Franz kardinál König sa narodil roku 1905 v Dolnom Rakúsku. V roku 1956 sa stal viedenským arcibiskupom, v roku 1958 bol vymenovaný za kardinála. Na Druhom vatikánskom koncile vystupoval predovšetkým s príspevkami o náboženskej slobode a ekumenizme. Od roku 1985 išiel ako arcibiskup na odpočinok. Odvtedy sa usiloval predovšetkým o jednotu cirkví na Východe, dialóg medzi rôznymi vedeckými odborníkmi a o spoluprácu troch veľkých svetových náboženstiev. Franz kardinál König zomrel 13. marca 2004.
Jacob Kremer sa narodil roku 1924 v Kohlscheide pri Aachene a roku 1956 bol vysvätený za kňaza. Roku 1962 sa stal profesorom v Aachene. Od roku 1972 bol riadnym profesorom Nového zákona na Univerzite vo Viedni. Okrem odborných exegetických prác sa stal známym najmä svojimi knihami, ktoré sú zrozumiteľné širokému spektru čitateľov, a článkami, ktoré objasňujú po-rozumenie centrálnych tém Biblie. Profesor Jacob Kremer hosťoval na jeseň v roku 1992 so svojimi prednáškami na tému "Zmŕtvychvstanie a vzkriesenie mŕtvych" na Teologickom inštitúte v Spišskom Podhradí - Spišskej Kapitule. Rozhovor Franza kardinála Königa s Jacobom Kremerom
Prečo tento koncil?
Pán kardinál, 8. decembra 1965, teda pred 25 rokmi sa II. vatikánsky koncil, ktorý sa začal 10. októbra 1962, chýlil ku koncu. Vy ste sa na ňom zúčastnili od začiatku do konca, a preto môžete ako svedok tých čias podať spoľahlivú správu o hlavných požiadavkách tohto veľkého zhromaždenia biskupov. To je dnes tým dôležitejšie, keďže mnohí mladí a mladší kresťania nemohli zažiť cirkevnú situáciu pred Koncilom, ani jeho priebeh, ktorý bol vtedy veľmi sledovaný. Okrem toho sa dnes rôzne zoskupenia pri presadzovaní svojich požiadaviek často odvolávajú na Koncil; niektorí vidia v jeho záveroch dokonca zradu cirkevnej tradície.– Ako ste vy osobne prijali oznámenie o zvolaní tohto koncilu pápežom Jánom XXIII. 25. 1. 1959?
Aj pre mňa bolo toto oznámenie, podobne ako pre svetovú verejnosť, úplne prekvapivé. Najskôr som bol šokovaný. Mnohí boli zarazení, že sa Ján XXIII., ktorý bol už v pokročilom veku, odvážil zvolať pre celú Cirkev všeobecný koncil. Aj im sa vynorili otázky podobné mojim: Ako to prebehne? Bude sa Koncil zaoberať len čisto vnútrocirkevnými problémami alebo aj takými, ktoré sa dotýkajú všetkého ľudstva? Môžu biskupi z celého sveta vôbec nájsť spoločnú odpoveď na otázky cirkevnej reformy? Pri príležitosti jednej návštevy u pápeža som potom krátko nato počul od neho samého to, čo zaznamenal aj vo svojom duchovnom denníku: Na zvolanie Koncilu nebol podnietený zvonka niekým iným; no počas Svetovej oktávy modlitieb za zjednotenie kresťanov od 18. do 25. januára 1959 prišiel pri pohľade na rozdelenie kresťanstva na myšlienku usporiadať všeobecný koncil. Bol tou myšlienkou prestrašený a sám seba sa pýtal: Nepochádza tento podnet od Zlého? Netreba ho odohnať ako pokušenie? Keďže sa však myšlienka vždy vracala, intenzívne prosil Ducha Svätého o osvietenie a dospel k názoru, že urobil všetko pre to, aby sa nedal viesť pozemskými ohľadmi; preto sa mohol zamyslieť nad ideou koncilu ako nad vnuknutím Ducha Svätého. Nato začal rýchlo konať a na konci Svetovej oktávy modlitieb pri návšteve kostola San Paolo fuori le mura, kde sú uctievané telesné pozostatky apoštola Pavla, oznámil zvolanie koncilu.
Necítili ste vy sám už predtým, v neposlednom rade aj na základe vašich náboženskovedných prác a vašich stretnutí so zástupcami iných náboženstiev a konfesií, nevyhnutnosť obnovy Cirkvi?
Celkom iste. Avšak nástojčivosť reformy som si uvedomil predovšetkým pri svojich pastoračných návštevách vo farnostiach. Tam som narazil napr. vždy znovu na volanie po reforme liturgie, lebo zákaz reči ľudu sa väčšinou vnímal ako prekážka. Okrem toho mnohí túžili po zmene vzťahov s nekatolíckymi kresťanmi. Otvorení katolíci sa nemohli vyrovnať s dovtedy bežným považovaním inovercov za kacírov. Mnohí žili s nimi spolu v miešanom manželstve, alebo pracovali s nimi v tých istých podnikoch. Zaoberanie sa Bibliou, ktoré bolo podnietené predovšetkým vojnou, postavilo okrem iného mnohých aj pred otázku, ako sa môže ešte dnes brať Sväté písmo ako Božie slovo. Médiá vtedy informovali senzáciechtivým spôsobom o výsledkoch nového výskumu, ktoré spochybnili dovtedajšie chápanie Biblie. Zreteľnejším vyjadrením túžby po obnovení Cirkvi, ktorá sa šírila po skončení II. svetovej vojny, bola napríklad kniha Hansa Ursa von Balthasar “Schleifung der Bastionen. Von der Kirche in dieser Zeit” /Rúcanie bášt. O Cirkvi v dnešných časoch/ (Einsiedeln 1954). Avšak na hlbšiu reformu Cirkvi koncilom som nikdy nemyslel.
