije v komunite so silne zakorenenou religiozitou. „Uvedomuje si, že odídený kňaz je stále ich synom, bratom či vnukom, na druhej strane môže cítiť zahanbenie."

Psychológ a religionista Richard Gróf si myslí, že Balázsova kritika cirkevných pomerov by za normálnych okolností bola z hľadiska dopadu na vieru ostatných veriacich skôr zanedbateľná napriek tomu, že ide o verejne známu osobu. „Je dôležitá najmä pre tých, ktorí s nim majú osobný vzťah. Pre zvyšok veriacich je to jeden názor proti tisícom ďalším." Gróf však dodáva, že iný rozmer má tento akt v spoločnosti, kde je dôvera v cirkev oslabená. „Veriacich, ktorí sa prestávajú stotožňovať s oficiálnymi cirkevnými postojmi, je čoraz viac. Pre nich môže byť rozhodnutie Balázsa potvrdzujúcim hlasom, že v cirkvi naozaj nie je niečo v poriadku."

Gazda vysvetľuje, že „je známych niekoľko prípadov, keď zo služby odišli kňazi, ktorí mali možnosť študovať na prestížnych pápežských či iných cirkevných univerzitách. Po návrate domov boli konfrontovaní so slovenskou realitou, ktorá na nich z rôznych dôvodov pôsobila demotivujúco. Niektorí potom napríklad stretli ženu, u ktorej našli pochopenie, ktorá im ponúkla únik z reality, a rozhodli sa odísť." Dodáva, že sú aj prípady, keď sa odídení kňazi vrátili späť do kňazskej služby. „Tých je však málo."

Podľa Grófa cirkev Balázsov odchod aj kritiku určite prežije. „Jeho rozhodnutie však asi uľahčí zaujatie postoja k cirkvi niektorým jednotlivcom a spôsobí v spoločnosti ďalšiu z viacerých trhlín v dôvere k cirkvi." 

© Karol Sudor

Uverejnené v denniku SME 31. 7. 2010 

Aktualizované 11. 8. 2010

späť

tlač

hore