a-omega | Božie slovo v jazyku ľudí

V posledných dvoch storočiach skúmali totiž mnohí biblickí vedci – celkom v línii staršej teológie – jazyk Biblie. Mohli pritom zhodnotiť mnohé ojedinelé nálezy, nálezy textov a vykopávky na Východe. Tieto potvrdzujú dojímavým spôsobom starú pravdu: Biblia nie je knihou nadiktovanou z neba, ale je dielom napísaným v jazyku tých čias. Jej autori používali spôsob vyjadrovania dôverne známy jej čitateľom. K tomu patrí aj ľudský spôsob reči o Bohu ako v starých mýtoch, chápanie legendy, ale aj básnická reč a vyfarbovanie.

Na II. vatikánskom koncile boli tieto závery zhrnuté do Konštitúcie o Božom slove nasledovne: “Aby sme zistili úmysel svätopisca, treba si okrem iného všímať aj literárne druhy. Lebo z istého hľadiska iným spôsobom sa pravda vyjadruje v textoch historických a ináč v textoch prorockých alebo básnických alebo v iných formách literárneho prejavu”(Dei Verbum čl. 12).

Kto chce správne porozumieť biblickým výpovediam o Bohu a jej jazyku, nesmie ich čítať ako texty, čo poznáme z každodenného života. Podobal by sa tak návštevníkovi múzea, ktorý prvýkrát vidí obrazy moderného umelca, hodnotil by ich meradlom jemu doteraz známych obrazov a potom by ich pohŕdavo odmietol. Kto si dnes myslí, že musí vysvetľovať biblické texty “naivne” a “doslovne”, často im nesprávne rozumie; často sa tak dospeje k pohanskej predstave o Bohu tým, že jeho pomstychtivé požadovanie zmiernej obety pripisuje potrebe utíšiť svoj hnev .

Aby bola Biblia naozaj prijímaná ako Božie slovo, staré texty potrebujú “preklad”. Pritom treba vziať do úvahy, že reč a predstavy sa v priebehu dejín veľmi zmenili. Dnešný čitateľ ľahko zbadá, ako veľmi sa jeho údajná “naivita”, poznačená spôsobom myslenia prírodných vied, odlišuje od naivity niekdajšieho čitateľa Biblie, keďže ho zaujíma predovšetkým vonkajší priebeh rozprávaného, ako to už prezrádza aj často používané slovo fakt, skutočnosť, ktoré vzniklo až v 18. storočí ako preklad anglického “matter of fact”. Naproti tomu už berie menej do úvahy symboliku biblickej výpovede, na ktorú kládli dôraz autori. Každý vykladateľ stojí preto pred úlohou, aby texty interpretoval výrazovo presne a zachoval ich zmysel. Ako nás učia dejiny, každý výklad Biblie je vystavený pokušeniu obrať texty o ich plnú silu výpovede, napr. prispôsobivými vysvetleniami tajomstva Bohoľudskej osoby Krista alebo redukovanie posolstva na rozumové poznanie a na morálne usmernenia. Je známe, že sa o to pokúsilo mnoho osvietencov v 17. a 18. storočí, čím až dodnes ovplyvnili široké kruhy našej spoločnosti.

Aby sa predišlo tomuto nebezpečenstvu, poukazujú cirkevní teológovia a kazatelia stále znovu podľa starej cirkevnej tradície na spoločné vyznanie viery ako na pravidlo viery (regula fidei). Podľa neho sa v konečnom dôsledku dá merať každá interpretácia, nie v slepom upnutí sa na staré formulácie, ale v starostlivej, rozumom vedenej pozornosti voči zmyslu viet. To si treba všímať predovšetkým preto, lebo mnohí kresťania sú dnes konfrontovaní so žurnalisticky útržkovitými alebo románovými publikáciami na biblické témy. Tieto preto nachádzajú často takú veľkú ozvenu, lebo si vopred vyhradzujú, že prinášajú na svetlo plnú pravdu, ktorú údajne úradní ohlasovatelia zamlčujú, a tak sa stretávajú so širokou kritikou na cirkevných miestach. S ohľadom na to chce tu predkladané pojednanie o jadre kresťanskej viery ponúknuť pomoc teologicky neškolenému čitateľovi. Jeho prostredníctvom sa majú stať schopnými preveriť si mnohé hlasy a mienky, a tak sa dopracovať k vlastnému porozumeniu biblického posolstva na základe cirkevného vyznania viery.