Koncilové očakávania
Boli ste aj vy osobne zapojený do prípravy Koncilu?
Ján XXIII. po ohlásení koncilu pozval všetkých katolíckych biskupov, aby vyjadrili svoje očakávania, ale i konkrétne návrhy. Tieto boli zhromaždené v Ríme a zahŕňali 15 zväzkov, do ktorých je ešte i dnes možné nahliadnuť. Ja sám som bol vyzvaný, aby som spolupôsobil v jednej prípravnej komisii. Tak som spoznal z prvej ruky vysoké očakávania, ktoré vzbudila v širokom svete myšlienka na všeobecný koncil. Na základe tohto poznania som v predvečer otvorenia Koncilu mohol svojich rakúskych krajanov informovať o základných požiadavkách tohto veľkého zhromaždenia 2500 biskupov z celého sveta. Rád zopakujem, čo som vtedy povedal: “Cirkev je Božská ustanovizeň; vo svojej pozemskej podobe je uzavretá v čase a prostredí, pričom obidvoje ovplyvňuje a obidvoma je ovplyvňovaná. Vo svojej pozemskej podobe je Cirkev inštitúciou, ktorá musí stále pracovať na sebe, ktorá sa stále musí reformovať, aby sa s časom i prostredím mohla stretnúť v dvojakom ohľade: aby sa ubránila protirečivým ideológiám a prijala pozitívne sily, aby do nich mohla prehovoriť Božím slovom. Cirkev sa nemôže ľuďom 20. storočia prihovárať tak, ako ľuďom 10. storočia, prírodným národom Afriky ako ľuďom vysoko vyvinutých ázijských kultúr. Všetky si však želajú a majú na to i právo, aby ich Cirkev oslovila ich vlastným jazykom. V každom čase očakávajú odpoveď Cirkvi, odpoveď na ich starosti, núdzu a problémy, avšak ak i odpoveď na ich nové objavy v prírodných vedách a v technike.” Ako najdôležitejšie ciele Koncilu som vtedy vyhlasoval nasledujúce: “
Ponajprv, je potrebné zamyslenie sa Cirkvi nad jej základmi a jej poslaním. Týmto vnútorným upevnením sa má vytvoriť aj nový podklad pre rozhovor s oddelenými kresťanmi. Tento Koncil ďalej znamená istú konfrontáciu s dnešným svetom. Požiadavky viery sa majú vzťahovať na naše časy a na náš život. A konečne má byť mocnou manifestáciou mieru a pokoja, pokoja, ktorý vylúči ozbrojené konflikty, ktorý však musí mať svoje korene aj v srdci každého človeka.”
Pán kardinál, 8. decembra 1965, teda pred 25 rokmi sa II. vatikánsky koncil, ktorý sa začal 10. októbra 1962, chýlil ku koncu. Vy ste sa na ňom zúčastnili od začiatku do konca, a preto môžete ako svedok tých čias podať spoľahlivú správu o hlavných požiadavkách tohto veľkého zhromaždenia biskupov. To je dnes tým dôležitejšie, keďže mnohí mladí a mladší kresťania nemohli zažiť cirkevnú situáciu pred Koncilom, ani jeho priebeh, ktorý bol vtedy veľmi sledovaný. Okrem toho sa dnes rôzne zoskupenia pri presadzovaní svojich požiadaviek často odvolávajú na Koncil; niektorí vidia v jeho záveroch dokonca zradu cirkevnej tradície.– Ako ste vy osobne prijali oznámenie o zvolaní tohto koncilu pápežom Jánom XXIII. 25. 1. 1959?
Aj pre mňa bolo toto oznámenie, podobne ako pre svetovú verejnosť, úplne prekvapivé. Najskôr som bol šokovaný. Mnohí boli zarazení, že sa Ján XXIII., ktorý bol už v pokročilom veku, odvážil zvolať pre celú Cirkev všeobecný koncil. Aj im sa vynorili otázky podobné mojim: Ako to prebehne? Bude sa Koncil zaoberať len čisto vnútrocirkevnými problémami alebo aj takými, ktoré sa dotýkajú všetkého ľudstva? Môžu biskupi z celého sveta vôbec nájsť spoločnú odpoveď na otázky cirkevnej reformy? Pri príležitosti jednej návštevy u pápeža som potom krátko nato počul od neho samého to, čo zaznamenal aj vo svojom duchovnom denníku: Na zvolanie Koncilu nebol podnietený zvonka niekým iným; no počas Svetovej oktávy modlitieb za zjednotenie kresťanov od 18. do 25. januára 1959 prišiel pri pohľade na rozdelenie kresťanstva na myšlienku usporiadať všeobecný koncil. Bol tou myšlienkou prestrašený a sám seba sa pýtal: Nepochádza tento podnet od Zlého? Netreba ho odohnať ako pokušenie? Keďže sa však myšlienka vždy vracala, intenzívne prosil Ducha Svätého o osvietenie a dospel k názoru, že urobil všetko pre to, aby sa nedal viesť pozemskými ohľadmi; preto sa mohol zamyslieť nad ideou koncilu ako nad vnuknutím Ducha Svätého. Nato začal rýchlo konať a na konci Svetovej oktávy modlitieb pri návšteve kostola San Paolo fuori le mura, kde sú uctievané telesné pozostatky apoštola Pavla, oznámil zvolanie koncilu. 