Eminencia: Ad multos annos!


Biskup Ján Chryzostom Korec prišiel na lekársku fakultu v novembri 1989 ako nenápadný občan v zimníku. Prihovoril sa nám v revolučnom nadšení plachým hlasom a viac ako to, čo nám povedal, si pamätám len jeho prítomnosť a môj zatajený dych.

Áno, bol to mýtus, ktorý sa dotkol skutočnosti a tým prestal byť mýtom. Po Silvestrovi Krčmérym a Vladimírovi Juklovi to bol tretí kráľ vtedajšieho katolíckeho disentu, ktorého som spoznal. Hoci až takto na prahu slobody. Navyše bol biskupom a jezuitom.

Ja som mal vtedy 20 rokov a poznal som jeho meno len z vysielania Slobodnej Európy či Hlasu Ameriky.

Výťahy i knihy

Ján Chryzostom kardinál Korec sa narodil 22. januára 1924 v Bošanoch. Do školy chodil v rodnej obci, na tzv. meštianku potom v Chynoranoch. V septembri 1939 vstúpil v Ružomberku do rehole jezuitov. V roku 1944 maturoval na Gymnáziu v Kláštore pod Znievom. Od roku 1945 študoval na Filozofickom inštitúte Spoločnosti Ježišovej v Brne.

Po likvidácii reholí a kláštorov v roku 1950 bol aj s rehoľnými spolubratmi internovaný od 14. apríla 1950 v Jasove, potom v Podolínci a od 20. septembra 1950 v Pezinku. Odtiaľ bol donútený odísť do civilného života. Prvého októbra 1950 bol tajne vysvätený v Rožňave za kňaza a po uväznení a internovaní takmer všetkých oficiálnych biskupov bol 24. augusta 1951 tajne vysvätený za biskupa. Konsekrácia sa uskutočnila na základe rozsiahlych právomocí udelených pre obdobie komunistického teroru Piom XII.

Biskupskú službu však nemohol vykonávať verejne. Po celý čas pracoval ako robotník. Pre náboženskú činnosť medzi študentmi ho 11. marca 1960 zaistili a 21. mája odsúdili ako vlastizradcu na dvanásť rokov väzenia. Jeho vlastizrada v interpretácii totalitného súdnictva spočívala v náboženskej činnosti medzi študentmi. Z väzenia na Pankráci, Ruzyni a Valdiciach v spoločnosti mnohých ďalších kňazov a iných nepriateľov totalitného režimu sa vrátil 24. februára 1968.

Dňa 8. júla 1969 ho prijal na osobitnej audiencii pápež Pavol VI. Bolo to aj morálne ocenenie utrpenia biskupa Jána Chryzostoma Korca. Po návrate do vlasti však nedostal súhlas štátu na pastoráciu. Normalizátori si na takéto symboly nepotrpeli.

A tak pokračoval v práci ako robotník, naposledy ako opravár výťahov v Petržalke. Bol významnou postavou tajnej cirkvi. Kontaktoval sa s kňazmi, mladými ľuďmi a venoval sa literárnej činnosti. Je autorom podľa rôznych prameňov viac ako 60 podľa iných 80 kníh, ktoré vychádzali v samizdate a po páde železnej opony už aj oficiálne. 

Rešpektovaný postoj

Kardinál Korec si zmenu režimu nemohol nevšimnúť. Vystúpil ako kňaz a biskup z ilegality. Dňa 7. januára 1990 sa stal rektorom Kňazského seminára sv. Cyrila a Metoda v Bratislave. Šiesteho februára 1990 ho vymenovali za nitrianskeho diecézneho biskupa. Dňa 28. júna 1991 ho v konzistóriu ustanovil pápež Ján Pavol II. za kardinála. Diecézu spravoval do 16. júla 2005.

V súčasnosti žije ako emeritný biskup v Nitre. Ján Chryzostom kardinál Korec je nositeľom mnohých ocenení a vyznamenaní domácich aj zahraničných akademických a štátnych inštitúcií či záujmových združení.

Ján Chryzostom kardinál Korec bol významným predstaviteľom tajnej cirkvi. Ako jezuita a biskup bol rešpektovanou osobnosťou katolíckeho disentu a jeho spolupráca s jeho lídrami bola významným vkladom do vytvárania neformálnych spoločenstiev občianskeho odporu voči režimu zvlášť v období normalizácie. Sám kardinál dnes hovorí asi o stotisíc jednotlivcoch, ktorí prešli sieťou spoločenstiev mládeže zvlášť v univerzitnej Bratislave.

