Čítajme nanovo. S porozumením...

 
Vždy nové čítanie starého textu, alebo relektúra, je v dejinách interpretácie posvätných textov proces, keď sa pri čítaní dostávajú do nášho vedomia nové aktualizované významy starobylého posolstva. Vedeli sme síce, čo sme čítali, ale neporozumeli sme textu v tom zmysle, ako sa naplnil. Ježiš je pre kresťanov síce Mesiášom, ale nie je to podľa Biblie vznešený veľkňaz či zákonník. Nie je to dokonca ani v duchu revolučnej interpretácie zdatný povstalec či revolucionár, ktorý sa už-už naťahuje za mocenskými pákami. A to nielen vtedy, pred 2016 rokmi, ale ani v dnešnom kontexte. Kresťanstvo nie je triumfalistickým pochodom kardinálov, biskupov a kňazov na čele s pápežom, hoci ten dnešný, František, je jeden z tých sympatickejších. Nie je to ani fanatický kresťanský bojovník či náboženský fanatik.

Horšie je byť pokrytcom

Ježiš je tesár, ktorý sa živí prácou svojich rúk, a v cieľovej rovinke svojho života trvá na tom, že neprišiel zmeniť Zákon, ale ho naplniť. Dnes by sme povedali, že Ježiš až liberálne trvá na veľmi širokej interpretácii židovského zákona, Tóry – hovorí o uctievaní Boha v Duchu a v Pravde – a nie v chráme v Jeruzaleme či na posvätných výšinách. Príkladom rešpektu voči iným nie sú farizeji a zákonníci, ale milosrdný samaritán – inoverec, ktorý sa postará o chudáka, ktorého zmlátili chuligáni.

“Ježiš sa postupne dostával do čoraz otvorenejšieho konfliktu s povrchným náboženským postojom svojich súčasníkov na úrovni ľudovej zbožnosti farizejov, ktorí pohŕdali samaritánmi, pohanmi, Grékmi aj Egypťanmi a vlastne všetkými, ktorí, ako by sme dnes povedali, nechodili do toho správneho kostola.„

Prostitútkami nepohŕda – naopak, rozpráva sa s Máriou Magdalénou a neodsudzuje ju, lebo byť predajným človekom neznamená predávať len svoje telo. Oveľa horšie je byť pokrytcom, ktorý predáva svoju dušu, svoje srdce či robí kompromisy na počkanie podľa prieskumov verejnej mienky, keď sa raz vyplatí byť katolíkom, inokedy birmovaným komunistom, raz ísť do Fondu národného majetku za KDH, inokedy do parlamentu na kandidátke polygamného dobrodruha.

Pripravené srdce, otvorená myseľ

Toto sprítomnenie nečakaného príchodu je duchovná dispozícia preformátovať naše uvažovanie a otvorene vedieť, že betlehemský príbeh je vždy iný a aktualizuje sa vždy inak. Preto tá výzva k pozornosti, lebo nevieme, ako sa to práve vyvinie. Pripravenosť spočíva v pripravenom srdci a otvorenej mysli k výzvam času v kultúre, v ktorej ten, čo sa hlási ku kresťanstvu, žije. Sme ľudia, a preto máme prirodzenú tendenciu hľadať viditeľné a uchopiteľné záchytné body, ktorých sa nechceme pustiť. Náboženskí vodcovia, symboly či posvätné texty zvádzajú k snahe byť konzervatívne opatrný. Materializujeme si našu vieru, no práve vtedy sa z kresťanov stáva novopohanská generácia, ktorá neverí, ale chce vedieť a dotýkať sa modiel.

Kto zakričal: Ukrižuj ho!

Nezdá sa nám, že náš PÁN bol ako človek vlastne náboženský reformátor a tesár na voľnej nohe. Nevidíme a nechceme – LEBO SA NÁS TO OSOBNE TÝKA – prijať to, že Ježiš sa postupne dostával do čoraz otvorenejšieho konfliktu s povrchným náboženským postojom svojich súčasníkov na úrovni ľudovej zbožnosti farizejov, ktorí pohŕdali samaritánmi, pohanmi, Grékmi aj Egypťanmi a vlastne všetkými, ktorí, ako by sme dnes povedali, nechodili do toho správneho kostola. Pohŕdali aj liberálnymi saducejmi aj príliš horlivými zelótmi či náboženskými fanatikmi iných židovských skupín a skupiniek. NO: Boli to práve oni, tí najzbožnejší veriaci, čo kričali pred Pilátom: „Ukrižuj ho!“



Neuvedomujeme si, že betlehemská scéna bez židov, arabov a migrantov by bola vlastne bez ľudí – bez Márie, Jozefa, Ježiša aj bez Troch kráľov. V jaskyni by len nemé zvieracie tváre osla, vola a ovečiek civeli do prázdnej kolísky plnej slamy. Novozmluvný či evanjeliový Ježiš JE SLOVO, ktoré sa rozpráva so samaritánkou, so Zachejom, s Máriou Magdalénou, s boháčom, s Lazarom, s mýtnikom aj s Nikodémom.



Je to živé a žité slovo, ktoré sa stáva telom takým nečakaným spôsobom práve počas tých troch rokov, ktoré chodil po tejto zemi tam, v presne geograficky zadefinovanej časti sveta dnešnej Palestíny, Egypta či štátu Izrael. Toto upriamenie pohľadu smerom k Bohu je trochu úsmevné, trochu symptomatické. Nemáme radi nečakané situácie a prebudenie nie je vždy príjemné. Ale o to práve ide. Duchovná a duševná dispozícia autentických Vianoc nie je fyziologický stav. Je to nastavenie mysle a stále dispozícia pochopiť, že viera nám život neuľahčuje a neponúka lineárne riešenie našich rébusov a situácií, s ktorými si nevieme poradiť. Viera je nastavenie mysle na neočakávaný vstup Božej dimenzie do nášho života. Autentická viera nesie v sebe vždy prebudenie k pozornému očakávaniu nečakaného a k sprítomneniu neprítomného.

Tajomstvo nazývané Boh

Možno nám to trochu naháňa strach, ale o tom to práve je. Strach je namieste ak sa v zápase máme stretnúť so silami, ktoré budú na nás klásť tie najvyššie nároky a vieme, že sa celkom dobre môže stať, že podobne ako apoštol Peter či prví učeníci, nie vždy celkom obstojíme. Naša sila je však v tom, že sa prebúdzame do prítomnosti Slova, ktoré sa stalo telom a že v tejto viere sa na skúsenosti dvetisíc a šestnásť rokov nemôžeme ocitnúť medzi porazenými, hoci sme často medzi tými, ktorí v medzičase naozaj nevyhrávajú a ťahajú dosť často za kratší koniec.

To tajomstvo, ktoré spoločne po slovensky nazývame Boh, prichádza nečakane a naše prebudenie má byť po tieto dni sprítomnením nečakaného. Práve týmto cvičením v očakávaní nečakaného a v prebudení do stavu pozorného a vnímavého postoja ku všetkému, čo sa okolo nás deje, sa viera a nádej v lepší svet môže vždy znovu realizovať aktuálne, nanovo, no aj v plnej vernosti tradícii nečakaného a prekvapivého vyvrcholenia betlehemskej noci roku nula. Čítajme teda tieto texty vždy nanovo. A s porozumením pre texty aj ľudí okolo nás.

SME 23. 12. 2016