Istý vedúci politik, ktorý sa, napriek svojmu židovskému pôvodu, rád vyhlasoval za agnostika, raz obhajoval svoj postoj pred jedným katolíkom slovami: “ Vy predsa hovoríte: ´Viera je milosť´; táto milosť mi jednoducho chýba.” Naozaj je viera podľa Biblie, ako aj podľa cirkevnej tradície darom milosti. To neslobodno pri zamýšľaní sa nad témou “Dnes ešte veriť?” zamlčať. V Jánovom evanjeliu Ježiš hovorí: “Nik nemôže prísť ku mne (veriť vo mňa), ak ho nepritiahne Otec, ktorý ma poslal” (Jn 6, 44). Podľa slov apoštola Pavla nikto nemôže vyznať Ježiša ako zmŕtvychvstalého “Pána”, iba ak v sile Ducha Svätého (1 Kor 12, 3).

Podľa výpovede toho istého apoštola bez pomoci Božieho Ducha nie sme schopní osloviť Boha ako “Otca”(Rim 8, 15).To všetko ukazuje: Viera vôbec nie je takou samozrejmosťou, ako si to myslia niektorí, čo vyrástli v kresťanskom prostredí. Kresťania sa preto nesmú pohoršovať nad tým, keď im, ale i ostatným ťažko padne osloviť Stvoriteľa vo svete plnom bezprávia a katastrof ako “Otca”. Rovnako by nemali podceňovať ťažkosti, ktoré môžu mať oni sami i ostatní ľudia pri tom, keď sa chcú odvrátiť od fascinácie viditeľným svetom, v ktorom je možné vyrobiť takmer všetko, a keď sa chcú s vierou zveriť svojmu Stvoriteľovi, ktorého bytie a pôsobenie prekračuje všetky ľudské predstavy. Ľudia to môžu dokázať, len keď ich Boh svojím dychom života, Svätým Duchom, zbaví ich úzkeho pohľadu a otvorí im pohľad na seba. Kde teda ľudia veria v Boha, tam sa vždy koná skutočný zázrak, ako to symbolicky naznačujú biblické rozprávania o uzdravení slepého.

Pre veriaceho to znamená byť si stále vedomý toho, že viera je dar. Preto sa nikdy nesmú povyšovať na sudcov nad neveriacimi; lebo my ľudia nevieme, kedy Boh uspôsobí jednotlivcov pre vieru a z akého dôvodu (ešte) toľkí neveria. Ježišovo podobenstvo o robotníkoch vo vinici, ktorí boli pozvaní do práce v rozličnom čase, a predsa dostali takú istú mzdu (Mt 20, 1-16), ostane v tomto ohľade ustavičným upozornením.

Avšak Biblia učí celkom jednoznačne aj to, že milosť viery nevylučuje ľudskú spoluprácu. Podobne ako proroci v Starej zmluve, tak aj Ježiš vyzýva ľudí k viere: “Kajajte sa a verte evanjeliu!” (Mk 1, 15). Častejšie podrobil svojich poslucháčov tvrdej kritike kvôli nevere a pohrozil im prorockým spôsobom tvrdými trestami za ich odmietanie viery. Dokonca aj samotných učeníkov karhá kvôli malovernosti (Mt 14, 31). V novšom doplnku k Markovmu evanjeliu Zmŕtvychvstalý označuje za jej dôvod ich “tvrdosť srdca” (doslovne: sklerózu srdca, Mk 14, 31). To všetko predpokladá, že jednotlivec sa daru viery môže dobrovoľne otvoriť, alebo sa pred ním môže zavinene uzavrieť.

Kto si teda myslí, že nemôže veriť, je preto povinný si túto mienku poopraviť. Skúsenosť učí, že milostivé uspôsobenie pre vieru je do istého stupňa závislé aj od spôsobu života človeka. Slovnou hrou to zvýrazňuje katolícky filozof Maurice Blondel (+1949): “Aby ho (Boha) človek našiel, musí si rozbiť nie hlavu, ale srdce.” Viera totiž nie je len záležitosťou rozumu, ale celého človeka, jeho srdca. Na základe toho je možné pochopiť, že znamenité vysvetlenia kresťanskej viery samy osebe často ešte nevedú k viere alebo k jej upevneniu. Každé úsilie o správnu odpoveď na výzvy k viere, ktoré ohlasujeme v našom svete, musí preto sprevádzať snaha zamyslieť sa nad vlastným spôsobom života, brániť a vyhýbať sa zlu a konať dobro. Aby človek mohol veriť, vždy je potrebné, ako to požadovali proroci i Ježiš, “OBRÁTENIE”, odvrátenie sa od spôsobu života, ktorý sa krúti iba okolo vlastného ja.

(pokračovanie)

Jacob Kremer - Franz König: Jetzt die Wahrheit Leben
© translation Miro Kocúr