Už veľmi skoro boli tí, ktorí sa dali prostredníctvom apoštolov získať pre vieru v zmŕtvychvstalého Ježiša z Nazaretu, nazvaní kresťanmi (Sk 11, 26). V tom je vyjadrené ich úzke spojenie s jeho osobou. Ako kruh učeníkov, ktorých Ježiš zhromaždil okolo seba počas svojho verejného účinkovania, všetci sú povolaní na to, aby sa stali Kristovými “učeníkmi”(žiakmi, nasledovníkmi). Tak znie misijné poverenie Zmŕtvychvstalého, ako ho podáva Matúšovo evanjelium: “...urobte všetkých ľudí mojimi učeníkmi ... tak, že ich pokrstíte a naučíte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal” (Mt 28, 19n.) (tento preklad lepšie zodpovedá gréckemu textu- pozn. prekl.). Tým sú apoštoli poverení hneď dvojitým poslaním, ktoré súčasne opisuje podstatné znaky kresťanskej existencie.
Prvým je krst, ktorý si vyžaduje uvedenie prostredníctvom vyučovania vo viere. Jeho prijatím vstupuje veriaci do životného spoločenstva s ukrižovaným a vzkrieseným Pánom. Tým získa osobne a jedinečným spôsobom účasť na spásnom Kristovom diele (Rim 6, 4n.). Krst to však nespôsobuje magicky, ako sa často nesprávne chápe prax krstu detí; jeho sviatostné udelenie je totiž len začiatkom, ktorý je zameraný na jeho naplnenie životom pokrsteného. Deťom sa má preto udeliť len vtedy, ak ich veriaci rodičia (alebo krstní rodičia) sú pripravení vychovávať ich v rovnakej miere k životu pokrstených, ako aj prispievať k rozvinutiu ich pozemského života. Svoje naplnenie dosiahne podľa toho krst až pri smrti. Krstom je jednotlivec súčasne začlenený do Cirkvi; jeho viera v Krista sa preto podstatne vzťahuje na spoločenstvo a až v Cirkvi sa naplno rozvinie.
S príkazom krstiť je ako druhé spojené poverenie vyučovať o všetkom, čo Ježiš prikázal. V konečnom dôsledku je tým mienená Ježišova nová interpretácia starozákonných prikázaní (tóry). Evanjelista ich zhrnul predovšetkým do “Reči na vrchu” (Mt 5 - 7) celkom v duchu Ježišom nanovo zdôrazneného a bližšie určeného hlavného prikázania lásky k Bohu a k blížnemu. Ako sa kresťania od ostatných ľudí odlišujú svojou sviatostnou príslušnosťou ku Kristovi, tak to musia prejavovať aj iným spôsobom života. Iba tak môžu byť “soľou zeme” a “svetlom sveta” (Mt 5, 13 - 16).
Byť kresťanom účasťou na Kristovom osude
Podľa Ježišových slov nebudú jeho učeníci, a tým ani kresťania, uchránení od protirečení sveta, ba ani od prenasledovania. Vyzýval ich preto dokonca na to, aby sa neobávali ani znevažujúceho údelu odsúdeného na smrť na kríži (Mk 8, 34). Po Ježišovej smrti si učeníci vysvetľovali tento výrok možno pohľadom na Šimona z Cyrény, ktorý niesol Ježišov kríž, ako výzvu dokonca “denne” brať na seba tento “kríž” a nasledovať Ježiša (Lk 9, 13). Pavol považoval úklady, s ktorými sa stretal, za dôsledok jeho sviatostného spoločenstva s Ukrižovaným (2 Kor 4, 10). Každý pokrstený musí preto podobne posudzovať a usmerňovať svoje správanie. Byť kresťanom preto neznamená nijakú záruku príjemného života bez strachu a starostí, ako sa to dnes okrem iného očakáva.
