Hľadá sa smer


Dať si čaj v Martinuse s budúcim voličom a jedným z duchovných otvorene podporujúcich Mariana Kotlebu je nevšedný zážitok. Šiel si tam vyzdvihnúť jednu útlu knižku o úspešných politikoch slovenských dejín od Milana Krajniaka. Bolo to dva týždne pred voľbami.

Tak kotlebovci čítajú Krajniaka. Upevňujú si čítaním s pátosom poskladaných textov o slávnych kapitolách slovenských dejín svoje romantické presvedčenie o tom, že Slovensko môže byť ostrovom, ktorý ostane nedotknutý civilizačným kultúrnym pohybom. Akosi nekonzistentne sa pritom pozerajú na kresťanské pramene slovenskej národnej identity.

Napríklad: neviem si predstaviť, že by mojich osem detí malo osem rôznych matiek a stále by som pri tom vystupoval za konzervatívne hodnoty a morálnu obrodu slovenskej spoločnosti. To, čo je na základe konkrétnych merateľných a vnímateľných postojov zrejmé a neoddiskutovateľné, sa však dnes na Slovensku vzápätí stáva predstupňom iracionálneho záveru.

Za slovom je láska k blížnemu

Dejiny Európy sú dejinami, v ktorých sa pretína grécka história myslenia spolu s reflexiou monoteistických duchovných smerov, ktoré sa rodili a utvárali medzi Eufratom a Tigrisom či na Blízkom východe. Franskí misionári a po nich aj solúnski bratia sa pokúsili interpretovať pramene tohto dedičstva aj ľuďom žijúcim na území dnešného Slovenska.

Ochota pochopiť pramene našej identity sa v dejinách vždy meria ochotou elít nájsť v posolstve tú najprimeranejšiu a najpôvodnejšiu interpretáciu Slova, ktoré bolo na počiatku. Toho slova, ktoré bolo na počiatku tvorivého pohybu pri vzniku sveta aj pri hľadaní pôvodu človeka. To je totiž najpôvodnejšia a najprimeranejšia úloha slova – tvoriť a budovať porozumenie. Tam, kde sa toto porozumenie stráca, začína sa deštrukcia a chaos.

Za slovom, na ktoré sa odvoláva ako na cyrilo-metodské dedičstvo aj základný zákon Slovenskej republiky, má byť tvorivý a zodpovedný postoj. Takzvaná láska k blížnemu. Praktický postoj záujmu a solidarity. Zodpovedný postoj človeka je v tomto zmysle modelovaný konaním Stvoriteľa, ktorý buduje harmóniu a zmysluplné usporiadanie sveta, kde je miesto pre prírodu aj pre človeka v jeho pestrosti a rozmanitosti.

Tisova náuka nebola prekonaná


Myslím si, že pomerne dobre vnímam úskalia takejto univerzálnej interpretácie textov. Posvätné texty sa stali príliš často v dejinách nástrojom v rukách tých, ktorí v nich videli príležitosť vlastnej sebarealizácie či svojho politického programu. Preto ľudia dnes tak ťažko veria tradičným inštitúciám. Ich spochybnenie a odmietnutie je najjednoduchšou reakciou. Spolu s nimi je možné spochybniť aj všetko, čo s tým súvisí.

A je to asi pochopiteľná reakcia na zneužitie hlbokého presvedčenia ľudí a ich viery v nadčasové posolstvo univerzálnej povinnosti vzájomného rešpektu, podpory či solidarity so slabými, chudobnými, starými a chorými.

V slovenskom kontexte v interpretácii kresťanského národného socializmu sa konfesionálna príslušnosť stala zdrojom privilégií jednej etnickej a náboženskej skupiny nad tými druhými. Tisova náuka sa inšpirovala obdivným napodobňovaním vtedajšieho ríšskeho kancelára a jeho novopohanskej herézy o nadradenosti árijskej rasy.

Nadbiehanie tejto romantizujúcej predstave sa prejavovalo programovo v postojoch a konaní Jána Sokola či Jána Chryzostoma Korca. Požehnanie vodcu Slovenskej pospolitosti Mariana Kotlebu pred rokmi nemá nič spoločné s magickou silou arcibiskupovej ruky a magickej žehnajúcej formulky. Je to len logické vyústenie postojov ľahostajnosti k našim dejinám. Tisova náuka sa takto krok za krokom etablovala v slovenskej spoločnosti.

Protieurópsky konsenzus

Okrem tejto romantickej verzie však k slovenskej súčasnosti patrí aj praktický materializmus a arogancia v podobe kolektívneho sebectva, ku ktorému sa hlási vládna strana aj opozičné zoskupenia odmietajúce neexistujúci diktát Bruselu aj neprítomných utečencov.

Výsledok sobotných volieb, ak si ho rozmením na drobné, hovorí aj o tom, že slovenský volič nechce byť súčasťou európskeho procesu riešenia migračnej krízy. Okrem malej skupiny politikov, ktorí sa aspoň mierne prihlásili k ochote zodpovedne hľadať riešenie tohto stavu, máme v novom parlamente politickú reprezentáciu, ktorá chce Slovensko obohnať vysokým plotom. Ten plot veľmi pripomína plot, ktorého fragment mám odložený doma od novembra 1989.

Bez moralizovania sa snažím dívať na náš útek z Európy, na náš útek od ochoty niesť spoluzodpovednosť za komplikované riešenia, pred ktorými Európska únia stojí. A zároveň neviem, aká časť obyvateľov tejto krajiny vníma Slovensko ešte ako súčasť Európy, sveta a univerzálnej rodiny národov a vníma to podobne.

V Európe som spoznával za posledných dvadsať sedem rokov aj moju vlasť a tešil som sa, že sa o všetko európske môžem pri pohľade do okolitého sveta oprieť. Lebo podľa mňa je medzi Bruselom a Moskvou veľký rozdiel.

Nie, Brusel nie je Moskva

Dnes sa stretávame s odmietaním Bruselu a vedomým zavádzaním o jeho podobnosti so sovietskou Moskvou a jej diktátom. To nás však vedie do náručia dnešnej ruskej Moskvy. Dnešný moskovský vladár má veľmi podobné ambície na záchranu Ruska a rozširovaní životného priestoru vyvoleného ruského ľudu, ako mal nemecký ríšsky kancelár v tridsiatych rokoch minulého storočia.

Potlačenie Slovenského národného povstania aj Pražskej jari má v tomto kontexte mnoho spoločných znakov. Aj teraz sa deje podľa mňa niečo podobné. V tej mäteži hlasov a pokrikov zaniká hlas tých, ktorí si pamätajú, ako sa im stratili susedia či už preto, lebo ich deportovali, odsťahovali, alebo boli odídení.

Hľadáme smer. Pokúsme sa o to zodpovedne a spoločne. Tu sa niekde končí môj myšlienkový oblúk pri spomienke na môjho známeho, ktorý si pred dvoma týždňami kúpil v Martinuse knihu dnes už poslanca NR SR Milana Krajniaka o slovenských dejinách a v sobotu volil Mariana Kotlebu. „Poznáš?“ pýtal sa ma s plamienkami v očiach. „To je posledný križiak.“



Uverejnené v denniku SME


© Copyright   www.aomega.sk   ♦   2024   ♦   aomega@aomega.sk