S nimi pracovali kresťanskí laici, ale aj ním samým tajne vysvätení kňazi, ktorých počet prevyšuje stovku. Po páde komunizmu sa Ján Chryzostom kardinál Korec zapojil do aktívnej obnovy cirkevného života, jeho inštitúcií, biskupského zboru a v rámci Konferencie biskupov Slovenska bol jeho názor vždy rešpektovaným postojom politického väzňa a svedka viery minulého režimu. 

Naštrbenie jednoty

S príchodom mečiarizmu sa situácia v slovenskej spoločnosti skomplikovala a romantické vnímanie emancipačnej snahy Slovákov sa premietlo aj do radov biskupskej konferencie. Ján Chryzostom Korec si nadovšetko cenil jednotu cirkvi a pri pohľade na národné záujmy sa sústredil na význam cyrilometodského dedičstva v jeho najromantickejšej podobe bez ohľadu na jeho hlásateľov. V júli 1990 vzbudil pozornosť verejnosti účasťou na slávnostnom posvätení prvej pamätnej tabule venovanej prezidentovi Jozefovi Tisovi v Bánovciach nad Bebravou.

Tabuľu neskôr demontovali a dodnes je uložená v depozite miestneho spolku. V procese vývoja po voľbách v roku 1992 sa rozhodol podporiť procesy smerujúce k rozdeleniu Česko-Slovenska. Sedemnásteho júla 1992 vyhlásila Slovenská národná rada zvrchovanosť Slovenskej republiky. Ján Chryzostom kardinál Korec toto vyhlásenie podporil osobnou prítomnosťou na Bratislavskom hrade.

Možnosť realizácie novej slovenskej štátnosti nevnímal ako niečo negatívne. Naopak, vyhodnotil ju ako možnosť historického naplnenia svojho videnia slovenskej spoločnosti. Postoj slovenských biskupov pri delení Česko-Slovenska pramenila predovšetkým z rozdielnej perspektívy vnímania osobnosti Vladimíra Mečiara, keď jeho „čaro“ a moc kulminovali.

Niekde tam došlo aj k definitívnemu naštrbeniu jednoty bývalého katolíckeho disentu, keď kresťansko-demokratické politické elity totožné s jeho vtedajšími lídrami a dlhoročnými spolupútnikmi Jána Chryzostoma Korca vnímali mečiarizmus inak ako nitriansky biskup či vtedajší trnavský arcibiskup.

Tak trochu rozpaky

Morálna autorita Jána Chryzostoma kardinála Korca nedovolila ostatným biskupom, ktorí mali na mečiarizmus iný názor, osloviť relevantnú časť slovenských kresťanov a pokúsiť sa ich zmobilizovať.

Aké to bolo mlčanie? Vedomé či nevedomé, vynútené či dobrovoľné? Nevieme. Vieme však s odstupom času povedať, že - okrem mnohého iného - aj mlčanie cirkevných lídrov v Nitre a Trnave uľahčilo cestu k moci démonovi slovenskej ponovembrovej politiky – Vladimírovi Mečiarovi. Znamenalo totiž jeho podporu.

Odmietnutie rozdelenia Česko-Slovenska vtedajšími zástancami demokratických pravidiel je stále spájané s kádrovaním a nesie pachuť nacionalistických vášní a patologickej spoločenskej polarizácie, ktoré zmietali našu spoločnosť v čase mečiarizmu. Naivne si stále myslím, že sme si túto skúsenosť, ktorej plody zbierame dodnes, mohli ušetriť.

Pri deväťdesiatinách výnimočného človeka môžeme azda povedať, že jeho hrdinské postoje a svedectvá minulých čias vzbudili očakávania, ktoré ostali v ponovembrovej etape čiastočne nenaplnené a tak trochu rozpačité.

Občianska spoločnosť, ktorá sa dnes díva na kresťanstvo a cirkev ako na jej súčasť a nastavuje jej lídrom zrkadlo aj vtedy, keď cirkevné kniežatá nie sú práve v najlepšej forme, mala v niektorých chvíľach vyššie očakávania aj od Jána Chryzostoma kardinála Korca.

K úctivej vďake za svedectvo pred novembrom 1989 patrí však aj povinná vďaka za ponovembrovú snahu hľadať pravdu. Tak to už býva, keď sa skutočnosť demytologizuje. Veľké stromy vrhajú aj tiene. Tiež veľké. Eminencia: Ad multos annos!

Denník SME 24. 1. 2014


© Copyright   www.aomega.sk   ♦   2019   ♦   aomega@aomega.sk