Ježiš bol pokúšaný; podobne musia počítať s pokušeniami aj všetci kresťania. Napriek krstu ostanú náchylní na hriech. Súčasná situácia sveta a uspôsobenie človeka prinášajú so sebou to, že jednotlivec je často zvádzaný na to, aby si na vlastnú päsť a na účet iných zariadil lepší život. Kto sa dáva zviesť túžbou po moci, snahou uplatniť sa, alebo pôžitkárstvom, skôr alebo neskôr skončí napriek, alebo vlastne kvôli svojmu vonkajšiemu blahu v nešťastnej neslobode, často na škodu vlastnej rodiny alebo celých národov. Sú toho plné romány, divadelné hry a filmy, a mali by vlastne všetkých vystrašiť. Ježišova hrozba pred nebezpečenstvom zvádzajúceho bohatstva (Mk 10, 23 - 27) si síce nevyžaduje od všetkých radikálne zrieknutie sa vlastníctva, avšak práve v blahobytnej spoločnosti sa vyžaduje zvýšená bdelosť a neustále spytovanie svedomia o správnom zaobchádzaní so zvereným majetkom. Aby sme nepodľahli pokušeniam, Ježiš odporúča: “Bedlite a modlite sa”(Mt 26, 41). Predpokladá, že moc zla presahuje sily jedného človeka. Preto sa už oddávna zosobňuje do postavy Satana alebo démonov. Mnohí už tieto často veľmi plasticky vykreslené predstavy však dnes na základe ich vlastného poznania podmienok vzniku takýchto textov nemôžu prevziať nedotknuté; aj tak sa tým však nezmenší ohrozenie jednotlivého človeka silou zla, ktorá prekračuje našu predstavivosť. Preto pre nás rovnako platí Ježišova výzva “bdejte a modlite sa”.
Zvláštnou formou bdenia a modlitby je počúvanie Božieho slova. Kto pozorne číta Bibliu a pritom sa dáva – v súlade s vyznaním viery Cirkvi – osloviť Bohom, dostáva stále nové impulzy, aby usporiadal svoj život podľa Ježišovej vôle. Pritom sa okrem toho naučí odlišovať nabádanie na dobro od zvádzania na zlo. Boj proti zlu, ktorým sú poverení všetci Ježišovi učeníci, v neposlednom rade posilňuje aj spoločné slávenie eucharistie. V ňom sa pokrsteným vždy nanovo pripomína Pánovými gestami a slovami Ježišova smrť a zmŕtvychvstanie (1Kor 11, 22-26). Podľa učenia Cirkvi sa na tomto ohlasovaní Ježišovej smrti a jeho zmŕtvychvstania zúčastňujú spôsobom, ktorý možno pochopiť iba vierou. Jednotlivec je tým vyzývaný, aby sa osobne prihlásil ku Kristovej obeti; dokonca dostáva spôsobom, ktorý nie je možné nikdy racionálne vysvetliť, za pokrm jeho telo a krv, a môže sa s ním zjednotiť (Jn 6, 56). Nie z vlastnej sily, ale vďaka posilneniu, ktoré mu bolo prisľúbené a vo sviatosti mu je vždy nanovo predkladané, môže pokrstený s útechou hľadieť i na budúce ťažké situácie a v nich aj obstáť.
Prvým je krst, ktorý si vyžaduje uvedenie prostredníctvom vyučovania vo viere. Jeho prijatím vstupuje veriaci do životného spoločenstva s ukrižovaným a vzkrieseným Pánom. Tým získa osobne a jedinečným spôsobom účasť na spásnom Kristovom diele (Rim 6, 4n.). Krst to však nespôsobuje magicky, ako sa často nesprávne chápe prax krstu detí; jeho sviatostné udelenie je totiž len začiatkom, ktorý je zameraný na jeho naplnenie životom pokrsteného. Deťom sa má preto udeliť len vtedy, ak ich veriaci rodičia (alebo krstní rodičia) sú pripravení vychovávať ich v rovnakej miere k životu pokrstených, ako aj prispievať k rozvinutiu ich pozemského života. Svoje naplnenie dosiahne podľa toho krst až pri smrti. Krstom je jednotlivec súčasne začlenený do Cirkvi; jeho viera v Krista sa preto podstatne vzťahuje na spoločenstvo a až v Cirkvi sa naplno rozvinie.