Viera v Svätého Ducha...

a v život večný.

 

Podľa správ odborníkov kresťanstvo vďačí za svoju existenciu v podstate trom faktorom: pôsobeniu Ježiša z Nazaretu (vrátane jeho zakotvenia v Starom zákone), veľkonočným svedectvám zmŕtvychvstalého Pána a zážitku Ducha v ranej cirkvi. Aby sme porozumeli poslednému z nich a tým aj viere vo Svätého Ducha dnes, vyžaduje si to pozorné zamyslenie nad biblickými výpoveďami. 

Naše slovo “duch” je totiž mnohoznačné a pre mnohých predstavuje určitú jazykovú bariéru. Často vzbudzuje myšlienky na protiklad matérie, na rozum alebo dokonca na “duchov - strašidlá”. Cirkevné vyznávanie Svätého Ducha ako tretej Božskej osoby okrem toho ľahko zvádza na to, že sa v ňom vidí akýsi tretí “neznámy Boh”, ako sa to často zdôrazňuje v turíčnych kázňach s odvolaním sa na Pavlovu zmienku pri reči v areopágu (Sk 17, 23).

Naproti tomu stojí za zamyslenie: Základom prekladu “duch” je hebrejské slovo ruah, ktoré znamená ponajprv “vietor”, “dych”, “závan”. To isté platí pre jeho grécky preklad ako pneuma a latinský ako spiritus. V Starom záko-ne sa používa výraz, ktorý je prevzatý z oblasti pozemskej skúsenosti, aby sa tak vyjadrilo Božie stvoriteľské, živo-todarné, pretvárajúce a osvetľujúce pôsobenie. Charakteristický je verš žalmu, ktorý sa paralelne ku stvoreniu Božím slovom zmieňuje aj o stvorení jeho Duchom:

 

a všetok ich voj dychom jeho úst” (Ž 33, 6).

 

Veta zo správy o Stvorení “Duch Boží sa vznášal nad vodami” (Gen 1, 2) pôvodne označovala víchor hučiaci nad chaosom a oddeľujúci vody a súš. Až neskôr bola vysvetľovaná ako stvoriteľský Boží dych. Podobne je potrebné chápať aj verš žalmu: “Keď Ducha svojho zosielaš, všetko je stvorené a obnovuješ tvár zeme”(Ž 104, 30). Pôvodne tu bol “duchom” myslený vietor, ktorý vial od mora a prinášal vlahu a dážď, a tak sa suchá zem premenila na zelenajúcu sa a kvitnúcu krajinu.

V Izaiášovom proroctve sa “duch” chápe v zmysle sily, ktorá osvecuje a oduševňuje rozum i srdce. Tento inšpirujúci dych života naplní budúceho ideálneho kráľa (Mesiáša), aby nevládol ľudu podľa vlastnej mienky, ale spravodlivo podľa vôle Božej: “A spočinie na ňom Duch Pánov: Duch múdrosti a rozumu, Duch rady a sily, Duch poznania a bohabojnosti a naplní ho bázeň Božia. Nie podľa zdania očí bude súdiť, ani podľa počutia karhať, ale súdiť bude v pravde bezmocných a rozhodovať priamosťou v prospech chudobných zeme” (Iz 11, 2-4). 

Ten istý Duch je na koniec čias prisľúbený celému národu; bude rozliaty ako zhora prúdiaci očistný dážď na všetkých, mužov i ženy, sluhov i slúžky, aby spoznali Božie cesty a prorokovali (Joel 3, 1-3). V inom obraze prisľubuje Ezechiel všetkým Božieho Ducha ako “nové srdce”, aby tak boli “transformáciou srdca” uzdravení z tvrdosti srdca (skleróza srdca) voči Bohu i ľuďom: “Dám vám nové srdce a vložím do vás nového ducha. Odstránim z vášho tela srdce kamenné a dám vám srdce z mäsa. Vložím do vás svojho ducha a spôsobím, že budete kráčať podľa mojich príkazov, že budete zachovávať a plniť moje výroky” (Ez 36, 26n.).

 

Raná cirkev bola od počiatku presvedčená, že tieto prisľúbenia sa naplnili Ježišovým vystúpením a v jeho veľkonočnom zoslaní Ducha. Na Ježišovo zvláštne obdarovaanie Duchom pri krste (Mk 1, 9 - 11 a paralely) poukazujú rozprávania zostavené v štýle správ o teofánii (zjavení Boha). Ešte viac sa ponúka pôsobenie Božieho Ducha v prorokoch Starého zákona. Dýchnutie Zmŕtvychvstalého na učeníkov vo veľkonočných evanjeliách naznačuje podobnosť s opisom oživenia Adama Božím dýchnutím (Jn 20, 22). Zmŕtvychvstalý ho výslovne vykladá ako prijatie Ducha Svätého. Jeho prostredníctvom sú učeníci splnomocnení odpustiť alebo neodpustiť hriechy. Všetci tí, ktorí prijmú ich kázanie a na jeho základe sa dajú pokrstiť, budú Božím Duchom vytrhnutí z moci smrti a nanovo stvorení.

Turíčnu správu veľmi pôsobivo dokladá aj presvedčenie ranej cirkvi, že teraz sa naplnili všetky staré prisľúbenia Ducha. Opierajúc sa o židovské rozprávanie o Turícach, sa znázorňuje, že apoštoli sa stali vplyvom Ducha, ktorý zostúpil zhora a naplnil ich, schopnými odvážne a všetkým zrozumiteľne ohlasovať posolstvo o Kristovom zmŕtvychvstaní: “Keď prišiel deň Turíc, boli všetci vedno na tom istom mieste. Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli. I zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili a na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť” (Sk 2, 1 - 4). 

Biblisti rozlične vysvetľujú jednotlivé údaje; predsa však všetci súhlasia v jednom, a to, že od Ježišovho zmŕtvychvstania je Boží oživujúci dych činný v Cirkvi spôsobom, ktorý bol predtým neznámy: “Lebo ešte nebolo Ducha” (Jn 7, 39). Kresťania ho po Ježišovom zmŕtvychvstaní zažili jednak ako životodarný (zmývajúci hriechy) i ako inšpirujúci (sprostredkujúci hlbší pohľad a smelé oduševnenie) dych Boží.

(pokračovanie)